Žena s dieťaťom odíde z toxického vzťahu len ťažko, tvrdí psychoanalytická koučka

Čo sú toxické vzťahy a medzi kým sa vyskytujú?

Toxické vzťahy predstavujú určitú formu vzťahovej dynamiky, ktorá nás vtiahne do opakujúcich sa vzorcov správania s partnerom. Tieto vzorce sú často veľmi intenzívne a emočne náročné, pričom môžu zahŕňať aj psychické násilie. Typickým znakom takéhoto zväzku je, že sa jeden partner stáva „obeťou“ a druhý „vinníkom“ alebo „predátorom“. Podobné vzťahy doslova otravujú náš život a našu dušu, no je dôležité si uvedomiť, že ich súčasťou sme aj my sami.

Toxická dynamika nevzniká iba pôsobením jedného partnera – je výsledkom vzájomnej interakcie oboch strán. Preto je kľúčové začať sebareflexiou a pochopiť, prečo máme tendenciu vstupovať do takýchto vzťahov alebo si ich priťahovať. Zároveň je dôležité identifikovať, akým spôsobom k tejto dynamike prispievame.

Uvedené známosti sa môžu vyskytovať v rôznych podobách, a to v partnerských vzťahoch, čo je najčastejšia forma, vo vnútornej spojitosti na pracovisku, napríklad keď šéf alebo kolega šikanuje. Rodinné vzťahy, teda toxický rodič, ktorý ubližuje dieťaťu, alebo naopak dieťa, ktoré prejavuje agresívne správanie voči rodičovi a priateľské vzťahy, lebo aj medzi kamarátmi sa môžu objaviť toxické vzorce.

Je to široká a pestrá téma, no základom vždy zostáva uvedomiť si vlastnú zodpovednosť a hľadať spôsob, ako sa z takýchto pomerov vymaniť alebo ich zmeniť.

Môžeme povedať, že ak niekto vyvíja dlhodobo tlak na svojho partnera, tak sa toxický vzťah nazýva aj týranie?

Vzťahy sú rôzne a v niektorých z nich môže byť vyvíjaný obrovský tlak a napätie, ktoré by iných ľudí úplne zlomilo. Na druhej strane, ak je niekto na takýto tlak zvyknutý dlhodobo, nemusí ho už ani vnímať ako záťaž. Tento pocit je veľmi subjektívny a závisí od toho, ako sa v danej relácii cítime my. Ak nás partner neustále do niečoho núti, alebo ak je stále nespokojný s naším správaním, môže to začať negatívne vplývať na naše zdravie, psychiku a celkové fungovanie. Toto neustále napätie nás môže doslova ničiť. Vtedy už môžeme hovoriť o psychickom týraní.

Ak na problém upozorníme a ten druhý nie je ochotný o tom hovoriť, nechce ho riešiť, napríklad návštevou partnerskej poradne, a ešte k tomu v nás vyvoláva pocit, že to môže byť pre neho akýmsi skrytým potešením, ktoré zahŕňa aj prvky sadizmu, situácia sa môže ľahko zvrhnúť na psychické týranie. A proti tomu sa veľmi ťažko bráni, pokiaľ nemáme pevné povedomie o sebe a svojom fungovaní.

Prečo je človek toxický, respektíve trpí napríklad nejakou poruchou osobnosti? Robí to naschvál alebo za to nemôže?

Veľkú časť našich motivácií vo vzťahoch tvorí nevedomie. Nevedomky si vyberáme partnerov, situácie, v ktorých sa nachádzame, ale aj životné smerovanie. Často máme pocit, že tieto voľby sú plne v našich rukách, no v skutočnosti ich ovplyvňujú nevedomé sily. Ak hovoríme o osobe s určitou poruchou osobnosti, nie je možné jednoznačne povedať, či sa do svojich rozhodnutí zapája vedome alebo nevedome. Človek s takouto poruchou má často problém so sebareflexiou, a preto je preňho veľmi ťažké pozrieť sa dovnútra a uvedomiť si, ako funguje. Preto je pre neho náročné pracovať na sebe alebo podstúpiť psychoterapiu.

Veľmi často tento problém projektuje na druhých a obviňuje ich z toho, že mu ubližujú. Môže sa cítiť oprávnený trestať partnera za to, že sa sám cíti ublížený. Tento cyklus býva veľmi návykový a niekedy sa stáva normálnym správaním, najmä u ľudí s narcistickými tendenciami. Ide o kombináciu nevedomých síl a nutkania vykonávať pomstu za minulú krivdu, čo sťažuje pochopenie a riešenie situácie.

Sú ľudia, ktorí vždy naletia takému človeku. Ktoré skupiny osobností majú tendenciu podľahnúť partnerovi, ktorý ich postupne vysáva?

Základným bodom, od ktorého sa odrážame, sú určite osobnosti so slabými hranicami a nízkou sebahodnotou. To je spoločný prvok, ktorý sa často vyskytuje u klientov a klientiek, s ktorými pracujem. Ľudia so zdravým sebavedomím a jasnými hranicami sa dokážu postaviť za seba, aj keď sa na začiatku môžu nechať vtiahnuť do toxickej dynamiky. Nakoniec však povedia, že to nie je v poriadku a rozhodnú sa odísť.

Naopak, ľudia s nízkym povedomím o sebe a slabými hranicami často pochádzajú z prostredia, v ktorom nebolo možné sa brániť alebo presadiť sa, kde sa im neumožňovalo starať sa o seba. Pre nich je dynamika zneužívania veľmi známa a môžu sa s ňou nevedome spriateliť, pretože v nej zažívajú vzorce správania, ktoré poznajú zo svojho detstva alebo z iných životných situácií.

To však neznamená automaticky, že museli mať toxických rodičov. Mohlo ísť aj o rodičov, ktorí boli hyperprotektívni a báli sa, že dieťa ich zvalcuje, tak zatlačia príliš a dieťa sa nenaučí presadzovať. Takéto výchovné vzorce môžu tiež viesť k vytvoreniu slabých hraníc alebo nízkeho povedomia o sebe.

Aké sú prvé znaky, že daný človek trpí nejakou poruchou osobnosti či iným ochorením, ktoré spôsobuje, že vzťah je problémový?

Myslím si, že v súčasnosti, keď sledujeme sociálne siete, je to naozaj veľmi aktuálna téma. Často sa hovorí o určitých reflexoch, ktoré sa prejavujú počas rande alebo pri začiatku komunikácie s niekým, keď cítime, že čosi je jednoducho čudné. Môže to byť niečo, čo nám okamžite udrie do očí alebo nás znepokojí, napríklad ak je niekto veľmi milý k vám, ale neúctivý k obslužnému personálu, alebo ak neustále hovorí o svojich bývalých partneroch v negatívnom svetle. Môže to byť aj nátlakové správanie, keď komentuje vaše oblečenie alebo niečo iné, a ešte k tomu je tam intenzívne bombardovanie láskou – neustále telefonáty, správy, nepretržitá pozornosť.

Spozornela by som vždy, keď je vzťah extrémny alebo ak nastane nejaký zvrat, ktorý nás vyruší. Ak sa cítim v situácii nepríjemne alebo niečo mi na tom nesedí, mala by som tomu venovať pozornosť. Nesúhlasím s tým, že by sme sa mali spoliehať na zoznamy red flags /červené vlajky, pozn. redakcie/, pretože to, čo môže byť varovaním pre jedného, nemusí byť rovnaké pre druhého. Dôležité je, ako sa v danej situácii cítim, čo mi príde čudné alebo nepríjemné, a čo vnímam alebo nevnímam v komunikácii smerom k sebe. Preto by sme mali byť veľmi vnímaví, najmä počas prvých stretnutí.

Osobne mám tiež podozrenie, keď niekto vykazuje extrémnu charizmu, akoby si vás obmotával okolo prsta – veľmi rýchlo vám ukáže, aký je úžasný, profesionálny a podobne. To je niečo, na čo si treba dávať pozor.

[link url =https://standard.sk/160214/o-cuchu-a-psychopatii-trochu-inak]

Môže si byť človek vedomý toho, že má daný problém a že sa zmení po tom, čo prejde nejakou psychoterapiou?

Pri narcistickej poruche osobnosti je sebareflexia extrémne nízka alebo nulová. Takýto človek, ak sa rozhodne ísť na psychoterapiu, zvyčajne prichádza s pocitom, že sa mu nedarí v živote, že strieda vzťahy, zamestnania alebo čelí veľkému životnému trápeniu.

Tento proces môže trvať veľmi dlho, kým začne uznávať svoju zodpovednosť za správanie, ako je tvrdosť, absencia súcitu alebo znevažovanie iných. Posuny bývajú veľmi pomalé a malé. Málokedy sa stáva, že uvedené osobnosti skutočne vyhľadajú pomoc. Často to vnímajú tak, že buď osud im škodí, alebo že majú smolu na ľudí. Takže hoci sa nedá povedať, že to je úplne nemožné, zlepšenie alebo zaradenie do procesu liečby je skutočne veľmi zriedkavé a vyžaduje si dlhodobú a veľmi kvalitnú psychoterapiu.

Do akých extrémov môže zájsť takýto vzťah, prípadne je nevyhnutné, aby zasiahla polícia alebo psychiater?

Je to veľmi zložitá situácia, pretože človek v takomto spojení si často vyberá partnera, ktorý sa stáva jeho „obeťou", aj keď slovo „obeť“ nie je úplne to, čo by som chcela povedať. Skôr by som tvrdila, že osoba v tomto vzťahu môže si byť menej vedomá svojich hraníc alebo vlastného prežívania, ale nie je to nevyhnutne obetavý vzorec. Tieto situácie sú veľmi rôznorodé. Napríklad, ak som vyrastala v násilnom prostredí, kde boli rodičovské konflikty, bitky alebo časté zásahy polície, môžem byť náchylnejšia nájsť si partnera, ktorý bude do podobného násilia zapojený. Ak som však vyrastala v prostredí, kde boli konflikty, ale zároveň tam bol určitý rešpekt, pravdepodobne sa dostanem do vzťahu, kde bude napríklad psychické týranie alebo konflikty, ale nie až fyzické násilie.

Skutočne ide o širokú škálu, od psychického týrania až po vážne fyzické násilie. A bohužiaľ, niektorí ľudia s psychopatickými tendenciami sú schopní aj vraždy svojich partnerov. Tieto prípady, žiaľ, existujú. Ak hovoríme o obeti v prípade týrania, keď žena príde o život, to už je extrémny prípad, pri ktorom sa stretávame s psychopatickými tendenciami. Táto osobnosť si často vyberá partnera, ktorý jej robí zle v rozsahu, ktorý si táto osoba dovolí. To je to najhoršie na tom, že je veľmi ťažké zasiahnuť, kým sa obeť nerozhodne požiadať o pomoc alebo sa neodhodlá opustiť takýto vzťah.

[link url =https://standard.sk/825058/kazdy-den-zabije-partner-alebo-rodina-140-zien-domov-je-najnebezpecnejsim-miestom-tvrdi-osn]

Ako sa toxický vzťah odlišuje od bežných konfliktov v zdravom zväzku?

Toto je veľmi dôležitá otázka. Rozdiel spočíva v tom, že v zdravom zväzku, keď sa niečo smutné alebo bolestivé stane, partneri môžu sedieť spolu a začať sa snažiť vzťah uzdraviť. Môžu prebrať, čo sa stalo, čo si navzájom spôsobili, kto koho zranil a dotkol sa. Dokážu sa o tom rozprávať, stanoviť si nové podmienky, nastaviť hranice a snažiť sa to spracovať, pričom stále zachovávajú rešpekt voči sebe. V partnerskej terapii môžeme vidieť, ako sa tie rany hoja, objímať sa a pokračovať ďalej.

Naopak, v toxickom vzťahu ide o boj o moc, ktorý je veľmi brutálny. V tomto prípade je často snahou nájsť vinníka – kto je za to zodpovedný, kto začal problém. Každá hádka sa stáva nevybaveným konfliktom, z ktorého nie je možné získať nič, čo by nás obohatilo alebo posunulo vpred. Človek s poruchou osobnosti alebo inak štruktúrovaná osobnosť sa zvyčajne snaží rýchlo uniknúť z hádky tým, že povie „zabudnime na to a začnime odznova“, čo však nie je liečenie, ale skôr únik od reality. Toto je veľmi dôležité si uvedomiť, pretože skutočné uzdravenie vzťahu vyžaduje čestnú konfrontáciu s problémom.

Prečo si ľudia často neuvedomujú, že žijú v škodlivom vzájomnom spojení?

Často si pritiahneme partnera, ktorý nám znovu reflektuje to, čo sme zažili v našich rodinách. Vzťah je však vždy iný, sme pod emočným vplyvom a tá chémia medzi nami je veľmi silná. Niekedy si to ani neuvedomujeme, ale partner nám môže pripomínať našich rodičov svojím správaním. Na začiatku známosti, najmä ak je to čerstvé a intenzívne, to nie je možné rozoznať, pretože máme pocit, že konečne prichádza niekto, kto nás miluje a rešpektuje. Máme pocit, že sme pre neho najdôležitejší na svete.

Avšak to platí len do chvíle, kým neuzavrieme sobáš, neprivítame dieťa alebo nevystane iný vážny záväzok. Potom sa začnú ukazovať drobné chyby, ktoré predtým neboli viditeľné. Partner už nemá potrebu neustále o nás bojovať, pretože nás má akoby „podchytených“, a my často s hrôzou zisťujeme, že sme si vybrali niekoho, kto nám pripomína jedného z rodičov. Môžeme si uvedomiť, že sa začíname správať podobne ako mama, ktorá sa nevedela brániť, alebo náš proťajšok má mnoho vlastností, ktoré sú podobné tým, ktoré mal náš otec.

Tieto pocity bývajú nevedomé a veľmi ťažko sa s nimi pracuje. Mnohokrát si vnútorne povieme: „Zvládnem to, prekonám to láskou,“ čo je vlastne akási kapitulácia. Až keď si uvedomíme, že sme možno znovu zopakovali drámu svojej rodiny, musíme prejsť cez bolesť, aby sme boli schopní o tom hovoriť.

Aký dopad majú problémové vzťahy na mentálne zdravie jednotlivcov?

Môže sa to prejaviť na zdraví, napríklad formou psychosomatických problémov, ako sú migrény, bolesti, autoimunitné ochorenia, problémy s pokožkou alebo trávením. Tieto symptómy sú vlastne spôsobom, akým sa snažíme „stráviť“ ťažký vzťah alebo konflikty. Často sa k tomu pridávajú aj emocionálne problémy ako smútok, depresia či vyhorenie.

Z vlastnej skúsenosti viem, že keď som bola na stáži na psychiatrickej klinike, stretla som tam dve ženy, ktoré sa zrútili z toxických spojení, a už neboli schopné ďalej fungovať, museli byť hospitalizované. Vplyv vzťahov na naše zdravie je teda nesmierny, ale každý z nás to prežíva inak, podľa vlastnej histórie a schopnosti zvládať ťažkosti.

[link url =https://standard.sk/431628/psychiater-igor-smely-uzkostnu-poruchu-moze-spustit-chronicky-stres]

Aké sú prvé kroky k ukončeniu toxického vzťahu?

Prvým krokom je sebareflexia. Znamená to, že si pripustím, že niečo v mojom živote alebo v vzťahu je čudné, že sa to opakuje, alebo že sa cítim zle, a zároveň si uvedomujem, že mám možnosť z toho vystúpiť. Môžem si všimnúť určité vzorce správania, ktoré som objavila napríklad na internete alebo o ktorých som sa rozprávala s niekým, a tak sa rozhodnem vyhľadať odborníka.

Začnem riešiť svoje pocity, zisťovať, prečo si nerozumieme, či sme nejakým spôsobom zapadli do vzorcov správania, ktoré pochádzajú z našich primárnych rodín. Tieto vzorce nás môžu viesť k tomu, že si navzájom ubližujeme, aj keď to nechceme. Odborník nám pomôže lepšie sa pozrieť na tieto vzory a pochopiť, čo sa deje. Ak však partner povie: „Riešte si to, ja som v poriadku,“ je potrebné zamyslieť sa nad tým, prečo sa nachádzam v takom zväzku, čo ma tam priviedlo, aké mám hranice a akú mám sebahodnotu. Je to dlhý proces, ktorý si vyžaduje čas na prepracovanie týchto vzorcov a postojov, s ktorými sa stotožňujem.

Aký je dopad médií a populárnej kultúry na normalizáciu chorých vzťahov?

To, čo ja vidím ako problém, je to, že sa spustil akýsi šialený hon na narcistov a psychopatov. Samozrejme, nehovorím, že ide o typy ľudí, ktorých by ste chceli mať doma, ale z tejto témy sa stal akýsi strašiak, ktorý vyvoláva strach: „Pozor na toto, pozor na red flags, pozor, takto sa prejavujú, toto robia,“ a podobne. Drží nás to v neustálom strachu, že sme ohrození týmito ľuďmi, že musíme neustále sledovať, študovať a dávať si pozor. Namiesto toho, aby nám médiá pomáhali pochopiť, čo je normálne, aké hodnoty sú dôležité, ako budovať sebahodnotu, ako sa vysporiadať s opakujúcimi sa situáciami, tak sa z toho stáva len strašenie a návod na to, ako spoznať toxického človeka a čo s ním robiť.

V minulosti som si tiež myslela, že je dôležité vedieť, ako sa týmto ľuďom ubrániť alebo ich „prečítať“, aby som ich mohla obísť. Ale týmto spôsobom by sme mohli utekať dookola, pretože kým si to neprepracujem v sebe, tento typ osobnosti zostane pre mňa nejako lákavý.

Ale z vlastného pohľadu, a to hovorím len za seba, vnímam, že naša spoločnosť je čím ďalej viac povrchná a čiernobiela. Stáva sa totiž narcistickou v tom zmysle, že nás zaujímajú len vonkajšie veci – ako človek vyzerá na fotkách na Instagrame, aký má vzhľad, čo dosiahol, čo ukázal. Dôležité veci, ako hodnoty, výchova detí či naša budúcnosť, ktorú tu nechávame, sú často ignorované alebo je im venovaná len minimálna pozornosť. Kde nás to všetkých dobehne a ako nás to dobehne, to sa ukáže asi v najbližších desaťročiach.

[link url =https://standard.sk/799872/cesta-k-zlu-je-najvyssi-cas-odmietnut-odu-na-empatiu]

Ako kouč, akú úlohu zohrávate pri toxických spojeniach?

Nikdy si nedovolím povedať, že tento človek je zlý a že by mal odísť, alebo niečo podobné. To by bolo šialené. To by som si nikdy nedovolila. Skôr sa snažím dať priestor klientovi, aby začal rozmýšľať o sebe, o svojom myslení, o svojom fungovaní, o vlastných prioritách. Snažím sa mu pomôcť lepšie si nastaviť hranice, lepšie rozumieť svojim smerovaniam, pohnútkam, vlastnému fungovaniu.

Cieľom je, aby bol človek dostatočne silný na to, aby sa nebál týchto toxických vzorcov, ale aby dôveroval svojmu vnútornému prežívaniu. Keď sa toto podarí, je to obrovská radosť a veľmi sa teším. Vzhľadom na to, že otázok na tému toxických vzťahov bolo veľa, a odpovedí málo, rozhodla som sa vytvoriť profil na sociálnej sieti s názvom dobry_kouc, kde sa venujem zodpovedaniu tých najčastejších otázok, odborne a zrozumiteľne pre kohokoľvek, koho uvedená téma zaujíma. 

Je v dnešnej dobe viac takýchto vzťahov ako v minulosti? Čím to je, môžu za to sociálne siete alebo konzumný svet?

Dnešný trend sa zameriava na krásu, mladosť, výkonnosť a to, čím sa môžeme pochváliť. Nepraje dlhodobým, náročným vzťahom, v ktorých žijete relatívne obyčajný život, prechádzate konfliktmi, snažíte sa ich riešiť a rozvíjate svoju vnútornú inteligenciu a sebapoznanie. Tieto veci sa nedajú zverejniť na sociálnych sieťach ani ich nemožno „vystavovať", preto sú často na okraji záujmu. Ľahko sa tak môžeme ocitnúť v cykle, keď si nájdeme ďalšieho partnera, ktorý „bude ten pravý", a tento vzorec sa opakuje. To nás však často vedie k obrovskému utrpeniu, keď sa dané problémy neustále opakujú, až potom smerujeme k psychoterapii.

Keď na sociálnych sieťach vidím len šťastné páry, úspešných ľudí, ktorí majú veľké firmy a „dokonalý život", môže ma uvedené deformovať. Môže to vyvolať tlak na to, aby som si rýchlo našiel partnera, alebo aby som demonštroval svoju „úspešnú" situáciu, či už tým, že sa vydám, alebo ukážem iné „úspechy", aby som nepatril do kategórie „neúspešných".

Čítala som nedávno článok, ktorý ma veľmi potešil. Mladá žena spomínala, že súčasná generácia už nechce vidieť všetko z influencerov a influenceriek, nechce sledovať, ako sa maľujú alebo ukazujú príliš osobné veci. Niektoré skutočnosti by mali zostať skryté. Dúfam, že sa vrátime k väčšej intimite a pozornosti voči vlastnému prežívaniu, než tomu, čo demonštrujeme na sociálnych sieťach.

Ak sú v toxickom zväzku deti, má vplyv na ich vývin? A je možnosť z neho odísť, ak je v hre dieťa?

Niekedy to naozaj nie je jednoduché, povedzme si to úprimne. Ak vás partner alebo partnerka drží v šachu cez financie alebo má na vás taký veľký vplyv, situácia sa môže stať veľmi náročnou. Často sa to stáva u žien, ktoré bránia partnerom v stretávaní sa s deťmi, používajú tento spôsob trestu. Niekedy je to skutočne rozpoloženie, v ktorom človek musí dlhodobo zostať, pretože existuje množstvo faktorov, ktoré ho k tomu nútia. A v takýchto prípadoch nie je fér jednoducho povedať „odíďte“, pretože ten človek má svoje dôvody a príčiny.

Čo však môže urobiť vždy, je ísť na psychoterapiu, pracovať na sebe, posilňovať svoju osobnosť a hľadať spôsoby, ako sa oslobodiť od závislosti na financiách alebo od tlaku toxického partnera.

Aj keď je tam maloleté dieťa, vždy má zmysel pracovať na sebe. Uvidíme, čo to prinesie, ale toto je proces, ktorý nie je možné paušálne zhodnotiť.

[link url =https://standard.sk/710538/laska-v-tieni-nasilnikov-realita-zien-zijucich-v-nudzovych-zariadeniach]

Môže partner nútiť svoju obeť robiť veci, ktoré sú za hranicou so zákonom?

Stretla som sa naozaj so všetkým možným. Či už, keď manžel napísal firmu na manželku ako na bieleho koňa, alebo keď manželka obrala svojho manžela o všetko. Tieto prípady bývajú veľmi citlivé. Pamätám si kauzu, v ktorej muž dlhodobo zneužíval svoju manželku a poskytoval ju svojim kamarátom. No, keď má niekto antisociálnu osobnosť, ide o človeka, ktorý je už naozaj ďaleko na danom spektre, je mu jedno, na čo vás využije. Použije vás tak, aby on sám bol v poriadku.

Títo ľudia bývajú často vysoko inteligentní a dokážu „našiť“ svoju vinu na partnera alebo niekoho iného, aby to ťažké a zlé ostalo na nich. Chýba im empatia, zľutovanie; využívajú slabosť, dôveru a empatiu druhého človeka, aby zachránili seba. Bohužiaľ, aj takéto veci sa dejú. Preto sa opäť vraciam k tomu, že vedomie sebahodnoty, jasné hranice a poznanie seba samého sú kľúčové, aby sme sa v takýchto vzťahoch nikdy neocitli. Ak sa tam už ocitneme, so silným základom, ktorý máme v sebe, sa oveľa rýchlejšie postavíme na nohy a odídeme.