Tam a zasa späť, alebo podivuhodný príbeh Milana Krajniaka a KDH

Názov tohto textu je odvolávkou na slávnu rozprávku britského spisovateľa J.R.R. Tolkiena s názvom Hobit, ktorá má podnadpis Tam a zasa späť. Niečo také, zdá sa, predvádza v posledných dňoch aj Milan Krajniak vo svojom vzťahu ku KDH. Akurát sa obávam, že Krajniak na rozdiel od hobita Bilba na ceste do sveta skôr niečo stratil ako získal.

Dôvodom pre takéto hodnotenie je Krajniakovo (toho času predseda Kresťanskej únie) zvláštne ospravedlnenie kádehákom, ktoré uverejnil minulý týždeň. Krajniak v ňom ľutuje, že kritizoval KDH za zmätočné vyjadrenia ich poslancov pri rokovaní o zákone o rodných číslach (ktoré malo obmedziť transagendu), že kritizoval KDH za podporu Korčoka v prvom kole prezidentských volieb. A ľutuje aj to, že kritizoval Lexmann a Štefanca v kampani pred eurovoľbami.

Samozrejme, chápeme, že Krajniakova sebakritika je snahou zblížiť, ideálne spojiť KÚ s KDH. Len sa žiada opýtať, či sa to nedá urobiť spôsobom, ktorým by nezničil vlastnú dôveryhodnosť. Lebo keď sa dnes Krajniak ospravedlňuje Majerskému, Lexmann a ešte aj Štefancovi, človek vlastne už ani nevie, ktoré Krajniakovo slovo platí. A ani dokedy.

Toto ospravedlnenie je pritom zvláštnym pokračovaním Krajniakovho politického príbehu. Ten sa začal v KDH, kde Krajniak pôsobil od konca 90. rokov a z ktorého napokon odišiel spolu s Danielom Lipšicom v roku 2012, keď stál pri zrode strany Nová väčšina.

Keďže sa rýchlo ukázalo, že z väčšiny nič nebude, ostala len Nova. A tú zas pohltil Matovič. Krajniak sa nepresadil ani po Lipšicovom boku, a tak sa dal na písanie, kde zaujal blogom s názvom Posledný križiak.

O to väčšie prekvapenie bolo, keď sa potom posledný križiak pridal k prvému slovenskému politickému sultánovi s vlastným háremom menom Boris Kollár. Nad Krajniakom vtedy mnohí zlomili palicu a niektorí sa mu za to dodnes posmievajú, no faktom je, že Krajniak sa vďaka tomu dostal v roku 2016 do parlamentu a politicky prvýkrát (a zatiaľ naposledy) prerazil.

Dôvodom bolo hlavne to, že Krajniak nastúpil na vlnu, ktorú krátko na to spopularizovali americkí konzervatívci, ktorí sa spojili s Donaldom Trumpom. Rovnako ako v prípade Krajniaka to bola nesvätá aliancia (pripomeňme, že v roku 2015 bola trojkou kandidátky Sme Rodina Martina Šimkovičová), ktorá však znamenala politický úspech.

Ten sa dostavil najmä po voľbách v roku 2020, keď sa Sme rodina stala súčasťou vládnej koalície a Milan Krajniak ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Vďaka tejto funkcii presadil rodičovský bonus, zablokoval na koaličných radách viacero progresívnych politík a vyčistil progresívny Augiášov chliev, ktorý na spomínanom ministerstve predtým nechali vyrásť ministri Smeru. Jednoducho, vďaka Krajniakovi sa podarilo viacero dobrých vecí.

Preto možno povedať, že nesvätá aliancia splnila svoj účel. A tiež ukázala, že cesta konzervatívcov k moci môže viesť aj inou cestou, akú im nalinajkujú liberálne médiá. Cez spojenia, ktoré na prvý pohľad nevyzerajú najlepšie a majú svoje chyby, no vzhľadom na aktuálnu situáciu plnia svoj účel.

Potom však Sme rodina a s ňou aj Milan Krajniak padli. Dôvodom bol súkromný život predsedu strany, ktorý dával mnoho munície na silnú antikampaň, neschopnosť splniť hlavný predvolebný sľub strany (sociálne byty), príslušnosť k neobľúbenej Matovičovej koalícii a najmä neschopnosť odpútať sa od nej. Pritom netreba zabúdať, že posledný bod v tom čase reprezentoval najmä Milan Krajniak.

Ten aj v rozhovore pre Štandard obhajoval postoje Matovičovej vlády v otázke vojny na Ukrajine, ktoré boli úplne opačné ako vôľa väčšiny obyvateľstva (a podobné postojom progresívcov). Taktiež odmietal spoluprácu so Smerom, čo sa Kollár zdráhal potvrdiť a nevylučoval tú s progresívcami, čo taktiež išlo proti spoločenskej objednávke. A navyše to pôsobilo aj ako zrada ideálov „Posledného križiaka“, ktorý bol v boji proti progresivizmu ochotný uzatvoriť aj nesvätú alianciu s multioteckom Borisom Kollárom.

Krajniak sa po neúspešných voľbách s Kollárom rozišiel, chvíľku si dal pauzu od politiky a nedávno sa stal predsedom Kresťanskej únie. Odvtedy to vyzerá tak, že si za svoj hlavný politický cieľ vytýčil návrat do KDH. A to nielen svoj osobný, ale návrat celej KÚ, ktorá vznikla ako reakcia na Alojza Hlinu. Dnes poslanca progresívnej SaS.

Pritom sa nezdá, že by sa v KDH niečo výrazne zmenilo od čias, keď odtiaľ odchádzal Milan Krajniak alebo Anna Záborská. Čerstvým príkladom toho je Martina Holečková, či vstup umierneného konzervatívca Ivana Korčoka, kandidáta KDH na prezidenta, do PS.

Aby sme mali obraz kompletný, musíme spomenúť ešte jednu Krajniakovu vlastnosť – rád hovorí vo veľkom, o veľkých politologických teóriách, veľkých plánoch. Preto ako predseda maličkej KÚ rozpráva akoby bol minimálne predseda vlády. Preto sa snahy o spojenie malej KÚ s neveľkým KDH snaží predávať ako velikášsku snahu vytvoriť popri národných a progresívnych socialistoch tretí, konzervatívny blok.

Samozrejme, snahy spojiť KÚ s KDH sa dajú pochopiť. No vzhľadom na politickú realitu od toho netreba čakať nič veľké. Rozhodne nie niečo, čo by mohlo v dohľadnej dobe konkurovať dvojici Smer – PS.

Navyše, teórie o vytvorení tretieho, konzervatívneho bloku nie sú nové. Naopak, o niečom takom na Slovensku počúvame roky. Hlavným problémom tejto teórie bolo a stále je, že vždy padla na praktickej realizácii. Teda na tom, že konzervatívny blok sa nedokázal výraznejšie presadiť, lebo nedokázal byť odvážny a originálny.

Krajniak v tom bol chvíľu iný. Dnes sa však zdá, že tá fáza sa skončila a on sa hlavne snaží zakončiť svoju cestu z KDH tam a zasa späť. Len sa obávam, že Krajniak, na rozdiel od hobita Bilba, na svojej ceste stratil to najpodstatnejšie.