Už sám termín „usmerňovanie“ podľa vtedajšieho študentského združenia ASTA naznačoval, že ide o pravicovo-populistické podujatie a pozvaní rečníci vrátane odborníka na islam profesora Ruuda Koopmansa z Humboldtovej univerzity v Berlíne a renomovaného psychológa Ahmada Mansoura, ktorý je arabsko-palestínskeho pôvodu, boli za poukazovanie na problémy integrácie odsúdení ako pravicoví extrémisti.
V tomto postoji neboli osamotení. Dlhé roky sa v politickom a mediálnom diskurze ignorovala temná stránka migrácie. Každý, kto nedodržiaval toto pravidlo mlčania, bol okamžite očiernený ako rasista.
Integrácia sa považovala predovšetkým za zodpovednosť spoločnosti a ak sa nepodarila, ak migranti vzbudili pozornosť ako páchatelia násilia, obviňovala sa z toho práve ona - spoločnosť, ktorá bola definovaná ako štrukturálne rasistická a v ktorej boli migranti vždy vnímaní ako obete tohto údajného rasizmu.
Naratív nemeckej migračnej politiky
Oficiálny naratív, ktorý siahal ďaleko do radov CDU, hovoril o tom, že migrácia je prirodzený jav. Neustálemu prílevu miliónov ľudí z chudobou postihnutých oblastí Ázie a Afriky sa nedalo zabrániť, hranice sa nedali ochrániť a navyše ľudskosť si vyžadovala, aby tí, ktorí hľadajú ochranu, neboli odmietaní.
V súlade s hlavnou zásadou, že ľudské práva sa musia uznávať všade rovnako, by sa s utečencami malo zaobchádzať rovnako ako s miestnymi obyvateľmi v mnohých oblastiach. Uvádza sa to aj v medzinárodných dohodách, napríklad v migračnom pakte prijatom v EÚ v roku 2019.
Na jednej strane je nezáväzný a výslovne zdôrazňuje, že práva na národnú suverenitu nie sú dotknuté, ale na druhej strane veľmi podrobne stanovuje, akú podporu by mali dostať migranti na miestnej úrovni.
Patrí sem bezpečný prístup k základným sociálnym službám, poskytnutie mechanizmov na podávanie sťažností a nápravu, prijatie právnych predpisov na ochranu migrantov pred diskrimináciou a mnoho ďalšieho.
Už nejde len o politicky prenasledovaných ľudí alebo vojnových utečencov, ale aj o ľudí, ktorí opúšťajú svoju domovskú krajinu, pretože dúfajú v lepšie životné podmienky inde. V súlade s heslom ľavice „Žiadny človek nie je nelegálny“ sa zrušilo rozlišovanie medzi regulárnou a nelegálnou migráciou.
S cieľom poskytnúť väčšiemu počtu ľudí prístupové práva do Európy sa v rámci EÚ zaviedla takzvaná „doplnková ochrana“; v Nemecku sa zaviedlo veľkorysé právo na pobyt aj pre odmietnutých žiadateľov o azyl a v súčasnosti existuje aj vymožiteľné právo na naturalizáciu pre tých, ktorí v krajine žijú päť rokov alebo dokonca len tri.
Podľa nemeckej odbornej rady pre integráciu a migráciu bolo v roku 2023 naturalizovaných viac ako 200-tisíc osôb, z ktorých mnohé pochádzajú zo Sýrie, Afganistanu a Iraku.
Túto politiku viedlo zbožné želanie postnacionálnej globálnej spoločnosti s normatívnym poriadkom založeným na ľudských právach. Európa by mala byť priekopníkom v realizácii tejto utópie. Z tohto dôvodu európski a najmä nemeckí politici radi cestujú po svete so zdvihnutým ukazovákom, aby napomínali porušovanie ľudských práv a ponúkali iným šéfom vlád doučovanie v oblasti feministickej domácej politiky.
Tí, ktorí považujú národné štáty za principiálne zlo, sa cítia byť povolaní zasahovať do každého kúta sveta. Na oplátku by sami chceli zabezpečiť postupné zbavovanie sa moci vlastných národných štátov a zrušiť národné obmedzenia pre migrantov.
Chronické preťaženie systému
Teraz sa po prvýkrát zdá, že táto politika naráža na svoje hranice a dlho potláčaná diskusia naberá na obrátkach. Dôvodov je viacero. V prvom rade je to záťaž, ktorá tlačí miestne orgány na hranice ich možností.
Všade je nedostatok zamestnancov, ktorí by sa zaoberali len administratívnou stránkou prisťahovalectva. Napríklad úrad pre cudzincov vo Frankfurte má 14-tisíc nevybavených žiadostí a otázok, ktoré sa týkajú aj vydávania víz a ich predlžovania.
Dokonca aj kvalifikovaní pracovníci, ktorí sú v Nemecku zamestnaní už roky, sa v dôsledku toho dostávajú do existenčných ťažkostí. Toto administratívne preťaženie vedie aj k nešťastiam. To bol napríklad prípad vraha zo Solingenu, ktorý koncom augusta 2024 zavraždil nožom troch ľudí na mestskej slávnosti.
Žiadosť tohto muža o azyl mala byť v skutočnosti vybavená v Bulharsku, pretože tam vstúpil na európsku pôdu. Nemecko ho malo vrátiť Bulharsku a Bulharsko bolo dokonca pripravené tak urobiť. Na takéto vrátenie však v rámci EÚ existuje len zákonná lehota šesť mesiacov. Po uplynutí tejto lehoty prechádza povinnosť spracovania na Nemecko.
V prípade tohto muža, neskoršieho atentátnika, sa deportácia do Bulharska nepodarila, pretože ho pracovníci príslušného imigračného úradu nenašli v jeho ubytovacom zariadení. Úrad sa ho nepokúsil opätovne zadržať, ale ani neoznámil prípad Spolkovému úradu pre migráciu a utečencov. Ten mohol predĺžiť lehotu zo šesť na 18 mesiacov.
Zrejme dobre právne poučený muž sa šesť mesiacov na úrade neukázal, znovu sa objavil až po uplynutí 6-mesačnej lehoty a s pomocou právnika požiadal o doplnkovú ochranu v Nemecku, ktorá mu bola poskytnutá. Tento prípad nie je pritom ojedinelý.
Obchádzanie predpisov je systematické. A túto personálnu núdzu na úradoch využívajú utečenecké iniciatívy a iné mimovládne organizácie na to, aby pre svoju klientelu využili právne sivé zóny. Jedna z týchto mimovládnych organizácií sa nazýva „Neue Deutsche Medienmacher“ (Noví nemeckí mediálni tvorcovia).
Za posledné dva roky získala štátne finančné prostriedky v celkovej výške jeden milión eur na „Príručku Nemecko“, v ktorej sú uverejnené rady, ako sa vyhnúť deportácii z Nemecka využitím medzier v zákone - napríklad tým, že sa šesť mesiacov nedá človek nájsť.
Nie je to však len administratíva, ktorá už nestíha vybavovať prípady. V miestnych komunitách chýbajú byty, miesta v škôlkach, učitelia, sudcovia, sociálni pracovníci a lekári. Federálna polícia pracuje dlho, pretože má za úlohu eskortovať deportovaných, ako aj zabezpečovať hranice.
Realita neúprosne ukazuje zlyhanie integrácie
Okrem toho existujú obrovské problémy s integráciou, ktoré v žiadnom prípade nie sú nové, ale v poslednom čase sa stali takými zjavnými, že sa už nedajú zakryť. Rozširuje sa klanový zločin a paralelné spoločnosti, narastá počet útokov nožom a množstvo sexualizovaného násilia na verejných priestranstvách, nemoslimskí alebo sekulárni moslimskí žiaci sú v školách obťažovaní svojimi islamistickými spolužiakmi.
Podľa štatistík sa v Nemecku každý deň odohrajú dve skupinové znásilnenia. Ženy sa aktuálne najmä večer vyhýbajú verejnej doprave alebo zostávajú doma. Šéf berlínskej polície nedávno odporučil Židom a homosexuálom, aby sa vyhýbali štvrtiam obývaným migrantmi arabského pôvodu, z ktorých mnohí podporujú Hamas.
Okrem toho sa nepodarilo odvrátiť nebezpečenstvo islamistických teroristických útokov. Zatiaľ čo sa svet stáva pre mnohých ľudí čoraz nebezpečnejším, islamisti sú na vzostupe. Skutočnosť, že tisíce z nich dokázali vyzývať na vytvorenie kalifátu na prísne rodovo segregovaných demonštráciách v Essene a Hamburgu bez toho, aby ich niekto zastavil, svedčí o tom, že sa cítia silní a majú jasný nárok na politickú moc v krajine.
Od 7. októbra 2023 a masakry v Izraeli sme v Nemecku konfrontovaní aj s vlnou nenávisti voči Židom, ktorá má migračné a špecificky moslimské korene. Podporujú ju ľavičiari, ktorí sa na univerzitných seminároch učili, že Izrael je poslednou baštou západného kolonializmu v arabskom svete a že Hamas je hnutie odporu.
Na univerzitách a v nemeckých uliciach sa skandujú antisemitské heslá, Židia sú urážaní, vyhrážajú sa im a fyzicky ich napádajú. To, že ich život v Nemecku je bezpečný, sa ukazuje len ako zbožné politické želanie.
Veľké slová bez činov
Nárast násilného islamizmu a antisemitizmu, ako aj zníženie verejnej bezpečnosti otriasli mnohými spoločenskými a politickými kruhmi. V novembri 2023 vicekancelár Habeck varoval, že každý, kto hlása heslá Hamasu, riskuje stratu svojho pobytového statusu a sám kancelár Olaf Scholz dokonca hovoril o repatriačnej ofenzíve.
Hoci sa tak nestalo, niektoré opatrenia naznačujú správny smer. Vykonávali sa hraničné kontroly, zatýkali sa prevádzači a imigrantom sa odmietal vstup. Počet žiadostí o azyl klesol v porovnaní s predchádzajúcim rokom o 25 percent. Stále ich však bolo 218-tisíc, plus 130-tisíc ľudí, ktorí dostali víza v rámci programu zlučovania rodín, a 276-tisíc ľudí z Ukrajiny.
Celkový počet prisťahovalcov v tomto roku už predstavuje 624-tisíc osôb, o ktoré sa treba postarať s nedostatočnými ľudskými a čoraz obmedzenejšími finančnými zdrojmi.
Nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily ako údajný argument
Jedným z argumentov v prospech pokračovania masovej migrácie je demografická nerovnováha v Nemecku, ktorá viedla k očividnému nedostatku pracovných síl a predovšetkým kvalifikovaných pracovníkov. Istý čas sa hovorilo, že utečenci sú naliehavo potrební odborníci. Ukázalo sa, že to bol omyl.
Podľa Spolkového úradu práce 47,3 percenta poberateľov podpory v nezamestnanosti v roku 2023 tvorili ľudia bez nemeckého občianstva, zatiaľ čo podiel ľudí s migračnou minulosťou, ktorí poberali novú sociálnu dávku „príspevok pre občanov“, bol 63,1 percenta.
Z celkového počtu 3,93 milióna potenciálne zamestnaných poberateľov transferových dávok malo migračnú minulosť 2,48 milióna osôb. Medzi dlhodobo nezamestnanými bolo 40 percent cudzincov, hoci tvoria len 13 percent populácie. Prevažná väčšina prisťahovalcov nevstupuje na trh práce, ale priamo do nemeckých sociálnych dávok.
Už sa automaticky nehovorí, že prisťahovalci sú kvalifikovaní pracovníci. Naopak, široko sa propaguje, že sa môžu stať kvalifikovanými pracovníkmi, ak sú ľudia ochotní do nich investovať a ak sa v štáte a spoločnosti vytvorí potrebná otvorenosť. To všetko sa už stalo.
Bola tu búrlivá kultúra prijímania, obrovský dobrovoľný záväzok voči utečencom a, samozrejme, veľké investície do vzdelávania a tvorby pracovných miest. Výsledok však bol skromný. Iba 33 percent z tých, ktorí prišli od takzvaného „otvorenia hraníc“ v roku 2015, sa vôbec zúčastnilo na nejakých vzdelávacích alebo školiacich opatreniach.
Iba 46 percent utečencov, ktorí prišli v roku 2015, je zamestnaných, z toho iba 70 percent na plný úväzok. Mimochodom, do zárobkovej činnosti sa započítava aj odborná príprava, stáž alebo takzvaná minipráca. Iba 35 percent z tých, ktorí prišli od roku 2015, podlieha odvodom na sociálne zabezpečenie, teda platia do dôchodkových fondov a na poistenie v nezamestnanosti.
Faktom je, že Nemecko v súčasnosti nie je atraktívne pre kvalifikovaných pracovníkov, ale o to atraktívnejšie je pre tých bez kvalifikácie. V tejto oblasti je potrebné urýchlene niečo urobiť a bolo by vhodné poučiť sa z tradičných imigračných krajín, ako sú Kanada, Austrália alebo USA, ako sa dá migrácia riadiť, alebo si vziať príklad z európskych susedov, ako je Dánsko, ktoré dokázalo imigráciu výrazne obmedziť.
Európsky azylový systém zlyhal
Deportácie a vyhostenia, ako aj postupy vyšetrovania a prístup utečencov k sociálnym zariadeniam sú určené veľkým množstvom medzinárodných predpisov. Početné dodatky k Ženevskému dohovoru o utečencoch (GRC), rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) a Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ), ako aj výklady Charty základných práv Európskej únie v posledných desaťročiach neustále zužovali manévrovací priestor národných štátov.
Obzvlášť kritické je, že nefunkčný azylový systém v Európe využíva Vladimir Putin okrem iného ako prostriedok hybridnej vojny. Európsky azylový systém sa stal nefunkčným a zanecháva ľudí v národných štátoch bezmocných, pretože si uvedomujú, že ich vlastné záujmy sa už neberú do úvahy. Aké by mohlo byť východisko z tejto dilemy?
Opozičný líder a predseda CDU Friedrich Merz navrhol právne vyhlásiť „stav núdze“, aby bolo možné zaviesť opatrenia, ktoré by boli podľa platného azylového práva sporné. Patria k nim vnútroštátne hraničné kontroly a odmietnutia na hraniciach, aby sa na čas zastavil nekontrolovaný prílev.
Zdá sa, že je to možné, pretože v situácii, keď je ohrozená vnútorná bezpečnosť štátu, by podľa bývalého predsedu nemeckého Spolkového ústavného súdu Hansa-Jürgena Papiera mali mať záujmy národných štátov prednosť pred schengenskými dohodami.
To by mohlo získať čas. Čas, v ktorom by sa mohli predložiť ďalšie návrhy. Patrí k nim aj návrh Thorstena Freia, výkonného riaditeľa parlamentnej skupiny CDU/CSU v Bundestagu, aby azylové konania vykonávali mimo Európy a aby sa určili bezpečné hostiteľské krajiny mimo EÚ.
Migračná politika by sa mala v zásade vždy snažiť o zosúladenie ľudskosti a vlastných záujmov. Ani jedno z toho sa v súčasnosti nedarí dosiahnuť. Tisíce mŕtvych v Stredozemnom mori a na utečeneckých trasách cez Afriku a Áziu, ktoré ovládajú vojnoví velitelia a obchodníci s ľuďmi, možno len ťažko považovať za úspešný humanitárny výsledok.
Humanitárne nie je ani ohrozovanie bezpečnosti v hostiteľských krajinách, vytláčanie žien z verejnej sféry, obmedzovanie práv Židov a homosexuálov a umožňovanie terorizovania obyvateľstva migrujúcimi skupinami mužov. Ak migrácia neprispieva k spoločnému dobru prisťahovalcov a domácich, potom nebude úspešná.