Na sympatickej východniarke si ako prvé všimnete srdečný úsmev. Drobná žena z Hanisky pri Prešove trávi dlhé hodiny ručným vyšívaním krojov podľa predlôh starých mám. Folklór jej je taký blízky, že pri rozprávaní o ňom prenesie blažený pocit aj všade navôkol.
Pozýva nás do svojho domu, kde hneď pri schodisku visí niekoľko lajblíkov (viest, živôtikov, pozn. red.) Pri pohľade na ne je ťažké uveriť, že ich skromná žena vyšila sama. Prácu charakterizuje precíznosť, presnosť a dôslednosť v každom ťahu ihlou.
Vyučená krajčírka zbiera staré kroje, šatky, mašle, vesty či čepce a vytvára z nich novodobé repliky, aby sa zachovali vzory z kraja, z ktorého pochádza. Petrovianske a Kendické sú jej najbližšie. Snaží sa tak zachovávať majstrovstvo, ktoré vytvorili naši predkovia.
Vyšívať začala namiesto svojej mamy
Na svoje začiatky vyšívania spomína s úsmevom. Jej mama robila na Jednotnom roľníckom družstve a keď raz vyšívala zelený obrus, Eve sa výsledok nepáčil.
„Výšivka bola kostrbatá, lebo mamička mala ťažkú prácu a chýbal jej jemnocit v rukách. Tak mi povedala, že keď sa mi nepáči, mám to skúsiť ja. Začala som šiť tak, ako sa mi to zdalo pekné a mama potom porovnala a povedala, že môžem pokračovať. To bol moment, kedy som porozumela, že môžem vyšívať aj ja a že mi to ide. Mala som vtedy asi 16 rokov,“ vraví Eva.
Silnú folklórnu tradíciu uchovávali aj na základnej škole v Petrovanoch, ktorú navštevovala, a tiež vo folklórnom súbore Venček, ktorého bola súčasťou.
Intenzívnejšie začala čarovať s ihlou, keď sa po materskej dovolenke začala venovať vedeniu ľudového súboru Haniščanske Popečky. „Deti mali takúto sukničku, bielu fertušku (zásteru, pozn.red.) a jazykatý lajblík. Je moderný, ale jednoduchší, lebo som im ich potrebovala ušiť deväť,“ hovorí šikovná krajčírka a ukazuje na detaily .
S takto vyštafírovanými deťmi nacvičovala ľudové spevy a tance. Išlo o krátke pätnásťminútové inscenácie inšpirované textami spisovateľa, slovenského pedagóga, etnológa, folkloristu a fotografa Jána Lazoríka a tiež spomienkami jej mamy na niekdajšie tradície.
„Deti vyrástli, kroje ostali a čakajú na vnúčatá,“ skonštatovala s úsmevom žena, ktorá päť rokov pôsobila aj ako členka známeho prešovského ľudového súboru Rozmarija.
Kedysi vyšívala pre súbory, dnes preto, že je to jej záľubou
Kedysi vyšívala pre potreby ľudových súborov, teraz čaruje ihlou preto, že ju to nesmierne baví. Jej zbierka vyšívaných odevov je bohatá. Punc ľudovej tvorby dodáva na sukne, lajblíky, dámske blúzky, rukávy, ale aj na pánske košele.
Tvrdí, že v každom vyšívacom vzore sa ukrýva symbolika.
Keď matka synovi vyšívala košeľu, do každého krížika vraj zaviazala svoju lásku, nehu, opateru, starostlivosť a ochranu. Chránilo to jeho pľúca, to nie je len tak zo špásu. Čím chudobnejší národ bol, tým krajšie mali výšivky.
[link url =https://standard.sk/638906/kosicky-fenomen-zeleziar-oslavuje-sestdesiatku-sviatok-oslavi-samozrejme-tancom]„Povieme, že nemali školy, nevedeli rysovať, nepoznali ostrý a tupý uhol... Zato vedeli počty, kedy presne orať či siať zrno. Vedeli tkať a šiť z domáceho ľanového plátna. Pri vyšívaní krížikovej výšivky treba dávať neskutočný pozor a keď sa človek pomýli, musí to potom párať a to je hrôza,“ hodnotí pani Eva.
Podľa nej Slováci majú byť hrdí na svoje tance, piesne, riekanky, ľudové rozprávky aj výšivky. Dnešná doba ponúka mnoho krojových replík, ktoré sú však vyšívané strojmi.
„Čína vie toho vyrobiť veľa, ale nemá to ducha, dušu, človečenstvo. Všetko je dobré, čo sa človek naučí a zistí, že mu to prináša radosť, úprimný obdiv a fakt, že viete vyrobiť niečo vlastnými rukami,“ konštatuje východniarka.
Pri tvorení relaxuje, cíti sa ako kráľovná na zámku
Pre svoje výrobky má vyčlenenú samostatnú izbu v dome. Skrine sú už plné, niektoré kroje a čepce majú svoje stále miesto v súboroch. Vraví, že starostlivosť o ne je náročnejšia, je potrebné ich ručne prať, škrobiť a žehliť. V jej zbierke sa nachádzajú fertuchy novodrevné aj starokendické, ktoré nájdete aj Šarišskom múzeu v Prešove.
Súčasťou kolekcie sú dlhé sukne, dlhé zástery aj staroslovienske výšivky. Niektoré sú už iba zbierkovým kusom, niektoré Eva stále nosí. Ako vraví, vždy sa chcela parádiť a odlíšiť sa od ostatných.
[link url =https://standard.sk/345514/terchovska-kapela-devany-nase-korene-pozname-do-detailov-podla-toho-hrame-aj-spievame]Najpodstatnejšie však je, že vyšíva rukou. So smiechom tvrdí, že na strojovú výšivku nemá nervy. Je presvedčená, že ženy majú v sebe duchovno, domácu pohodu a pocit, že keď už majú všetko uvarené, upratané, môžu vyložiť nohy na stoličku a relaxovať.
„Mamička mi vždy vravela, že som parádnica, lebo som narodená v nedeľu. Hovorila: ‚Máš rada všetko pekné, čisté, nezababrané, neodreté.’ No a vtedy som pocítila, že mi to robí dobre. Sadnem si na balkón, vpichnem ihlu, zhlboka sa nadýchnem a pri vyťahovaní ihly pomaly vydychujem. Upokojuje ma to a preciťujem to na vlastnom tele,“ zdôveruje sa nám s pocitmi šikovná folkloristka.
K výsledku práce má úctu
Ku každej svojej výšivke má úctu. „Mám pocit, že som ako kráľovná na zámku a vyšívam, lebo služobníctvo už všetko porobilo. Pohladkám si tú robotu, ktorá je tam. Mali by sme si uvedomiť, koľko dobrej a láskavej energie je v tých starých krojoch a výšivkách po starých predkoch. Mali ťažší život ako my – bez elektriny, bez vodovodu, bez pampersiek.... Je potrebné ich obdivovať,“ hovorí.
Za svoju najzložitejšiu prácu považuje kendický lajblík, takzvaný bľiščak. Ide o osmičkový vzor vyšívaný drôtenou niťou. Vzor sa volá ,,tulipán" a ten musí byť na oboch polpredkoch identický. To isté platí o kendických mužských šnurkovaných nohaviciach, kde sa biele nohavice zdobia čiernou šnúrkou.
Týmto spôsobom vyšila repliku kroja inšpirovaného 130-ročným vzorom po prababičke. „Keď si porovnám jeho veľkosť predtým a teraz... Boli omnoho menšie, výživa bola slabšia, roboty viac. Ale prežilo to toľké roky, pretože brokát je pevnejší, kvalitnejší, drôtenou niťou vypletaný,“ myslí si Eva.
Čepce vyšíva málokto, na Šariši však ešte áno
Eva Hrabková je jednou z mála žien, ktoré sa venujú vyšívaniu ľudových čepcov. Okrem nej ich vyšíva ešte pani Jolana Palková v Malom Šariši. Obe tak zachovávajú toto unikátne dedičstvo.
„Vravia, že na východe nič nie je. No u nás sú ešte aj paličkárky na Solivare v Prešove, tie tiež dokážu vyrobiť krajku na mieru. Čepce sa nosili na slávnostné príležitosti, napríklad do kostola v nedele alebo na Vianoce, alebo na májové slávnosti,“ vysvetľuje odborníčka na miestny folklór.
[link url =https://standard.sk/801388/jedinecne-kyjaticke-hracky-boli-odsudene-na-zanik-ludovy-majster-im-vdychol-zivot]Pamätá si ešte na svoju najväčšiu zákazku, ktorou bolo trinásť čepcov do Ličartovského súboru. Na ich vyšitie mala pol roka a to, že ich zvládla a stihla včas dodať, považuje za svoj veľký úspech.
Je presvedčená, že každý človek potrebuje minimálne jednu zmysluplnú záľubu, ktorá ho naplní. V jej prípade je to práve vyšívanie. Trápi ju, že sa v súčasnom kultúrnom svete preferujú cudzie alebo novodobé alternatívne kultúry a na tie tradičné sa zabúda.
„Treba si vážiť naše tradície. Podporujem všetkých, ktorí robia s ľudovou kultúrou. Uchovávať originálne a krásne umenie je dnes výnimočnou zásluhou. Podľa diplomatického protokolu kroj stojí na najvyššej priečke spoločenského odevu. Ak sú Japonci hrdí na svoje kimono, Škóti na kilt, tak aj Slováci majú plné právo byť hrdí na naše autentické slovenské kroje,“ zakončila.
