„Spievame slávu šialenstvu statočných,“ napísal Maxim Gorkij v slávnej Piesni o sokolovi (1895). A ďalej dodal, že "šialenstvo statočných je pravdou života!".
To posledné vyhlásenie sa zdá byť naozaj trochu prehnané, možno až šialené. Hovorí však len o tom, že skoro všetky pozitívne (ako aj negatívne) zmeny v živote spoločnosti vždy nastali vďaka tým, ktorí sa nebáli robiť to, čo iných desilo. Preto by sme mali vzdávať hold činom takýchto ľudí a je dokonca celkom prijateľné aj oslavovať niektorých z nich.
Pre niektorých čitateľov bude zrejme nepríjemným prekvapením, že mám na mysli členov našej súčasnej vlády.
Apológia vládnucich
Apológia (starogréc. ἀπολογία - „ospravedlnenie“) je pôvodné obranný prejav alebo list, esej či text zameraný na ochranu niečoho alebo niekoho, vystaveného vonkajším útokom. Dnes toto slovo dostalo skôr negatívnu konotáciu a často sa používa vo význame nadmerného velebenia alebo zaujatej obhajoby. Obzvlášť odpudivá je chvála namierená na tých, ktorí sú pri moci. Smrdí to všetci vieme čím. Ak to mám povedať eufemicky, najčastejšie to považujeme za nedôstojnú lichôtku alebo splnenie zaplatenej objednávky.
No nie vždy to tak bolo. V staroveku aj v stredoveku bola apológia pomerne bežným typom verejnej listiny. Nezabúdajme ani na obrovský podiel apologétov kresťanstva, ktorí prispeli k formovaniu tohto náboženstva a jeho premene na celosvetový fenomén. Hoci tieto apológie sa písali viac na oslavu Boha a cirkvi, prípadne martýria, ľudia v nich slúžili vznešenejšiemu cieľu.
Poďme k téme.
Možno sa pýtate, prečo by členovia vlády vôbec potrebovali apologetiku. Veď majú v rukách moc, vedú štát a majú k dispozícii všetky jeho inštitúcie. Sú celkom schopní sa o seba postarať sami. To, že opozícia ich kritizuje, je úplne normálne pre parlamentnú demokraciu. Takáto diskusia by mala zabezpečiť výber konštruktívnych myšlienok a slúžiť v prospech spoločnosti.
Mala by, ale u nás k tomu akosi nedochádza.
Dôvod vidím v tom, že opozícia neponúka zmysluplné myšlienky, iba tvrdí, že vláda robí všetko zle, takmer nezávisle od toho, čo vlastne robí. Preferuje osobné útoky a nadávky namiesto diskusie o podstate problémov. Správa sa agresívne, čo je asi založené na nafúknutých predstavách o vlastnej morálnej prevahe, možno aj voličskej podpore.
Zároveň s tým však platí, a ani ako autor apológie to nemôžem prehliadnuť, že vláda jednoznačne prehráva propagandistický boj. Jej členovia reagujú na kritiku a obvinenia, ale nejde im to, istým spôsobom im to ani neprináleží. Mala by to možno robiť tlačová služba či PR špecialisti. No ich vplyv na verejnú mienku je takmer nerozoznateľný; provládna agitácia je v médiách slabo zastúpená. Neplatí to len pre hodnotenie vládnej politiky, stačí si všimnúť vysielanie údajne „štátnej“ televízie, stále tam mnohé témy (ako vojnu na Ukrajine) komentujú analytici, ktorí podporovali politiku bývalej vlády, akoby iných analytikov ani nebolo.
Moc sama osebe nepropaguje ani nevyzdvihuje svoje úspechy, hoci také podľa mojej mienky aj existujú, hoci treba ostať nohami na zemi.
Rozhodol som sa preto, že to na vlastné riziko skúsim spísať sám.
Vládne kamikadze
Súčasnú vládu treba pochváliť za to, že prijala konsolidačný balík a začala smerovať k zlepšeniu verejných financií, ktoré boli úplne rozladené pri bezmyšlienkovom rozhadzovaní predchodcov. Opozícia vyhlasuje, že opatrenia sú nedostatočné – a zároveň podporuje odbory požadujúce vyššie mzdy, a lobuje za ďalšie nákladné riešenia (prípadne ich realizuje, napríklad na bratislavskom magistráte). Nevidím v tom žiadnu logiku.
Je tento vládny balíček nedokonalý? To určite! Nevyrieši problém úplne? Absolútne naisto! Nedoručí celý sľubovaný účinok? Veľmi pravdepodobne sa to môže stať. Ale za dôležitejšie považujem, že existuje a začína sa realizovať v nedávno schválenom štátnom rozpočte.
Pre akúkoľvek politickú stranu je takýto krok veľkým rizikom, pretože by mohol zhoršiť blahobyt jej voličov. V skutočnosti stačí, ak si tí len pomyslia, že ich život sa zhorší - vládnucim silám nebude možné sa vyhnúť poklesu popularity a verejnej podpory. Štátni činitelia, ktorí sa tak rozhodli, sú ako kamikadze, vedome obetujú svoje politické vyhliadky pre – prepytujem - širšie dobro.
Ešte predtým vláda urobila iný smelý a stále podceňovaný krok: zrušenie špeciálnej prokuratúry a koniec hanebných politických prenasledovaní pod rúškom boja proti korupcii. Políciu očistili od politického aktivizmu, „vojny“ medzi jej jednotkami sa zastavili. Napriek opozičným výkrikom o ohrození právneho štátu, ten sa v skutočnosti posilnil.
V oblasti medzinárodných záležitostí tiež vidím odvážny prelom – pokus o obnovenie vzťahov s Ruskom – a to v prospech národných záujmov, hoci napriek nezmyselnej a zatrpknutej rusofóbii bruselských úradníkov a niektorých euroatlantických lídrov. Tí nedokážu pochopiť, že Maďarsko a Slovensko stavajú mosty potrebné na nevyhnutné mierové rokovania. Zároveň svojím správaním Slováci a Maďari ničia stereotypy ruskej propagandy, ktorá vyhlásila svoju krajinu za pevnosť, obklopenú nepriateľmi. Le voilá – na Západe sú tiež ľudia, s ktorými dá sa rokovať a dosiahnuť porozumenie.
To Ficovi a Orbánovi neuzná nikto, musím teda konať sám.
Odvážni a pekní
Starší čitatelia si možno pamätajú americký televízny seriál z roku 1987 The Bold and the Beautiful, venovaný životu modeliek. U nás ho z nie celkom jasných dôvodov premenovali na Bohatí a pekní, hoci the bold sa nedá z angličtiny preložiť inak ako „odvážni“. Keď sa zostavovala súčasná vláda, niektorí opoziční novinári, keď videli v jej zložení mladé a atraktívne dámy, vtipkovali, že si niekto vládu mýli s modelingovou agentúrou.
Dámy sa však ukázali byť najmä odvážne. Povedzme, že jedna výnimka potvrdzuje pravidlo. Vo svojich odvetviach pôsobia nekonvenčne, čím si vyslúžili hnev a obvinenia nielen od opozície, ale aj od politických spojencov.
Nie celkom som rozumel, že pani ministerka zdravotníctva nedostala podporu od svojich kolegov a odstúpila skôr, ako naplno využila svoj potenciál. Vykonštruovaná kríza s výpoveďami troch tisícok lekárov bola (a stále zostáva) čisto politickou akciou a bolo ju potrebné riešiť energickými opatreniami, ale nie kompromismi a ústupkami, ako to chce urobiť jej nástupca.
Ale terajšia pani ministerka kultúry chvalabohu podporu dostala a koná. Pritom hlavný spor sa netýka kultúry, ale politiky a ideológie. To, čo ukázala, som predtým považoval za nemožné: pripravila organizácie, spojené so sexuálnymi menšinami, o štátnu finančnú podporu. V modernom západnom svete si to vyžaduje bezhraničnú odvahu, zdá sa mi, že to ani nemá precedens. Poznáme príklady, keď v niektorých krajinách jedno neopatrné slovo na adresu takýchto menšín ohrozilo povesť a postavenie slávnych a mocných ľudí. Aj naša opozícia sa mimoriadne rozzúrila, ale jej pokusy o odvolanie statočnej ministerky neuspeli.
Čo sa týka personálnych zmien, ktoré urobila, už som písal, že na to má zákonné právo a že výmena úradníkov v štáte ako Slovensko nijako neovplyvňuje rozvoj kultúry. Aj vládne snahy vytvoriť z verejnoprávnej televízie hlas väčšinovej spoločnosti vyvolávajú obzvlášť silnú zlosť opozície, živenú obavami, že stratí výhodu pri ovplyvňovaní verejnej mienky. Názory väčšinové v médiách predsa u nás nie sú väčšinovými v spoločnosti, kto ak nie verejnoprávne médiá by to mal napraviť?
Tu sa však moja apológia zadrháva, pretože to akosi nevidieť.
Nedokážem skryť ani svoj obdiv k pani ministerke hospodárstva, ktorá urobila závratný manéver z biznisu do orgánov vnútorných vecí a teraz sa vrátila do vedenia ekonomických procesov. A všade bola a je na svojom mieste, čo svedčí o jej manažérskom potenciáli. Nezabúdajme, že to ona spolu so súčasným prezidentom začala boj proti pandémii a väčšie chyby robila vláda, ktorá ich vystriedala.
Bez ohľadu na to, aké odvážne a krásne sú naše vládnuce dámy, bolo by nespravodlivé hovoriť len o nich.
Medzi vládnucimi mužmi sú rôzni odvážlivci. Je to napríklad minister financií zodpovedný za prijatý rozpočet, je to aj minister vnútra, ktorý odvolal zo služby policajtov unesených politickými hrami; aj minister spravodlivosti, ktorý si trúfnul prepustiť z väzenia odsúdeného muža, ktorý sa stal politickým symbolom éry; je to aj minister životného prostredia, ktorý pestuje neštandardné prístupy k ochrane prírody. A, samozrejme, je to aj predseda vlády, ktorý sa stal nielen terčom pokusu o atentát, ale neustále stojí v palebnej línii.
Možno tu hovorím skôr o ich odvahe ako o výsledkoch, ktoré nepochybne prídu o niečo neskôr. Feci quod potui faciant meliora potentes (Urobil som, čo som mohol, nech tí, ktorí vedia, urobia lepšie) - takto rímski konzuli ukončovali svoj finálny prejav. Dúfam, že vláda bude môcť na konci svojho funkčného obdobia povedať to isté.
P. S. Musím priznať, že žáner apológie bol pre mňa ťažký - stále som chcel vložiť nejaké kritické poznámky, nevylučujem, že niektoré časti možno čítať dvojzmyselne. Ale ľahšie je karhať ako chváliť, a preto už sa vopred teším na filipiku od čitateľov.
Nuž a na zmiernenie horúcej krvi a hnevu len dodám, že ak ste tento článok dočítali, vedzte, že Štandard je slobodné médium, kde na našiel priestor aj na najväčšie tabu.
P. S.: A neskúšajte to čítať ako satiru.