Reportáž z väznice v Ilave alebo osobná skúsenosť za bránami slobody  

Slovensko-české väzenské spoločenstvo Dismas ma pozvalo do väznice v Ilave, kde som mala príležitosť na vlastné oči spoznať život za bránami slobody a zažiť atmosféru koncertu dvoch raperov Michala Straku alias Ega a Dávida Janočku alias puer_dei.

Dismas je kresťanská iniciatíva, ktorá sa venuje duchovnej a morálnej podpore väzňov na Slovensku a v Českej republike, organizuje rôzne programy vo väzniciach, ktoré pomáhajú väzňom nájsť vnútorné uzdravenie, odpustenie a novú cestu v živote.

Príchod do väznice

Pri vstupe do väznice som mala zmiešané pocity, predsa som mala vstúpiť medzi zločincov a vrahov. Ale po stretnutí s ľuďmi z Dismasu som sa upokojila. Prešli sme kontrolou, kde sme museli odovzdať všetky elektronické zariadenia. Mohla som mať pri sebe len zápisník a pero. Po obede, ktorý nám pripravili a obsluhovali väzni, sme sa presunuli do časti väznice, kde boli samotní odsúdení. Čo ma skutočne prekvapilo, bolo zistenie, že vo väznici funguje aj stredná odborná škola. Dozvedela som sa, že odsúdení majú možnosť počas výkonu trestu pokračovať v štúdiu a dokončiť si školu, ak o to prejavia záujem.

Pri prechádzke po väznici som videla, že niektoré cely sú veľmi malé, s kovovými posteľami naukladanými na seba a len minimálnym vybavením – stolík, stolička a toaleta. Exteriérové priestory pre ťažko odsúdených väzňov pôsobili ako betónová džungľa, kde mohli cvičiť alebo sa prechádzať. Vo väznici je 850 väzňov, niektorí z nich sú neprispôsobiví a nemajú povolené opustiť svoj sektor. Preto sme sa s reproduktorom a mikrofónom presúvali po častiach väznice, kde im Ego vždy niečo zaspieval.

Prvé tóny

Na začiatku našej návštevy sme sa vybrali do väzby, kde sa nachádzajú obvinení, ale ešte neodsúdení väzni. Čo ma však veľmi prekvapilo, bola skutočnosť, že v tejto mužskej väznici je vyčlenená aj časť pre ženy. Prítomnosť dvoch raperov vyvolala u väzenkýň určité zahanbenie, no čoskoro sa táto hanba rozplynula. Ego ich povzbudil a vyzval na súťaž v stolnom futbale, čím atmosféru oživil a dodal im odvahu.

Najsilnejší zážitok pre mňa bolo stretnutie s doživotne odsúdenými. Iba traja z jedenástich prejavili záujem o koncert. Títo väzni žijú v celách so zamrežovanými dverami, s obmedzeným prístupom k prirodzenému svetlu, a pracujú na rôznych manuálnych úlohách. Bolo mi povedané, že ako žena by som nemala byť v ich prítomnosti, pretože nemajú čo stratiť a ich agresia by mohla byť nepredvídateľná. Tento moment bol pre mňa veľmi silný, zvlášť, keď Ego spieval pesničku „Žijeme len raz“ práve pre nich. Keď som si uvedomila, že pre nich už niet cesty späť a že jedinou ochranou je strážnik, pocítila som zvláštnu atmosféru zraniteľnosti.

Veľmi ma prekvapilo, že títo väzni vo svojich celách len stáli, čo vo mne vyvolalo pocit, že sú pokorní. Úplne som ich neodhadla, pretože najhorší zločinci z väznice pôsobili najnormálnejšie, kebyže ich vidím vonku na ulici, stratili by sa v dave.

Pedagóga "bachara", ktorý bol celý čas s nami som sa opýtala, čo spravili, že ich celý život je o cele štyri krát štyri metre. Na to mi povedal, že jeden z nich bol veľmi žiarlivý a v hneve zabil svoju ženu, odsedel si trest, vyšiel na slobodu a po krátkom čase zabil svoju druhú ženu.

Ďalší dvaja väzni, ktorí prejavili záujem o koncert, boli známi väzenskí zločinci, ktorí sa v roku 1991 podieľali na Leopoldovskom masakri, pri ktorom počas ich pokusu o útek, prišli o život piati strážnici. Po dvadsiatich hodinách ich však zadržali a rozmiestnili po rôznych väzniciach.

Začiatok koncertu

Potom sme sa presunuli do miestnosti, kde sa zhromaždilo viac ako 90 väzňov z rôznych stupňov stráženia. Koncert začal príhovorom Ega, ktorého všetci poznali a zdravili sa s ním. Odspieval pár piesní a na konci opäť zaspieval svoj najznámejší hit "Žijeme len raz".

Ako som sedela, započula som niektorých väzňov, ktorí spievali pesničku spolu s raperom, iným sa text nepáčil, pretože sa nezmierili s tým, že žijú práve teraz vo väzení. V tejto atmosfére som si ani neuvedomovala, že sedím medzi odsúdenými vrahmi a pedofilmi.

Koncert pokračoval vystúpením väzenskej kapely, ktorej súčasťou bol odsúdený klavirista Gejza. Keď začal hrať, cítila som, ako mi naskočili zimomriavky. Spev v ich podaní obohatila väzenská psychologička, ktorá svojím hlasom dodala celému vystúpeniu nezabudnuteľný emocionálny náboj. Aj napriek tomu, že ich piesne boli jemné, melodické až miestami romantické, v sále zostalo ticho.

Sila spovede

Ďalšou časťou programu bola spoveď rapera Dávida. Vôbec som nevedela, s čím sa ide podeliť, no bolo to skutočne veľmi silné. Pred plnou sálou začal opisovať svoj život. Začal tým, ako málo by stačilo a sedel by vo väzení spolu s nimi.

Ako mladý chlapec sa totiž podľa svojich slov dostal do zlého prostredia, kde drogy a alkohol boli na dennom poriadku. Opisoval, ako nenávidel svoju mamu a ako ho po prvom roku vyhodili zo strednej školy. Napriek tomu sa jeho mama nevzdala a ponúkla mu dve možnosti: odvykačku alebo kresťanský tábor. Nakoniec sa rozhodol pre tábor, avšak prvých päť dní bol úplne zúfalý. Nerozumel, prečo mladí ľudia rozprávajú o Bohu, keď život by mal byť o zábave, nie o modlení. Niečo sa tam v ňom ale zlomilo.

Po návrate domov nastúpil na školu, ktorú úspešne dokončil. Začal robiť hudbu, o ktorej vždy sníval, a v súčasnosti popri hudbe pracuje ako grafik v televízii Markíza. Vzťah s mamou sa mu tiež zlepšil, teraz sa s ňou každý deň rozpráva. Na záver svojej výpovede povedal: "Podarilo sa mi zvrátiť osud trestanca len o vlások, ale vy, keď sa dostanete von, môžete sa tiež zmeniť."

Skutočne ma jeho svedectvo dostalo a keď som sa obzrela za seba, videla som, že som nebola jediná. Následne začal spievať, čo uzavrelo celú podstatu jeho príbehu. Po skončení dostal veľký aplauz od personálu väznice, ale najmä od väzňov.

Príhovor zakladateľa

Slovo následne dostal zakladateľ Dismasu Michal Libant, ktorý hneď na úvod zdieľal alarmujúce štatistiky. Na Slovensku je približne 10-tisíc väzňov a z tých, ktorí sú prepustení na slobodu, sa 60 až 70 percent vráti späť do väzenia. Toto číslo ma šokovalo.

Podľa jeho tvrdení je recidíva u 957 bývalých väzňov, ktorí počas trestu pravidelne spolupracovali so spoločenstvom Dismas, len okolo troch percent. Tento rozdiel ma utvrdil v presvedčení, že pravidelné návštevy väzníc, stretnutia s odsúdenými a poskytovanie podpory počas ich trestu aj po ňom môžu mať pozitívny vplyv. Aj keď sú výsledky povzbudivé, stále je dôležité pristupovať k tejto oblasti s otvorenosťou a snahou o ďalšie zlepšovanie.

Celý program moderoval odsúdený, ktorý práve v týchto dňoch odchádza po 10 rokoch a 3 mesiacoch na slobodu. Jeho reč pozostávala z recitovania básne o mame. Išlo opäť o veľmi silnú emóciu.

Po desiatich rokoch domov

Po ukončení predstavenia som sa s ním začala rozprávať. Povedal mi, že sedí za ekonomickú trestnú činnosť. Samozrejme, že sa teší na návrat domov, no zároveň si uvedomuje, že počas doby, keď bol uväznený, veľa stratil, ale aj získal. Stratil rodinu a slobodu, no vďaka ľuďom, ktorí mu pomohli pochopiť jeho chyby, sa dokázal nasmerovať na správnu cestu. Vyjadril sa tiež, že nezáleží na tom, za aký čin bol človek odsúdený – či už za násilný alebo ekonomický zločin – dôležité je, čo človek pochopí počas svojho trestu.

Povedal mi aj zaujímavú vec, že v priestoroch väznice sú "samotky" o rozmeroch 3x3 metre. Stolička aj stôl sú priviazané, aby nemohol ublížiť sebe či strážnikovi. V týchto "samotkách" sú väzni niekoľko dní, ale môžu byť aj niekoľko rokov, podľa toho, ako sa správajú. Prekvapilo ma, že niektorí väzni dobrovoľne žiadajú o pobyt na samotke, ak potrebujú čas pre seba. Samotka im tak môže poskytnúť priestor na oddych od ostatných väzňov.

Keď som sa pýtala, čo plánuje robiť po prepustení, povedal, že pred samotným prepustením strávil dva až tri mesiace v časti väznice, kde sú väzni pripravovaní na návrat do spoločnosti. Tam vládne uvoľnenejšia atmosféra – hrajú hry a tešia sa, pretože vedia, že sú na krok od slobody. Po prepustení chce navštíviť svoju mamu, ktorá má Alzheimera a užiť si s ňou posledné chvíle. Chce tiež založiť občianske združenie v Českej republike, ktoré by pomáhalo ľuďom v podobných situáciách, akou si prešiel on.

Napriek tomu, že strávil vo väzení 10 rokov a 3 mesiace, považuje toto obdobie za užitočné. Vďaka tomu si veľa vecí uvedomil a to mu pomohlo v osobnom raste.

Čo to vo mne vyvolalo?

Zážitok z väznice bol pre mňa nesmierne emotívny. Keď som sa po dlhšom čase zahľadela cez zamrežované okná, spustil sa silný dážď, čo atmosféru ešte viac umocnilo a dodalo jej pochmúrny nádych. Rozprávala som sa s pedagógmi, ktorí mi potvrdili, že väzni sú často veľmi dobrí manipulátori. Napriek tomu, že som tých ľudí vnímala s ľútosťou, oni mi pripomenuli, že títo ľudia si zaslúžia svoj trest za spáchané zločiny.