Podľa režiséra a filmového producenta Michala Kollára má slovenská kinematografia veľký potenciál presadiť sa aj v medzinárodnom kontexte, no kľúčovým problémom je remeselná úroveň filmov. Film je predovšetkým vizuálne médium, ktoré potrebuje nielen originálny príbeh, ale aj výraznú vizuálnu stránku. A tá je zase často otázkou financií.
„Legendárny film Kolja zaujal práve preto, lebo bol rozprávaný ,západne', na vysokej profesionálnej a tým pádom i umeleckej úrovni. Príbeh o samotárovi, ktorý sa dostane k malému dieťaťu, sám osebe originálny nie je, ale zasadenie do prostredia ,nežnorevolučného' Československa a fakt, že malý chlapec je Rus v krajine okupovanej Rusmi, originálny je,” poznamenal Kollár pre Štandard.
Na Slovensku podľa neho často absentuje práve prepojenie kvalitného remesla s jedinečným lokálnym kontextom. Príležitostí na vytvorenie medzinárodne konkurencieschopného filmu je veľa, no úspech vyžaduje, aby sa slovenskí filmári naučili rozprávať univerzálnym jazykom filmu, pričom budú čerpať z národnej identity.
Medzinárodné uznanie bez domáceho záujmu
Slovenské filmy sa však na prestížnych festivaloch objavujú pravidelne. Tím okolo Petra Kerekesa a Ivana Ostrochovského za posledných päť rokov získal dvakrát významné ocenenia na festivale v Benátkach.
Problém teda nie je v úplnej absencii medzinárodného uznania, ale skôr v tom, že tieto úspechy nepreklenú priepasť medzi festivalovou elitou a domácim divákom. Napr. snímka Dom Zuzany Liovej, ktorá získala uznanie na nemeckom Berlinale, v slovenských kinách výrazný úspech nezaznamenala.
Prečo teda slovenské publikum nevenuje pozornosť filmom, ktoré sú v zahraničí oslavované? Jedným z dôvodov je nedostatočná distribúcia a marketingová podpora. Domáce filmy sa často nedostanú ani len do povedomia divákov, čo obmedzuje ich lokálny aj globálny dosah.
Bez koprodukcií to nepôjde
Rovnako tak je pre slovenských tvorcov dlhodobo problematické aj finančné zázemie. Audiovizuálny fond zohral kľúčovú úlohu v renesancii slovenskej kinematografie počas rokov 2010–2020. Je však len jedným z mála stabilných zdrojov financovania.
„Potom je tu súčasná STVR, ktorá bola za manažmentu pána Miku a Búzu otvorenými dverami (i keď obmedzene), pre všetkých tvorcov. Pred nimi, ani po nich, som nikdy nezažil normálny nespolitizovaný prístup k programu, dramaturgii a pod. Aj ich úzka spolupráca s Českou televíziou vždy prispela k lepšiemu spolufinancovaniu slovenských filmov. Dnes túto pozíciu sčasti supluje TV JOJ. Stala sa koproducentom projektov, ktoré by mali automaticky hľadať domov v STVR," myslí si Kollár, podľa ktorého sú práve české koprodukcie pre slovenský film zásadné.
S nadsázkou tiež tvrdí, že neexistuje dobrý slovenský film bez českej spolupráce. Podobne, aj keď z opačnej strany, to vníma aj český filmový kritik Martin Šrajer. Slovensko je pre českých producentov dlhodobo hlavným koprodukčným partnerom, určite viac než polovica českých filmov by nemohla vzniknúť v svojej súčasnej podobe, keby nemali slovenské spolufinancovanie.
„Slovenskú a českú kinematografiu vnímam ako úzko prepojené, s mnohými prienikmi na úrovni jednotlivých tvorivých odvetví. Stačí sa pozrieť na zloženie štábov tunajších filmov a seriálov. Príkladom z posledného obdobia je napríklad film Úsvit, ktorý má slovenského scenáristu, herca, zvukára a odohráva sa celý na Slovensku, takže nie je česko-slovenský iba personálne a finančne,” uviedol pre redakciu Šrajer.
Kolísavá kvalita a odlev talentov
Potvrdil tiež, že na medzinárodnej scéne si slovenskí filmári postupne budujú renomé. Filmy Petra Kerekesa či Ivana Ostrochovského dokazujú, že slovenská kinematografia má čo ponúknuť aj v globálnom kontexte, najmä prostredníctvom koprodukčných projektov.
„Veľmi oceňujem aj dokumenty Zuzany Piussi, ktorá sa odvážne púšťa do kritickej reflexie a investigatívneho skúmania aktuálnych politických alebo legislatívnych tém, hoci z produkčného hľadiska ide zvyčajne o české filmy. Celkovo sa mi však úroveň slovenskej filmovej produkcie javí skôr ako kolísavá, než aby išlo o stále vysokú alebo vzostupnú kvalitu,” opísal Šrajer.
Jednou z hlavných prekážok je absencia silnej a transparentnej inštitucionálnej podpory. Nedostatok stabilného financovania, nepružný systém a odlev talentov do zahraničia, najmä do Česka, vytvárajú nepriaznivé prostredie pre rozvoj domácich talentov. V Česku, ako hlavnom vývoznom trhu, mnohé filmy zapadnú, či už kvôli slabej propagácii alebo jazykovej bariére mladšieho publika.
Chýbajú medzinárodné vzory
Na rozdiel od susedných krajín nemá naša kinematografia ikony, ktoré by dokázali vytvoriť silný obraz Slovenska vo svete. Kým Poľsko sa môže pochváliť menami ako Andrzej Wajda, Krzysztof Kieslowski či Agnieszka Holland, Maďarsko oscarovým Istvánom Szabóm a Česko Milošom Formanom, slovenský film stále hľadá svoje legendy.
„Sme kinematografia, ktorá podľa mňa nemá jasné vzory, s ktorými sa svet identifikuje, ale nepovažujem to za problém. Vo filme a audiovizuálnej tvorbe je absencia našej indentity a jej hľadanie vlastne výhodou, ktorá môže byť cestou k úspechu,” doplnil Kollár.