Clá pôsobia lákavo. V rámci budovania blahobytu krajiny však nie sú dobrou politikou
Kým Cleveland strávil svoj druhý mandát okrem iného aj snahou zvrátiť takzvaný McKinleyho colný zákon, Trump ako jeden z pilierov svojej ekonomickej politiky ohlasuje presný opak – nárast ciel. Nič prekvapivé – clá (najmä voči Číne) rástli nielen počas Trumpovej prvej administratívy, ale aj za Bidena. S clami sa pridala postupne aj EÚ.
Ekonómovia sú majstri v nezhodnutí sa takmer na ničom. No prospešnosť voľného obchodu je výnimkou, veď už Adam Smith a David Ricardo popísali výhody, ktoré z obchodu plynú obom zúčastneným stranám. Napriek tomu stavanie prekážok voľnému obchodu je obľúbenou kratochvíľou politikov.
Lobing za vyššie clá je väčšinou postavený na argumente zaostávajúceho domáceho priemyslu a nekalých zahraničných výhod. V prípade dnes rozšírenej debaty o elektromobiloch sa vyťahuje zaostávanie domáceho priemyslu za zahraničnou (najmä čínskou) konkurenciou a vysoká miera konkurentových dotácií.
Fakticky sa týmto tvrdeniam nedá oponovať. Európsky a do menšej miery aj americký automotive v elektromobiloch zaostáva za čínskym. Čínske verejné dotácie do tohto sektora pravdepodobne už presiahli 230 miliárd dolárov. Aj americký a európsky automotive bol síce príjemcom dotácií v rádoch mnoho desiatok miliárd dolárov, čínsky náskok v kŕmení sektora peniazmi je však viditeľný. Uvalenie vyšších ciel zníži konkurenčný tlak na domácich výrobcov a umožní im zvýšiť marže na svojich výrobkoch.
Tu však väčšinou argumentácia zástancov ciel končí. Problém je, že efekty ciel sa tu nekončia. Ekonómia dlhodobo upozorňuje, že takáto politika má náklady, ktoré musí zaplatiť spotrebiteľ. Ten čelí menšiemu výberu, nižšej kvalite a vyšším cenám. Napríklad Trumpove clá z roku 2018 spôsobili náklad 831 dolárov ročne na priemernú americkú domácnosť, pričom však samotný colný výnos z toho tvoril len 211 dolárov, zvyšok boli straty mŕtvej váhy. Inštitút PIIE upozornil, že naplnenie aktuálnych Trumpových colných plánov by na priemernú americkú domácnosť vytvorilo záťaž viac ako 1 700 dolárov ročne.
Politik sa však môže brániť: áno, clá predstavujú vyššiu záťaž na spotrebiteľa. Je to jednoducho len ďalší z prerozdeľovacích mechanizmov, ktorého úlohou je podporiť domáci priemysel. Podobne ako daň z príjmu či DPH majú negatívne dôsledky na spotrebiteľa, ale pomocou nich sa plní taký či onaký cieľ verejnej politiky.
Lenže ako upozorňuje napríklad ekonóm Brian Albrecht, čoraz jasnejšie sa ukazuje, že clá majú negatívny dosah nielen na spotrebiteľov, ale aj na výrobcov. Medzinárodný obchod nie je len o hotových výrobkoch, ale aj o medziproduktoch. Zhruba polovicu amerických importov a tretinu exportov dnes tvoria práve medziprodukty a na oboch stranách obchodu sú výrobcovia, nie domácnosti. To znamená, že clá sú daňou nielen na spotrebiteľov, ale aj na výrobcov.
Napríklad výskum amerických ciel z obdobia 2018 – 2019 zistil, že výrobky, ktoré boli viac vystavené clám na dovážané vstupy, zaznamenali výrazne nižší rast vývozu. Tento účinok bol ekvivalentný tomu, ako keby zahraničné krajiny uvalili na americký vývoz 2- až 4-percentné clo. Sadzby, ktorých cieľom bolo chrániť domáci priemysel, nakoniec pôsobili ako daň pre amerických vývozcov, čo oslabilo ich globálnu konkurencieschopnosť.
Ďalší výskum z rovnakého obdobia prišiel k záveru, že priemyselné odvetvia zasiahnuté zdražením a odvetnými clami zažili väčší prepad vrátane zamestnanosti, než bol nárast tých odvetví, ktorým mali clá pomôcť.
Nanešťastie, aj vyše dve storočia po Smithovi pôsobia clá na politikov stále lákavo. Z pohľadu budovania blahobytu krajiny však nie sú dobrou politikou.
