Študenti makroekonómie sa tradične učia, že hospodárska politika čelí dvom základným problémom – inflácii a nezamestnanosti. Názory na to, ktorý z nich je väčším zlom, sa rôznia. Američania, historicky formovaní Veľkou hospodárskou krízou, sa obávajú najmä nezamestnanosti. Nemcov, ktorí prešli obdobím hyperinflácie po prvej svetovej vojne, straší najmä rast cenovej hladiny.
S vysokou infláciou máme čerstvú skúsenosť a nikoho netreba presviedčať, že je problémom. Keď však príde reč na nezamestnanosť, kedy bola naposledy vysoká? V posledných rokoch vytrvalo klesá navzdory všetkým problémom v ekonomike, o ktorých najmä v Európe počúvame.
Ak nepočítame krátku pandemickú epizódu, naposledy sa nezamestnanosť výrazne zvýšila v súvislosti s krízou po roku 2008. Odvtedy znateľne poklesla. Platí to naprieč ekonomikami. V Európskej únii je miera nezamestnanosti najnižšia od jej vzniku pred vyše tromi dekádami. Spojené štáty americké mali podobne nízke hodnoty naposledy pred viac než polstoročím. V niektorých štátoch, napríklad v susednom Česku či Poľsku, pozorujeme až extrémne nízku mieru nezamestnanosti pod úrovňou troch percent.
Znamená to, že starý problém odchádza do histórie? Pochovávať nezamestnanosť do ekonomických archívov by bolo iste predčasné. Na druhej strane je dobré pripomínať si túto veličinu nielen v čase, keď dosahuje vysokých hodnôt, ale aj keď nás netrápi.
Nie je to len štatistická ilúzia
Nízka miera nezamestnanosti môže mať rôzne dôvody a vysvetlenia. A nie každá príčina nízkej nezamestnanosti musí vyvolávať optimizmus. Ekonomicky zorientovanému čitateľovi iste hneď napadne niekoľko možných vysvetlení tohto typu.
Prvý môže byť, že dlhodobo nezamestnaní sú frustrovaní a z trhu práce jednoducho odišli. To by štatisticky znížilo mieru nezamestnanosti, ktorá je pomerom počtu nezamestnaných k pracovnej sile, teda súčtu počtov nezamestnaných a zamestnaných. Lenže v tom to nie je.
V posledných rokoch rastie aj miera zamestnanosti, teda podiel zamestnaných na počte ľudí v produktívnom veku. Nielenže ľudia z trhu práce neodchádzajú, oni prichádzajú a zamestnávatelia sú schopní ich absorbovať. V strednej Európe by sme mali navyše dodať, že sa to v ostatných rokoch deje aj v situácii masívneho prílivu pracovnej sily z Ukrajiny.
Ďalším „podozrivým“ môže byť štátna pomoc najmä v období pandémie. Tá, samozrejme, vysvetľuje, prečo sa nezamestnanosť výraznejšie nezvýšila počas pandémie – respektíve prečo sa výrazne zvýšila v Amerike, ale nie v Európe.
No pandémia a súvisiace opatrenia sú dávno za nami a nezamestnanosť nerastie. Ak by sme nízku nezamestnanosť pripísali takzvaným zombie firmám, ktoré udržujú zamestnanosť, hoci sú neproduktívne, tak potom majú neobvykle dlhú schopnosť prežívať aj po ukončení štátnej podpory, a to naprieč rôznymi ekonomikami.
V tomto kontexte možno niekomu napadne iné vysvetlenie, a to inflačná politika centrálnych bánk. Makroekonomická teória štandardne predpokladá, že existuje inverzný vzťah medzi infláciou a nezamestnanosťou. Vysvetlením tohto vzťahu môžu byť „zlé peniaze“ (ako by to nazval Juraj Karpiš), keď lacné peniaze umožňujú vznik a prežitie firiem, ktoré by inak nefungovali. Tým sa vraciame k myšlienke zombie firiem.
Lenže tieto makroekonomické teórie na súčasnú situáciu nesedia. Inflácia sa rapídne znížila a nezamestnanosť sa nezvýšila. To by naznačovalo, že inflácia bola vyvolaná nákladovými šokmi – narušením dodávateľských reťazcov v dôsledku pandémie a vojny na Ukrajine –, nie politikou centrálnych bánk, teda „zlými peniazmi“ (o tejto debate som už písal v júni).
Opatrný výhľad do budúcnosti
Jedným z faktorov, ktorý mohol prispieť k pozitívnemu vývoju nezamestnanosti, je zmenšovanie populácie. Jednotlivé ekonomiky zápasili s vysokou nezamestnanosťou, ak ohliadneme od krátkych periodických recesií, najmä v obdobiach, keď na trh práce vstupovali silné populačné ročníky. Tento problém dnes nemáme, naopak populácia v západných štátoch sa zmenšuje, a zásadná zmena nás v budúcnosti nečaká.
Iným faktorom, ktorý tiež nevzbudzuje optimizmus, je stagnácia či dokonca pokles produktivity práce. To sa týka predovšetkým Európy. Napriek klesajúcej nezamestnanosti v ostatnom období európske ekonomiky viac-menej stagnovali. Príčinou mohli byť už spomenuté nákladové šoky, ktoré však neboli len výsledkom faktorov mimo kontrolu domácej politiky. Európsku produktivitu zjavne poškodzujú politiky, ktoré sama tvorí, či už ide o Green Deal, reakcie na pandémiu alebo konflikty vo svete.
Nízka miera nezamestnanosti však vzbudzuje optimizmus v inom aspekte. Témou ostatného roku je umelá inteligencia a ďalšia automatizácia, nahradzovanie ľudskej práce strojmi. Lenže toto sa deje už dlho, hoci v odvetviach, ktoré možno unikali pozornosti intelektuálov. Nezamestnanosť neklesá len všeobecne, ale miera nezamestnanosti klesá aj u málo kvalifikovaných pracovníkov, u ktorých by sme nahradzovanie strojmi primárne očakávali.
Dlhodobá a intenzívna automatizácia v mnohých odvetviach zjavne nevyvolala dlhodobú nezamestnanosť. Naopak, zamestnanosť navzdory automatizácii vzrástla. V kombinácii so zmenšujúcou sa populáciou v produktívnom veku sa ďalší postup v automatizácii javí ako veľmi žiadúci – vrátane toho, čo môže priniesť (správne využitá) umelá inteligencia.
Pri všetkých negatívnych správach, ktoré o súčasnom stave ekonomiky dostávame, by sme nemali prehliadať aj tie pozitívne. Zvlášť na Slovensku, kde skúsenosť s vysokou nezamestnanosťou transformačného obdobia nie je len dávnou spomienkou.