Režisér a producent Ridley Scott ovplyvnil filmové dejiny a nakrútil niekoľko veľkolepých diel. Film Gladiátor získal v roku 2000 veľký ohlas, hoci ja ho zďaleka nepovažujem za autorovo najlepšie dielo. V každom prípade sa stal klasikou a na jeho pokračovanie sa kladú tie najprísnejšie kritériá.
V prvom rade je nevyhnutné si vyjasniť, kto film hodnotí – či je to divák, ktorý pozná Gladiátora z roku 2000, alebo človek, ktorému prvý film nič nehovorí. Je pravdepodobné, že ich hodnotenia budú rozdielne. Táto recenzia je pre tých, ktorí film s Russellom Croweom poznajú.
Dvojka je remeselne rovnako brilantná, ale rozpočet bol vyšší – takže viac stavieb i komparzu. (Za 25 rokov sa rozvinuli aj počítačové triky, napriek tomu mám k animáciám zvierat veľké výhrady – takto by to naozaj vyzerať nemalo!) V celom filme je akosi všetkého priveľa, ale taký už býva osud pokračovaní.
Nevyhneme sa porovnaniu hlavných hrdinov. Obaja hrali dobre a obaja sa museli vyrovnať s brilantným herectvom svojich protivníkov – Russell Crowe s Joaquinom Phoenixom v úlohe cisára, Paul Mescal s Denzelom Washingtonom, ktorý hral lanistu. Phoenix mal menší priestor, Crowe obstál a film mu zásadne zmenil kariéru. Paul Mescal vzhľadom na veľkosť priestoru a brilantnej hereckej príležitosti, ktorú od tvorcov získal jeho protivník, nemal šancu.
Scenárista David Scarpa napísal zaujímavý scenár, ale prekomplikoval ho. Z jednotky zostalo veľa motívov i časť hrdinov. Spočiatku je tajomstvom identita hlavnej postavy, ale divák sa pomerne rýchlo zorientuje. Tematizuje sa rozpínavosť impéria a jej cena, meraná ľudským utrpením. Po čase sa hlavným motívom stáva samotný stav impéria.
V mene akých hodnôt a pre koho vojaci bojujú? Za čo ľudia zomierajú? Rím je obrovskou, hodnotovo vyprahnutou megapolis, ktorej podstatou je konzum a hry. Nie skutočný boj, ale zápas sprostredkovaný gladiátorom. Aj zo samotného boja a zomierania sa stala zábava. Scény z arény sú v oboch filmoch mimoriadne silné.
Moc cisárov na hlavnej tribúne pochádza z politických intríg. Znova bojuje dosadená autorita s tou prirodzenou, tú stelesňuje generál, ktorý nestratil svoj étos a otrok Hanno, ktorý postupne nachádza svoj smer a identitu.
Na rozpore autorít fungoval prvý film a tento motív nájdeme aj v pokračovaní, lenže je tu Marcinius – obchodník, majiteľ gladiátorskej školy a veľký manipulátor. Skvelá postava, ktorá dostáva veľký priestor, komplikuje dej a zatieňuje hlavného hrdinu. Predĺžila film o 40 minút a hlavne sa pri nej stráca étos spájajúci oba filmy, pretože najsilnejším momentom nie je zápas medzi Hannom (vlastne Luciom) a Marciniom pred očami ich armád, ale ruka hlavného hrdinu s pieskom z arény. Má v sebe krv oboch jeho rodičov.
Scott akoby celkom nedôveroval sile scenára a celý film ženie v opulentnej obrazovej kanonáde a nenechá diváka vydýchnuť. Počujeme síce (pomerne toporné) dialógy o cti a lepšom spravovaní vecí verejných, ale dôraz je jednoznačne niekde inde.
Vraciam sa k začiatku – keď sa mi zdalo dôležité, či film hodnotí niekto, kto pozná prvý diel alebo nie. Ridley Scott sa už nespolieha na silu príbehu. Jeho realizácia hovorí o úsilí osloviť diváka predovšetkým akciou a rýchlym striedaním scén. Nového diváka, ktorý vyrástol na počítačových hrách a nie na opusoch o antických hrdinoch.
V každom prípade ani vo veku 87 rokov nenakrúca slabé filmy. V súčasnosti v podstate neexistuje nikto, kto by sa tomuto mogulovi mohol rovnať, (no dobre, možno Martin Scorsese).
Gladiátor 2 je dobrý film, lenže Ridleyho Scotta musíme hodnotiť podľa jeho najlepších filmov.