Alexander Grau

Ukončil tým dlhodobú krízu, v ktorej sa spolková vláda nachádzala. Bolo to spôsobené najmä tým, že dve menšie strany v tomto spojenectve - Zelení a liberáli z FDP - sotva môžu byť odlišnejší. Obe o sebe tvrdia, že sú moderné a pokrokové. Zelení sa však spoliehajú predovšetkým na silný štát, na dirigizmus a zákazy. FDP sa naopak spolieha na individualizmus, osobnú zodpovednosť a voľné trhové hospodárstvo.

V tejto zložitej konštelácii mal tretí a zďaleka najsilnejší partner, SPD a jej kancelár Olaf Scholz, úlohu moderátora. A skutočne, mnohí verili, že Scholz by mohol splniť práve túto úlohu. 

Už nejaký čas boli však trhliny v červeno-zeleno-žltej aliancii čoraz zreteľnejšie. Z vedenia, ktoré Olaf Scholz sľuboval na začiatku svojho funkčného obdobia, zostalo len málo. Správanie kancelára bolo, aspoň navonok, drevené, bez fantázie a neohrabané. Nádej, že v Scholzovi bude kancelár, ktorý bude viesť pokojnou rukou, ustúpila dojmu, že nám vládne samoľúby flegmatik.

Nemožno vylúčiť, že Olaf Scholz sa jedného dňa ukáže ako historický omyl. Ako nedorozumenie a zvláštne intermezzo. Otázkou zostáva, ako sa takýto človek vôbec mohol stať spolkovým kancelárom. Aby sme to pochopili, je potrebné sledovať udalosti pred poslednými parlamentnými voľbami a vývoj Nemecka od konca 90. rokov.