Z OSN nám hlásia novinu. Počul som ju včera v rozhlase každú chvíľu a asi prebehla médiami celého sveta. Predsa len, keď niečo hlási OSN, musia o tom počuť všetci. OSN je dôležitá.

Celosvetovo bol intímny partner alebo rodinný príslušník v roku 2023 zodpovedný za smrť približne 51-tisíc žien a dievčat. Uviedli to Úrad OSN pre rodovú rovnosť a posilnenie postavenia žien (UN Women) a Úrad OSN pre boj proti drogám a kriminalite (UNODC).

Nič proti faktom, a toto boli zatiaľ iba fakty.

UN Women a UNODC však požadovali za potrebné tieto fakty poriadne osoliť niečím emotívnym a šokujúcim. Tak povedali ešte múdro toto: „Vlastný domov je pre ženy a dievčatá najnebezpečnejším miestom.“

Domov je najnebezpečnejšie miesto

Čítate správne. Domov je najnebezpečnejšie miesto.

„Povedzte mi, Kefalín, čo si vy predstavujete pod takým slovom absurdný?“ pýta sa major Terazky v Čiernych barónoch. To mi napadlo pri hláške o najnebezpečnejšom mieste.

A pýtam sa, čo si predstavujú UN Women a UNODC pod takým slovom najnebezpečnejší.

Čo si pod tým predstavujem ja, viem vysvetliť. Je to miesto s najvyššou pravdepodobnosťou úmrtia.

Na zemi žijú asi štyri miliardy žien, každá ma nejaký domov. Teda pravdepodobnosť, že žena príde počas roka vo svojom domove násilne o život, je podiel 50-tisíc delené 4 miliardy, čo je 12 milióntin. To je dosť malá pravdepodobnosť. Veď aj preto ženy či muži v drvivej väčšine žijú v spoločných domovoch ako rodina.

Poznáme aj nebezpečnejšie miesta. Napríklad taká Gaza v roku 2024. Z milióna žien tam bombardovaním zahynulo asi 25-tisíc. Takže žena tam zahynula s pravdepodobnosťou 25 tisícin. Takže Gaza je 2000-krát nebezpečnejšie miesto pre ženy ako súhrn domovov sveta.

A, samozrejme, existujú ešte nebezpečnejšie miesta. Napríklad klietky s hladnými tigrami. Keď do nej vojdete, pravdepodobnosť vášho úmrtia sa blíži k jednotke, čiže k istote. Veď aj preto ľudia do klietok s tigrami nechodia. Nie sú hlúpi.

To sa však nedá povedať o ľuďoch schopných tvrdiť, že vlastný domov je tým najnebezpečnejším miestom.

Prečo hovoria také veci

Prečo také hlúposti vlastne hovoria? A to za peniaze daňových poplatníkov z členských štátov, ktoré OSN financujú?

Výrok o domove ako najnebezpečnejšom mieste je prejavom ideológie, ktorá ide proti rodine. A je to samozrejme ideológia antihumánna. Podľa nej má byť funkcia rodiny nahradená funkciami štátu, prípadne dokonca nadnárodnej inštitúcie. 

A tá ideológia pudí svojich vyznávačov k takýmto výrokom. Nevedia odolať.

A ten výrok je len jedným z mnohých prejavov, s ktorými sa stretávame bežne a ani si to neuvedomujeme.

Mení sa naše vnímanie ľudskej bytosti a sveta a naša spiritualita

Výroky podobného typu by asi nemohli odznieť pred sto rokmi, ani len pred polstoročím. So slabnutím kresťanstva v západnej civilizácii dochádza však k zmenám v myslení ľudí. Začínajú inak vnímať samých seba ako ľudské bytosti, vlastné postavenie a poslanie vo svete.

A toto nové vnímanie býva riadne pokrivené. A s ním prichádza i nová spiritualita, ktorá je bizarná.

Vidíme to napríklad i v súvislosti s ochranou životného prostredia. Ide to divným smerom.

Čosi o Matke Zemi a Matke Prírode

Poznáte tie reči o Matke Zemi, či Matke Prírode. Veď iste, zem či príroda nás živí. Ale nie ako matka živí dieťa. Musíme totiž tvrdo pracovať v pote tváre, aby sme sa uživili.

A občas nás príroda i poriadne zabíja. Uragánmi, záplavami, zemetraseniami, výbuchmi sopiek, cunami, maláriou, ebolou, chrípkovými epidémiami. Nevidím v tom nič materské.

Ožíva nám tu kult antickej gréckej bohyne Gaie? Vracia sa nám staré pohanstvo? Nie celkom. Predkresťanským pohanom by napríklad nenapadlo hovoriť o domove tak, ako to robia UN Women a UNODC. Ide o akési nové ponuré pohanstvo.

Divný vzťah ľudí a zvierat

Neviem, či ste i vy počuli takú zvláštnu rétoriku o vzťahu ľudí a zvierat. V našom chatárskom prostredí občas dôjde reč na premnoženú vysokú zver a medvede. To, že jelene a lane nám posledné roky požerú kvety v záhradôčke pred chatou, sme nejako oželeli. No čo už, keď im chutí. Keď sa dozvieme, že niekde v blízkosti medveď zanechal na trávničku svoj trus, to už nám prekáža o čosi viac.

Ale skutočne znervózniem, keď od ľudí započujem taký povzdych, že čo už, veď tie zvieratká sú tu doma a my sme tu len takí votrelci.

V duchu sa pýtam, ako je to možné, že ony sú tu doma, keď my tam chodievame už pomaly polstoročie a vtedy tam o medveďoch nebolo ani chýru, ani slychu. A vtedy nebolo možné, že by sa jelene a lane chodili kŕmiť až k chatám. Skrátka, prečo sme votrelci my, keď sme tam boli pred nimi.

No ale to bude tou mediálnou masážou, ktorú tiež dlhodobo dostávame. Postupne nás presviedčajú, že vzťah ľudí a zvierat je partnerský. A vlastne ani nie, lebo ony majú mať vždy prednosť.

Nuž, nie je to tak.

Niežeby sme voči zvieratám nemali povinnosti. Máme ich. I voči prírode ako takej. Sme totiž správcami toho, čo sme zdedili a máme hodnoty prírody uchovávať, aby ich po nás zdedili naši potomkovia.

A, samozrejme, si máme priznať, že nie vždy sme boli dobrými správcami. Ochrana prírody ako taká nie je zlá vec. Ale nesmieme zabúdať, kto je správcom.

Pozor na chybné filozofické základy ideológií

Žijeme v čase ideológií, ktoré sa tvária humanisticky, kladú si za cieľ pomáhať ľuďom, napríklad bojujú proti násiliu na slabých alebo ochraňujú životné prostredie, ale pre chybné filozofické základy majú tendenciu obrátiť sa na pravý opak. Relativizujú nevýslovnú hodnotu ľudského života a inštitúciu rodiny a zahmlievajú zmysel, prečo sme tu na Zemi.

Občas treba zbystriť pozornosť, čože nám to hrkútajú z rádia. Či je to z OSN alebo odkiaľkoľvek.