Poslanci ako bezduché stroje na hlasovanie

Andrej Danko týmto nápadom nadviazal na vyjadrenia predsedu vlády Róberta Fica o potrebe zmeny súčasného politického systému. Podľa Fica je na Slovensku príliš veľa politických strán, a preto uvažuje o zvýšení volebného kvóra na sedem percent a zvýšení kaucie kandidujúcich strán na pol milióna eur.

Tieto zmeny sú podľa Danka momentálne nepriechodné, no vzhľadom na aktuálnu vzburu a ohrozovanie koaličnej stability zo strany trojice poslancov okolo Rudolfa Huliaka, pôvodne na kandidátke SNS, rovnako vidí potrebu nového nastavenia politických pravidiel.

Predseda SNS chce zlepšovať mechanizmus fungovania politických strán, pretože cíti potrebu ich štandardizácie. Ako príklad nevhodných strán uvádzal strany Igora Matoviča či Borisa Kollára, a je podľa jeho názoru potrebné zabezpečiť, aby sa podobné prípady neopakovali.

Danko navrhuje zaviesť imperatívny mandát

Politické strany by podľa Andreja Danka mali byť pripravené na vládu, čo je podľa neho ťažké bez zavedenia imperatívneho mandátu. Imperatívny, teda viazaný mandát znamená, že zvolený poslanec by nerozhodoval nezávisle, ale podľa príkazov straníckej centrály.

Imperatívny mandát bol formálne zakotvený v Ústavách a volebných zákonoch štátov bývalého socialistického bloku, aj keď sa v týchto totalitných systémoch fakticky nerealizoval.

Prvá Československá republika mala síce vo svojej Ústave zakotvený zákaz poslancov prijímať príkazy od iných osôb, no parlamentná prax hovorila skôr o ich podriadenosti. V danom období existovali prípady takzvaných volebných reverzov.

Išlo o listiny s určitými podmienkami straníckeho vedenia, ktoré museli kandidáti pred voľbami podpísať. V prípade ich naplnenia sa museli poslanci dobrovoľne vzdať mandátu, a tak fakticky bol ich mandát naviazaný na členstvo v politickej strane.

V československej federácii existoval ústavný zákon č. 143/1968 Zb., podľa ktorého bol poslanec disciplinárne zodpovedný za svoje hlasovanie v zhromaždení alebo za zastupovanie všetkých občanov, a ktorý umožňoval odvolanie poslanca.

Príkladom imperatívneho mandátu v súčasnosti je systém nepriamych volieb prezidenta USA, kde sú volitelia z jednotlivých štátov viazaní hlasovať za kandidáta, ktorý získal v ich štáte väčšinu hlasov.

Danko uviedol ako príklad posledné parlamentné voľby, v ktorých SNS investovala 1,8 milióna eur, vďaka čomu sa do parlamentu prekrúžkovali poslanci ako Huliak, ktorý dnes odmieta poslúchať vedenie strany. Otázku zavedenia imperatívneho mandátu je podľa Danka potrebné otvoriť, pretože ak má mať strana zodpovednosť za svojich poslancov, poslanci by mali byť rovnako zodpovední voči strane.

Ak sa poslanec prekrúžkuje do parlamentu na kandidátke konkrétnej strany, nemal by si podľa Danka robiť, čo chce. Narážal tým na neochotu Huliaka hlasovať za vládne návrhy, pokiaľ nebudú splnené jeho politické požiadavky.

Andrej Danko však považuje za hlúposť rozhodnutia Ústavného súdu, v ktorých odmieta akceptovať doktrínu imperatívneho mandátu, pretože podľa názoru predsedu SNS nemôže zvolený poslanec povedať svojej strane, že „na ňu kašle“. Danko tiež tvrdí, že poslanec by mal zohľadniť prácu strany ako celku, ktorá ho dostala do poslaneckej lavice.

Imperatívny mandát je v demokracii neprijateľný

Imperatívny mandát je nielen v priamom rozpore s Ústavou SR, judikatúrou Ústavného súdu SR ako aj európskych súdov, ale aj s podstatou demokratického zriadenia každej krajiny.

Ústava SR jasne vymedzuje, že poslanci NR SR sú zástupcovia občanov. Nezastupujú teda stranu ako subjekt, vďaka ktorej sa dostali do parlamentu. Hneď v ďalšej vete Ústava SR hovorí, že poslanci svoj mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.

Slobodný mandát je základom zastupiteľskej demokracie a poslanec ho musí vykonávať nezávisle. Tento článok Ústavy SR fakticky priznáva poslancom nezávislosť ako jednotlivcom pôsobiacim v orgáne verejnej moci, teda v Národnej rade SR.

Svedomie a presvedčenie poslanca sú nadradené príkazom a želaniam voličov, vrátane politických strán či hnutí, ktoré poslanca navrhli ako kandidáta na poslanecký mandát. Jediným obmedzením pri výkone poslaneckého mandátu je Ústava SR.

Ústava SR rovnako neumožňuje nikomu, aby zaväzoval poslanca k spôsobu, akým uplatní práva vyplývajúce z poslaneckého mandátu. Každý poslanec môže svoje vedomie a presvedčenie uplatňovať výlučne v medziach tak, aby neporušoval Ústavu SR a všetky ďalšie pramene ústavného práva.

Z právneho hľadiska nie je možné poslanca úkolovať alebo mu inak prikazovať, čo a ako má robiť pri výkone svojho mandátu. Uvedené pravidlo platí nielen pre vedenie jeho politickej strany, ale pre kohokoľvek.

V Slovenskej republike sa uplatňuje reprezentatívna forma

V podmienkach Slovenskej republiky platí reprezentatívny mandát, čo znamená politickú nezodpovednosť poslanca svojim voličom počas funkčného obdobia. Tento princíp vyjadruje názor, že povinnosťou poslanca je pracovať v prospech celej spoločnosti, aj za cenu toho, že jeho rozhodovanie nebude v súlade s vôľou skupiny voličov, ktorí ho zvolili.

Neznamená teda iba mechanické prenášanie názorov a vôle voličov, ktorí daného poslanca volili, ale jeho slobodné uplatňovanie svojho vedomia a svedomia tak, aby to bolo na prospech krajiny. Ide teda o presný opak imperatívneho mandátu, ktorý navrhuje zaviesť Andrej Danko.

Zákaz imperatívneho mandátu opakovane potvrdil Ústavný súd SR. Vo svojom známom náleze pod sp. zn. PL. ÚS 7/2021 týkajúcom sa skrátenia volebného obdobia Národnej rady SR súd zdôraznil zákaz imperatívneho mandátu aj v súvislosti s referendom o tejto otázke.

Súd v náleze poukázal práve na vyvodzovanie zodpovednosti za hlasovanie poslancov, pričom zdôraznil nemožnosť vyvodzovania zodpovednosti za činnosť a hlasovanie poslanca počas výkonu svojho mandátu, a preto nemôže byť skrátené voličmi. Súd rovnako poznamenal, že demokratické štáty imperatívny mandát neuznávajú.

Predčasné odvolanie člena parlamentu by podľa súdu predstavovalo jeden z prvkov imperatívneho mandátu, ktorý je Ústavou SR zakázaný.

Príkazy poslancom zakazuje aj Európsky súd

Slobodný výkon poslaneckého mandátu je demokratickou hodnotou, ktorú chránia aj súdy v európskom priestore. Európsky súd pre ľudské práva v prípade Castells v. Španielsko zdôraznil, že parlament je fórum pre slobodnú diskusiu, v ktorom poslanci musia mať právo vyjadriť svoje názory bez vonkajších zásahov.

Zavedenie imperatívneho mandátu by bolo v priamom rozpore so základmi právneho štátu definovanými v Ústave SR, judikatúrou súdov a podstatou parlamentu ako demokratického fóra.

Na zmenu súčasného systému by bolo potrebné zmeniť Ústavu SR, na čo koalícia jednoznačne nemá dostatočnú podporu. Aj keby sa takáto ústavná zmena presadila, vnútroštátne právo by sa dostalo do rozporu s európskym, čo by vyvolalo právnu neistotu. Zároveň je potrebné poukázať na praktické nedostatky danej zmeny.

Ak by poslanci boli nútení hlasovať podľa pokynov straníckeho šéfa, stali by sa v parlamente nadbytočnými. V takom prípade by postačovalo hlasovanie predsedov strán, pretože ich rozhodnutia by boli jediné, na ktorých by záležalo. Parlament by sa tak zmenil na stretnutie pár jedincov, ktorí dokázali zaujať post aj nikým nevoleného predsedu strany, namiesto demokratického rozhodovania väčšiny zvolených zástupcov.

Je zrejmé, že bez straníckej poslušnosti nedokáže strana či koaličná väčšina riadne fungovať. No tá sa v demokratickej krajine nikdy nesmie vymáhať prostredníctvom príkazov. Je práve na schopnostiach predsedu strany, aby svojím vhodným manažmentom dokázal zabezpečiť bezproblémový chod svojho zoskupenia.

Vzniknuté problémy je potrebné riešiť tak, ako sa v demokracii patrí. Dohodami a diskusiou. Inklinácia k tvrdému prikazovaniu bez možnosti voľby napovedá, akým smerom sa daný politik mentálne uberá.

Príkazy bez možnosti odporovať sú vždy jednoduchšia cesta k poslušnosti. No iba pre toho, kto ich vydáva. Ak by sa taký človek ocitol v opačnej pozícii, okamžite by žiadal zmenu.

A preto nie je možné meniť slobodný mandát poslanca bez toho, aby sa menil charakter krajiny na čosi neželané.