Petr Drulák

Na novembrovom zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN vetovalo Rusko britský návrh rezolúcie vyzývajúcej na prímerie v občianskej vojne sužujúcej Sudán. Nie je bežné, aby Rusko vetovalo rezolúciu týkajúcu sa vzdialeného konfliktu, ktorá bola pre ostatných viac-menej prijateľná. Ruské veto tiež ukázalo odlišnosť od Číny, ktorá by text nechala prejsť. Obe veľmoci sa líšia aj inde.

Sudán, Rusko a západ

Najprv k Sudánu. Tamojšia občianska vojna medzi vládou a jednotkami generála Hemedtiho nezostala mimo pozornosti vonkajších hráčov a na každej strane konfliktu sa stretávajú krajiny, ktoré inak nemajú nič spoločné (pozri môj predchádzajúci článok). Z Ruska, ktoré spočiatku nemalo o konflikt záujem a dokonca dovolilo vagnerovcom, aby sa nechali najať vzbúrencami, sa postupne stal najvýznamnejší zahraničný podporovateľ sudánskej vlády. Jej šéf generál Burhán ponúkol Moskve vojenskú námornú základňu pri Port Sudáne, kde vláda momentálne sídli, pretože je tam bezpečnejšie ako v hlavnom meste Chartúme.

Základňou by sa Rusko uchytilo v strategicky dôležitej oblasti Červeného mora a Afrického rohu po tom, čo v Džibuti dostalo košom. V tomto štátiku má základňu každý, kto o to má záujem; popri stálych členoch Bezpečnostnej rady tiež Španielsko či Taliansko, ale aj krajiny ako Saudská Arábia a Japonsko, ktoré inak zámorské základne nemajú. Američania ešte v Džibuti prehltli základňu čínsku, ale ruskú už tamojšej vláde zakázali. Tohtoročná sudánska ponuka preto prišla Moskve vhod.

Za svoju ústretovosť sa však sudánska vláda dostáva do nemilosti Západu, ktorý ju doteraz proti rebelom skôr podporoval. Dôležitú rolu v tomto posune hrá britská diplomacia. Skryto podporovala Spojené arabské emiráty, hlavných zahraničných sponzorov rebelov, a pred niekoľkými týždňami prišla so spomínanou rezolúciou o prímerí. Sudánskej vláde sa nepáčila. Prekážalo jej, že text ju kladie na roveň s rebelmi, čím podkopáva jej legitimitu jedinej uznanej sudánskej vlády.