Trump a tri vojny

Ráno po amerických prezidentských voľbách som na zastávke čakal na autobus. Oproti mne ide pán, tak v mojich rokoch, ľudový, zemitý typ. Kývne na pozdrav, ja jemu tiež. Hovorí významne, máme nového prezidenta. Zlomok sekundy a pochopím, že myslí Trumpa. Áno, odpoviem.

Bude koniec vojny, on na to. Ja tak opatrne, že s Kamalou by to bolo strašné, ale s Trumpom máme aspoň nádej, aj keď nie istotu. On na to, máte pravdu, on niekedy moc vypráva.

Myslím, že náš mikrorozhovor bol v zhodnotení globálnej situácie celkom kompetentný.

Trump a tri vojny

Stále žijeme v čase vojen. Štyridsiaty siedmy americký prezident Donald Trump bude čeliť hrozbe troch z nich v troch geografických oblastiach. Nachádzajú sa v rôznych fázach vývoja. Tými tromi oblasťami sú Juhočínske more v blízkosti Taiwanu, potom Stredný východ, a napokon Ukrajina.

„Vojny nezačínam, vojny končím,“ hovorí o sebe Trump. Je to pravda, i keď nie na 100 percent.

Ako si poradí s tromi vojnami, ktoré tu buď už sú, alebo hrozí, že vypuknú?

Taiwan

Na Taiwane a v okolí zatiaľ žiaden výstrel nepadol. Ale o Taiwan zvádzajú komunistická Čína a USA dlho zápas politický a diplomatický.

Postoj USA k Taiwanu sa môže zdať niekomu schizofrenický, pretože na strane jednej USA uznávajú, že Čína je len jedna, na strane druhej nedovolia, aby kontinentálna Čína rozšírila svoju komunistickú vládu na Taiwan, ktorý USA roky vyzbrojujú.

Ale taká je diplomacia, také sú jej zákruty, nástrahy a trasoviská. To veru nie je žiadne „áno, áno, nie, nie“. A vzhľadom na to, že si pamätáme, čo znamená komunistická vláda, tak možno mať pre americký prístup určité pochopenie. Ale naše porozumenie končí tam, kde začína vojna.

Čína prechádza posledných vyše štyridsať rokov tak strmým ekonomickým i vojenským vzostupom, že sa stala nevyhláseným vyzývateľom USA, ktorý sa môže stať ich rovnocenným súperom.

Trump si to uvedomoval už za svojho prvého obdobia a začal viesť proti Číne agresívnejšiu ekonomickú politiku a tiež rétoriku. Známy politológ John Mearsheimer nám občas pripomína, že Joe Biden, ktorý Trumpa vystriedal v roku 2020, v tomto bode v Trumpovej politike pokračoval. No a teraz v tom bude opäť pokračovať Trump.

Preto možno predpokladať ďalšie zhoršovanie americko-čínskych vzťahov.

Hovorí sa, že veľmoc je charakterizovaná tým, že je schopná viesť veľkú vojnu. Zároveň sa dodáva, že veľmoc zostáva veľmocou, ak sa jej podarí veľkej vojne vyhnúť. Trump, súdiac podľa doterajšieho správania, si to zrejme inštinktívne uvedomuje.

Čína takisto vojnu nechce. Na akcie typu návštevy Nancy Pelosiovej na Taiwane reaguje vojenskými manévrami, ktoré však nesmerujú k použitiu násilia.

Pri veľkom zhoršení vzťahov tu je riziko, že k násilnému konfliktu môže dôjsť i chybným vyhodnotením situácie bez toho, že by si niektorá zo strán konflikt priala. Príklad takej situácie modeloval Graham Allison vo svojej knihe „Osudová pasca (Spojené štáty verzus Čína a Thukydidovo poučenie z dejín)“. Obe strany hroziaceho konfliktu musia byť obozretné.

V zásade však možno predpokladať, že tak ako v minulosti nevypukla vojna medzi USA a Sovietskym zväzom, tak v najbližšom desaťročí nevypukne ani vojna americko-čínska.

Náš optimizmus by však nemal byť bezhraničný.

Izrael, Gaza, Irán

Na Strednom Východe je situácia o čosi výbušnejšia. Izrael stojí proti Hamasu v Gaze, Hizballáhu v Libanone a proti Iránu.

Treba rozumieť vzťahu medzi USA a Izraelom, ktorý je špecifický, trvalý a nie je v dohľade jeho oslabenie. USA podporujú Izrael vojensky, finančne a diplomaticky. V správaní Izraela však nevidno nejakú vďačnosť. Benjamin Netanyahu, kľúčová postava izraelskej politiky za ostatných tridsať rokov, v tohtoročnom prejave v Kongrese jednoducho oznamoval Američanom, že boj Izraela je vždy aj bojom Američanov. Čo im nepovedal, je to, že ako ďaleko boj zájde, určuje Izrael.

Netanyahu pred rokmi vyslovene ponižoval svojím prístupom Baracka Obamu. Po prvom stretnutí s Netanyahuom roku 1996 Bill Clinton sa pýtal svojich spolupracovníkov: “Kto, do r...i, je tu vlastne superveľmoc?“

Útok Hamasu na Izrael 7. októbra 2023 bol nepochybne dôvodom na tvrdú izraelskú odvetu. Ale je neprípustné, že Izrael zmenil tú odvetu na usmrcovanie desiatok tisícov civilných osôb v Gaze.

Americký prezident Biden sa spočiatku snažil Netanyahua brzdiť, ale robil to tak opatrne, že Netanyahu to mohol ignorovať.

A čo sa týka hrozby veľkej vojny, zdá sa, že Izrael robí kroky k nej, pričom sa spolieha, že USA podporia Izrael ako vždy.

Vojna proti Hamasu v Gaze a Hizballáhu v Libanone stále ešte nie je tou veľkou vojnou. Izrael však bombardoval v apríli tohto roku budovu veľvyslanectva Iránu v Damašku a zabil lídra Hamasu Izmaela Haníju priamo v Teheráne. Irán reagoval raketovým útokom na Izrael, ktorý bol symbolický. Ale už sa strieľa.

Benjamin Netanyahu pred pár dňami odvolal svojho ministra obrany Joava Gallanta. Ten považoval premiérovo sľúbené „absolútne víťazstvo“ v Gaze za nezmysel a vyslovoval obavy z toho, že izraelská armáda bude okupáciou Gazy preťažená.

V Izraeli víťazí Netanyahuov radikalizmus.  

Čo urobí Trump s Netanyahuom? Časopis „Foreign Policy“ štyri dni pred voľbami napísal, že očakáva napätie v americko-izraelských vzťahoch. Tvrdí, že vo vzťahu Donalda Trumpa k izraelskému premiérovi chýba dôvera. Uvádza, že Trump povedal Netanyahuovi, že do jeho inaugurácie by to Izrael mal v Gaze „zabaliť“.

Počas volebnej kampane sa Trump aj verejne vyjadril, že vojna v Gaze musí skončiť. Nikdy však nepovedal kritické slovo o zodpovednosti Izraela za masakru, ktorá v Gaze prebehla.

Verejnosť zatiaľ videla medzi Trumpom a Netanyahuom len súzvuk.

Ak bude Trump chcieť byť dôsledný, čaká ho zrážka s Netanyahuom a zrážka s domácou izraelskou lobby.

Jednej vážnej zrážke čelil aj s vlastným poradcom pre národnú bezpečnosť Johnom Boltonom ešte v roku 2019. Išlo o otázku, ako má Amerika reagovať na vyostrenú vojenskú situáciu v Perzskom zálive, kde bolo námornými mínami poškodených niekoľko ropných tankerov a pár týždňov nato Irán zostrelil nad Hormuzským prielivom americký dron.  

Trump vtedy odmietol použitie vojenskej sily priamo voči Iránu a tým sa vyhol možnej vojne medzi oboma krajinami.

Na druhej strane treba pripomenúť, že Trump dal ako prezident súhlas na zabitie Gásema Solejmáního veliteľa špeciálnych jednotiek Kuds, Iránskych revolučných gárd. Solejmání zahynul začiatkom roka 2020 pri americkom vzdušnom útoku na iránsky konvoj v blízkosti medzinárodného letiska Bagdad v Iraku.

K veľkej vojne v tejto oblasti sveta nemusí dôjsť ani teraz. Ale nevyzerá to, že krv tam prestane tiecť.

Ukrajina

Na Ukrajine vojna trvá už takmer tri roky a je desivá. Aj túto vojnu sľúbil Trump ukončiť. Aké sú pozície rozhodujúcich hráčov? O mieri hovoria všetci.

Vladimír Putin stanovil ruskú pozíciu v júni. Podmienky pre to, aby Rusko s niekým o mieri vôbec začalo rokovať sú dve. Partner na rokovanie musí súhlasiť s požiadavkou neutrality Ukrajiny, teda žiadne NATO sa na Ukrajinu rozširovať nebude. Druhá súvisí so štyrmi oblasťami Ukrajiny, ktoré Rusko už pripojilo k Ruskej federácii. Luhanskú oblasť aj de facto celú vojensky ovláda, Doneckú, Záporožskú a Chersonskú asi tak na 70 až 80 percent. Partner na rokovanie musí súhlasiť so stiahnutím ukrajinských vojsk z toho zvyšku štyroch oblastí. Rusko pristúpi na prímerie a začne seriózne rokovať, až keď budú ukrajinské vojská úplne mimo týchto oblastí. Krym má, samozrejme, zostať ruský.

Aká je pozícia prezidenta Zelenského? Hovorí o „Pláne víťazstva“, čo má znamenať, že Rusko bude jednoducho porazené a vyhnané z celého pôvodného ukrajinského územia. Tomuto plánu nikto neverí, asi ani Volodymyr Zelenskyj.

Donald Trump svoju pozíciu stále neprezradil. Ale pred dvomi mesiacmi nechal hovoriť svojho viceprezidenta JD Vancea. Vance povedal, že s neutralitou by nemal byť problém, že Ukrajina by nevstúpila do NATO ani do iných „spojeneckých inštitúcií“. Zmienka o iných spojeneckých inštitúciách je dôležitá. USA predsa dokážu Ukrajinu vojensky ovládať aj bez členstva v NATO. Napríklad cez bilaterálnu americko-ukrajinskú zmluvu o strategickom partnerstve z roku 2021. Tá tiež prispela k rozhodnutiu Ruska zaútočiť. Vypovedia USA túto zmluvu?

Ale zatiaľ to vyzerá tak, že ohľadne ukrajinskej neutrality by mohlo dôjsť k dohode.

Ďalej Vance povedal, že súčasná demarkačná línia rusko-ukrajinského frontu by sa stala opevnenou zónou. Z toho by sa dalo usudzovať, že čo Rusko dobylo, to mu zostane.

Je tu háčik. Donald Trump ešte nepovedal, s čím by súhlasil, ale povedal, s čím nesúhlasí. Ešte v lete povedal, že nesúhlasí s úplne všetkým, čo navrhuje Putin. Keďže o požiadavku neutrality zrejme nejde, tak možno ide o tie zvyšky Chersonskej, Doneckej a Záporožskej oblasti, ktoré ešte ovláda Ukrajina.

Možno je to detail, ale, ako sa hovorí, diabol je skrytý v detailoch.

Trump si tiež nebude môcť dovoliť vyzerať tak, že stratil tvár. Jeho domáci nepriatelia sa nevzdávajú a radi ho budú trhať na kusy.

Otázkou je aj reakcia Ukrajincov na prípadný súhlas prezidenta Zelenského s mierovou dohodou, ktorou by Ukrajina prišla o územie. Už viackrát som na Štandarde písal o hrozbe zrážky medzi Zelenským a extrémnymi ukrajinskými nacionalistami.

Ešte raz musím spomenúť Johna Mearsheimera. Ten zvykne už dlhodobo hovoriť, že hlavnou prekážkou dohody o mieri môže byť nebotyčná nedôvera, ktorú Rusi pociťujú voči Západu. My dlhodobo zvykneme hovoriť, že Rusko rozumie len sile. A netušíme, že to isté si Rusko myslí o nás.

No veď dozvieme sa.

Aj keby vari k dohode došlo, ona bude mať jednu nepeknú vlastnosť. Bude znamenať, že Ukrajina bola zvedená a aspoň čiastočne opustená. Bol to Západ, ktorý ju svojou politikou postupne od roku 2008, od samitu NATO v Bukurešti, dostával do súčasnej tragickej situácie. A teraz ju prinajmenšom čiastočne opustí. A je to príbeh, ktorý sa dal predvídať. Nebude na to pekný pohľad.

Celkovo je namieste podržať si aj nádej na mier na Ukrajine, ale aj určitú skepsu. A bol by som veľmi rád, keby som si po čase mohol povedať, že moja skepsa bola omyl.