Rusko si s Čínou rozumie, ale nie vždy. A akú rolu v tom hrá Západ

Na novembrovom zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN vetovalo Rusko britský návrh rezolúcie vyzývajúcej na prímerie v občianskej vojne sužujúcej Sudán. Nie je bežné, aby Rusko vetovalo rezolúciu týkajúcu sa vzdialeného konfliktu, ktorá bola pre ostatných viac-menej prijateľná. Ruské veto tiež ukázalo odlišnosť od Číny, ktorá by text nechala prejsť. Obe veľmoci sa líšia aj inde.

Sudán, Rusko a západ

Najprv k Sudánu. Tamojšia občianska vojna medzi vládou a jednotkami generála Hemedtiho nezostala mimo pozornosti vonkajších hráčov a na každej strane konfliktu sa stretávajú krajiny, ktoré inak nemajú nič spoločné (pozri môj predchádzajúci článok). Z Ruska, ktoré spočiatku nemalo o konflikt záujem a dokonca dovolilo vagnerovcom, aby sa nechali najať vzbúrencami, sa postupne stal najvýznamnejší zahraničný podporovateľ sudánskej vlády. Jej šéf generál Burhán ponúkol Moskve vojenskú námornú základňu pri Port Sudáne, kde vláda momentálne sídli, pretože je tam bezpečnejšie ako v hlavnom meste Chartúme.

Základňou by sa Rusko uchytilo v strategicky dôležitej oblasti Červeného mora a Afrického rohu po tom, čo v Džibuti dostalo košom. V tomto štátiku má základňu každý, kto o to má záujem; popri stálych členoch Bezpečnostnej rady tiež Španielsko či Taliansko, ale aj krajiny ako Saudská Arábia a Japonsko, ktoré inak zámorské základne nemajú. Američania ešte v Džibuti prehltli základňu čínsku, ale ruskú už tamojšej vláde zakázali. Tohtoročná sudánska ponuka preto prišla Moskve vhod.

Za svoju ústretovosť sa však sudánska vláda dostáva do nemilosti Západu, ktorý ju doteraz proti rebelom skôr podporoval. Dôležitú rolu v tomto posune hrá britská diplomacia. Skryto podporovala Spojené arabské emiráty, hlavných zahraničných sponzorov rebelov, a pred niekoľkými týždňami prišla so spomínanou rezolúciou o prímerí. Sudánskej vláde sa nepáčila. Prekážalo jej, že text ju kladie na roveň s rebelmi, čím podkopáva jej legitimitu jedinej uznanej sudánskej vlády.

Briti však boli natoľko diplomaticky obratní, že rezolúciu formulovali tak, aby bola prijateľná pre drvivú väčšinu členov Bezpečnostnej rady. Čína a Alžírsko určité výhrady mali, ale nie také, aby hlasovali proti. Sudánska vláda je v takej zraniteľnej pozícii, že z obáv pred izoláciou sa sama neodvážila rezolúciu odmietať a iba vzniesla výhrady k jej nevyváženosti. Ruské veto jej vytrhlo tŕň z päty.

Skutočné čínsko-ruské spory

Čína na rozdiel od Ruska v tomto konflikte nemá žiadne želiezka, tak si jednoducho nepáli prsty. To však neznamená, že by sa tu s Ruskom nejako zásadnejšie rozchádzala. Skutočné spory majú inde. Napríklad sa sporia o ceny ruského plynu, ktorý by mal tiecť do Číny plynovodom Sibírska sila 2. Čína chce využiť tlak, pod ktorý sa Rusko dostalo západnými sankciami.

Rusko naopak očakáva, že sama Čína sa v budúcnosti dostane pod väčší tlak USA, a preto nechce dohodu, ktorá by vychádzala zo súčasných, pre Rusko skôr nepriaznivých podmienok. Šéf Gazpromu preto nakoniec ani nesprevádzal Putina pri jeho jarnej návšteve Pekingu.

V čínsko-indickom konflikte o spoločné hranice stojí Rusko na strane Indie a tiež uznáva pozíciu Vietnamu v jeho spore s Čínou o námorné hranice v Juhočínskom mori. Ale ani v jednom prípade nemá Moskva záujem o eskaláciu. Podobne Čína nesúhlasí s ruskou inváziou na Ukrajine, pretože vojna poškodila čínske obchodné záujmy. Avšak tvárou tvár západnému tlaku nemá záujem na fatálnom oslabení Ruska či dokonca na západnom víťazstve; čo, samozrejme, Pekingu nebráni na účet Ruska občas slušne zarobiť.

Peking rozhodne neteší prebiehajúci severokórejský angažmán v Rusku, pretože vedie k posilneniu ruského vplyvu v Severnej Kórei aj ruskej vojenskej prítomnosti na Ďalekom východe. V Pekingu majú tendenciu považovať komunistov v Pchjongjangu za nepodarených mladších súrodencov; ťažko niesli, keď Kim Čong-un v čistkách po svojom nástupe eliminoval exponentov čínskeho vplyvu. Moskva je tu v ich očiach nežiaducim konkurentom. Tiež sa obávajú, že silnejšia prítomnosť Ruska na Ďalekom východe povedie k agresívnejšej politike USA v regióne. Čína sa potom môže dostať do konfliktov, na ktoré sa necíti pripravená.

Opäť však nejde o otázku, ktorú by Moskva s Pekingom nedokázali spoločne riešiť. Aj keď obe veľmoci rozdeľuje aj všeličo ďalšie, nič ich nezjednocuje viac ako súčasná politika Západu.