Tento spôsob investície sa mi zdá trochu nešťastný. Prínosy a riziká bitcoinu

Internetová doména bitcoin.org bola zaregistrovaná 18. augusta 2008. Posledný októbrový deň toho istého roku sa objavil dokument v angličtine popisujúci nový decentralizovaný systém elektronických peňazí. Ich „pravosť“ garantovali kryptografické mechanizmy.

Z formálneho hľadiska napĺňa tento text podpísaný Satošim Nakamotom znaky vedeckej práce. Na začiatku je zhrnutie (abstrakt), autor sa snaží dokázať svoje tvrdenia matematickým zápisom, štúdia sa odvoláva na iné vedecké dokumenty,

Bitcoinová sieť na základe tohto konceptu vznikla 3. januára 2009. Jej počiatočný blok, ktorý „vyťažil“ sám Satoši Nakamoto za „odmenu“ 50 bitcoinov obsahoval správu: „The Times 3. januára 2009, Minister financií na hrane rozhodnutia o druhej pomoci bankám.“

Piateho decembra 2024 dosiahla cena jedného bitcoinu 100-tisíc dolárov. Identita záhadného Satošiho Nakamotu ostáva neznámou.

Štátne peniaze prinášajú starosti

Správa, ktorá je naveky zakódovaná do takzvaného „blockchainu“ (reťazec blokov dát navzájom spojených šifrovaním) ukazuje hlavný problém vtedajšej spoločnosti. Rúcal sa finančný systém.

Jednou z príčin finančnej krízy vrcholiacej v rokoch 2007 - 2008 bola takzvaná „hypotekárna bublina“. Nízke úroky umožňovali poskytovať hypotéky aj ľudom, ktorí ich po náraste úrokovej sadzby už splácať nedokázali.

Kolaps sa znásobil tým, že banky predávali dlhy z hypotekárnych úverov vo forme cenných papierov ďalším inštitúciám. Získavali tak ďalší kapitál, ktorý mohli investovať do nových hypoték.

Šestnásteho marca 2008 zbankrotovala investičná banka Bear Sterns. Pätnásteho septembra toho istého roku skrachovala po 158-ročnej existencii obrovská banka Lehman Brothers. Nasledoval reťazec krachov a zároveň záchran bánk zo strany štátov. Štáty si totiž môžu svoje peniaze vytvárať v ľubovoľnom množstve.   

„Fiat“ ako koreň problému

Prvotnou príčinou hlbokých kríz finančného systému je však to, že „nikto nič negarantuje“. Všetky súčasné peniaze sú založené na „fiat“ princípe. Nejde tu o taliansky automobil, pojem vychádza z latinského „Fiat lux!“, čo v preklade znamená „Buď svetlo!“.

Tak ako biblický Boh stvoril svet z ničoho, vytvárajú dnešné banky z ničoho aj peniaze. A rovnako ako všemocný vládca vesmíru aj tu štát prikazuje používanie takto vytvorených peňazí pod hrozbou trestného stíhania.

V Slovenskej republike ide o §273 Trestného zákona nazvaný „Ohrozovanie obehu peňazí“. Jeho znenie je krátke: „Kto bez zákonného dôvodu odmieta tuzemské peniaze alebo poškodzuje tuzemské peniaze, potrestá sa odňatím slobody až na šesť mesiacov.“

Z formálneho hľadiska peniaze nevydáva štát, ale „nezávislá“ centrálna banka. Môže byť však táto inštitúcia nezávislá na štáte, keď jej súčasným guvernérom je bývalý minister financií?

Mena krytá ušľachtilými kovmi

Nie vždy to tak bolo. Väčšinu histórie ľudstva slúžili ako peniaze mince z drahých kovov. Tie ľudia akceptovali dobrovoľne, nepotrebovali hrozbu pobytu vo väzení.

Štát si vtedy nemohol „vytlačiť“ ľubovoľné množstvo peňazí. Bolo potrebné vyťažiť nové zdroje kovov, získať peniaze obchodom alebo si požičať. Posledná možnosť bola limitovaná. Úrok výrazne závisel od rizika, nedal sa nastaviť administratívnym rozhodnutím centrálnej banky.  

Vyskytli sa situácie, kde príliv ušľachtilých kovov spôsobil infláciu, aká nastala po dobyvateľských cestách vtedajšieho Španielska a Portugalska na rozhraní stredoveku a novoveku. Výsledná miera inflácie meraná dnešnými hodnotami však bola minimálna.

Mena sa síce dala falšovať znižovaním obsahu drahých kovov, to si však ľudia dokázali všimnúť.

Jedným z vrcholom používania vzácnych kovov ako platidla bola Latinská menová únia. Niektoré štáty začali vydávať mince s rovnakými rozmermi, hmotnosťou aj obsahom vzácneho kovu.

Francúzskou stofrankovkou sa dalo platiť v Taliansku. Jej rozmer aj obsah zlata bol rovnaký ako v talianskej stolírovke. Vznikol predchodca eura bez nutnosti existencie spoločnej centrálnej banky.

V druhej polovici 19. storočia takto fungovali prakticky všetky meny vyspelých štátov. Bimetalický systém založený na striebre a zlate sa zmenil pre problémy kolísajúcej vzájomnej hodnoty týchto dvoch kovov na čistý zlatý štandard.

A aj keď krajina nebola súčasťou Latinskej menovej únie, kde mali všetky mince rovnakú hodnotu, výmenný kurz bol konštantný, daný pomerom obsahu vzácneho kovu. Napríklad „naša“ rakúsko-uhorská koruna mala k minci Latinskej menovej únie kurz 1,05.

Možno to nie je náhoda, že obdobie platnosti zlatého štandardu od poslednej štvrtiny devätnásteho storočia až po necelé dve desaťročia dvadsiateho, sa nazýva „Belle Époque“, teda „Krásna éra“. Kvitla veda, priemysel aj umenie. Európska civilizácia bola na svojom vrchole.

Koniec zlatého štandardu

Nič netrvá večne a aj zlatý štandard narazil na rovnaký problém akému čelia súčasné štáty. Tlak na výdavky presahoval možnosti príjmov. Vtedy ešte neexistovali dnešné sofistikované systémy zdanenia založené na „salámovej“ metóde.

Aby bola miera zdanenia znesiteľná, daň sa rozdelí na čiastky, pričom časť z nej sa platí pri získaní peňazí (daň z príjmu a odvody) a časť až pri ich výdaji (DPH, spotrebné dane a clá). Zamestnanci dane neplatia priamo, ale prostredníctvom zamestnávateľov a obchodníkov. Povinné registračné pokladne aj počítačová finančná kontrola potom umožňuje celkové zdanenie v desiatkach percent s minimálnymi možnosťami úniku.

Klinec do rakvy zlatému štandardu dala prvá svetová vojna. Keď sa kupujú zbrane, na peniaze sa nehľadí. Bojujúce štáty nielen krytie svojich mien zlatom zrušili, ale zároveň zaviedli povinnosť výmeny zlatých mincí za papierové bankovky.

Hyperinflácia v Nemecku v rokoch 1921 - 1923 ukázala v plnej sile nestabilitu ničím nekrytého finančného systému. Tlačili sa biliónové bankovky. Nielen obrala ľudí o úspory, ale o desaťročie neskôr umožnila nástup národno-socialistického totalitného režimu.

Vyspelé krajiny sa preto snažili zlatý štandard obnoviť, v roku 1925 bolo už 60 percent mien, ktoré evidovala Liga národov krytých zlatom. Československo zadefinovalo korunu ako menu zameniteľnú za 44,58 mg zlata v roku 1929.

Zlom nastal príchodom Veľkej hospodárskej krízy v roku 1929. Niektorí za jej príčinu považujú možnosť „tlačiť“ nekryté peniaze v bankovníctve čiastočných rezerv aj keď je samotná mena krytá.

Veľká Británia zrušila krytie libry zlatom v roku 1931, Československo prestalo vymieňať korunu za zlato v roku 1934.

Zaujímavý príbeh sa udial v USA. Výkonné nariadenie 6102 prezidenta F.D. Roosevelta z 5. apríla 1933 zakázalo „hromadenie investičného zlata“ pre občanov USA.

Nariadenie požadovalo, aby každá osoba odovzdala Federálnemu rezervnému systému do prvého mája 1933 všetky zlaté mince, tehličky aj certifikáty na zlato. Za každú trójsku uncu (31,10 gramu) bolo vyplatené 20,67 dolára v papierových peniazoch.

Nesplnenie povinnosti sa trestalo pokutou 10 000 dolárov (ekvivalent 235-tisíc dolárov z roku 2023), desiatimi rokmi vo väzení, prípadne aj oboma trestami súčasne. Nariadenie bolo platné až do začiatku roku 1975.

Z technického hľadiska ale dolár krytý zlatom zostal. Okrem toho nebolo územie USA priamo zasiahnuté druhou svetovou vojnou. Brettonwoodská menová sústava preto používala ako spôsob krytia americký dolár.

Ostatné meny vyspelého sveta naň boli naviazané formou pevných výmenných kurzov. Americká vláda prisľúbila, že bude dolár vymieňať za zlato v pomere jedna trójska unca za 35 dolárov.

Tento systém skončil 15. augusta 1971, keď prezident Nixon vymeniteľnosť dolára za zlato zrušil.

Nedá sa opäť nepripomenúť fakt, že obdobie nemeckého hospodárskeho zázraku či francúzskej „Slávnej tridsiatky“ spadá do času nepriameho zlatého krytia príslušných mien. Silná ekonomická expanzia v tomto období sa týkala aj Talianska, Belgicka, Japonska, Južnej Kórey a dokonca aj Grécka.        

Akú to má cenu?

Ak by sa ma niekto spýtal, ako by som zadefinoval ekonómiu jedným slovom, moja odpoveď by bola jasná: Hodnota.

Je to pojem, ktorý dokazuje, že ekonomické zákony sa nedajú oddeliť od správania sa ľudí. Hodnota je totiž subjektívna. Pre každého hráča na trhu má hodnotu niečo iné. Pre futbalového fanúšika má hodnotu lístok na zápas obľúbeného klubu, pre filatelistu známka, ktorá mu chýba do zbierky.

Na rozdiele subjektívnych hodnôt kupujúceho a predávajúceho je založený obchod. Pekár s plným regálom napečeného chleba ocení viac peniaze zákazníka, ktorému škvŕkajúci žalúdok zase zvyšuje hodnotu čerstvého, voňavého bochníka.

Hodnotu priraďujú objektom potreby ľudí. Hladný človek hľadá hodnoty v obchode s potravinami či v reštaurácii. Osoba, ktorá sa potrebuje často presúvať z miesta na miesto, ju vidí vo výklade autopredajne.

Aká potreba dáva hodnotu kryptomenám?

V časoch, keď nie je mena krytá zlatom či inou komoditou, a také obdobie prežívame aj v súčasnosti, sa peniaze dajú veľmi účinne „vyrábať“. Ak ich vytvoríme príliš veľa, klesá hodnota tých, ktoré sú už v obehu. Vzniká inflácia.

Tradične na ochranu pred infláciou slúžilo zlato. Štát však má prostriedky, tak ako sa to stalo v Spojených štátoch v roku 1933, ľudí o zlato pripraviť. USA sú pritom demokratický štát s fungujúcim právnym systémom, v prípade totalitných režimov je toto riziko oveľa vyššie.

Kryptomeny fungujú na princípe komplikovaného výpočtu, nedajú sa jednoducho „vytlačiť“, musia sa „ťažiť“. Miesto banských strojov bežia počítače, v súčasnosti aj špecializované mikročipy (ASIC) optimalizované na príslušné výpočty.

Neexistuje tu inflácia. Pri Bitcoine, kde príslušný algoritmus časom zvyšuje náročnosť výpočtu a množstvo „vydolovanej“ meny tak klesá, prebieha dokonca deflácia.  

Vlastníctvo kryptomeny je vo svojej podstate len záznam v distribuovanej účtovnej knihe prístupný z ľubovoľného miesta, kde funguje internet. Majetok sa teda dá ľahko ukryť aj prenášať medzi štátmi.

Policajný pes vycvičený na „vyňuchanie“ kryptomien neexistuje. Takých, ktorí dokážu čuchom nájsť bankovky, však štátne orgány využívajú. Psy dokážu vyňuchať aj zlato.

Blockchain v skratke

Kryptomeny fungujú na princípe „blockchainu“. Slovenský výraz pre túto dátovú štruktúru zatiaľ neexistuje, v češtine sa začalo používať slovo „bločenka“.

Ide o druh decetralizovanej databázy, v ktorej sú uložené informácie o jednotlivých transakciách. Skladá sa z jednotlivých blokov dát, ktoré sú kryptografickým mechanizmom zreťazené. Nedá sa teda jednoducho zmeniť obsah bloku „v strede reťaze“ bez toho, aby nebolo nutné znovu prepočítať všetky nasledujúce.

Vzhľadom na to, že ide o decentralizovanú štruktúru, kópia blockchainu sa nachádza na všetkých počítačoch patriacich pod „sieť“ konkrétnej kryptomeny. Existuje aj mechanizmus „hlasovania“, cez ktorý sa jednotlivé uzly siete „dohodnú“ na tom, či je „vyťažený“ blok správny.

Základom „podhubia“ blockchainu je hašovacia funkcia. Ide o operáciu, ktorá z textu vytvorí krátky reťazec, pričom rovnaký vstup vytvorí vždy rovnaký výstup. Jednou z vlastností takejto funkcie je „jednosmernosť“. Zo známeho výstupu nevieme rýchlo vypočítať, aký vstup bol použitý.

Táto vlastnosť sa využíva na „dolovanie“ kryptomeny. Správny blok, ktorý je možné zaradiť do blockchainu musí mať výsledný „haš“ vo formáte, ktorý začína niekoľkými nulami. Jediným spôsobom, ako to dosiahnuť, je pokus-omyl.

„Kryptoťažiar“ si do bloku obsahujúceho transakcie doplní náhodné číslo nazvané „nonce“ a vypočíta z neho príslušný „haš“. Ak výsledok obsahuje na začiatku príslušný počet núl, požiada o zaradenie bloku do blockchainu. Ak nie, zmení „nonce“ a výpočet opakuje.

Počet núl na začiatku výsledku sa postupne zvyšuje, čo znižuje pravdepodobnosť nájdenia „správneho“ bloku. Automatický mechanizmus to pri Bitcoine nastavuje tak, aby k nájdeniu jedného bloku došlo približne každých desať minút.

„Tažiar“ získava za správne „vyťažený“ blok odmenu. Pri Bitcoine išlo na začiatku o 50 BTC, približne raz za štyri roky však prebieha „polenie“, preto je súčasná odmena iba 3,125 BTC. Ďalšie zníženie odmeny na polovicu by malo nastať v roku 2028.

Okrem toho dostane „ťažiar“ aj odmenu za spracovanie každej transakcie, ktorá sa v bloku nachádza. O jej výške rozhoduje odosielateľ transakcie. Čím vyššia odmena, tým bude transakcia skôr spracovaná.

Tento spôsob vytvárania blockchainu sa nazýva „dôkaz prácou“ (proof of work) a je veľmi energeticky náročný. Využíva ho Bitcoin.

Alternatívny spôsob je „dôkaz stávkou“ (proof of stake), kde musí ten, kto overuje blok, „dať do zálohy“ určitý počet jednotiek kryptomeny, ktoré sú mu odobraté, ak by podvádzal. Tento spôsob nie je na energiu náročný. Takto funguje napríklad kryptomena Ethereum.

Adresy a peňaženky

Používatelia kryptomenovej siete používajú na posielanie a prijímanie transakcií adresy. Ide o niečo podobné ako číslo bankového účtu. V prípade Bitcoinu sú to reťazce obsahujúce 26-34 znakov vygenerované kryptografickými mechanizmami. Dá sa ich vytvoriť ľubovoľný počet. Na zabezpečenie súkromia sa odporúča nevyužívať jednu adresu na viac ako jednu transakciu.

Na správu adries a vykonávanie transakcií slúži špeciálny softvér alebo hardvérové zariadenie nazývané „peňaženka na kryptomeny“. Základom jej fungovania sú asymetrické šifrovacie mechanizmy.

Peňaženka ukrýva súkromné kryptografické kľúče, nutné na potvrdzovanie transakcií. Na ich vytvorenie je možné použiť „semienkovú frázu“ (seed phrase), teda 12-24 anglických slov, ktoré sa dajú nielen uložiť off-line, ale aj zapamätať. Tá sa dá potom použiť na obnovenie obsahu „kryptopenaženky“, napríklad pri strate mobilu, kde bola uložená.

Obchodné riziko

Hoci sa výraz Bitcoin používa ako synonymum kryptomeny, tých v skutočnosti existuje približne desaťtisíc. Každý si totiž môže vytvoriť vlastnú. Softvér na prevádzku príslušnej siete je väčšinou dostupný s otvoreným zdrojovým kódom.

Len pri troch z nich (Bitcoin, Ethereum, Maker) presahuje aktuálna cena jednej „mince“ tisícku dolárov. Pri zvyšných asi šesťdesiatich má jednotka cenu viac ako dolár. Ostatné sú prakticky bezcenné.

Ako bolo napísané vyššie, ide o psychológiu. Tak ako v populárnej hudbe a športe, aj tu existujú „hviezdy“ a „hviezdičky“. Na to, aby sa človek stal hviezdou v týchto oblastiach však potrebuje aspoň vedieť dobre spievať alebo vynikajúco hrať futbal.

Bitcoin nemá špeciálne vlastnosti, ktoré ho robia lepším v porovnaní s inými kryptomenami. Bol prvý, a preto je najznámejší. Niektoré vlastnosti, napríklad malá rýchlosť potvrdzovania transakcii, ho oproti konkurencii znevýhodňujú. Určitým bonusom ale môže byť veľkosť siete „ťažiarov“, ktorá komplikuje jej ovládnutie jedným subjektom.

Situácia, že Bitcoin sa stane „tulipánovou cibuľkou“ 21. storočia sa však úplne vylúčiť nedá.

Technologické riziká

Základným zraniteľným miestom kryptomien ostáva infraštruktúra, ktorá potvrdzuje „vydolované“ bloky a zaraďuje ich do blockchainu. Ak niekto ovládne jej nadpolovičnú väčšinu, môže si schváliť napríklad viacnásobné použitie tej istej jednotky meny. Rozšírenejšie kryptomeny, ako Bitcoin alebo Ethereum, sú, vzhľadom na veľkosť ich siete, voči tomuto útoku odolnejšie.

Bezpečnosť kryptomien vyžaduje, aby neboli zraniteľné ani kryptografické algoritmy, na ktorých sú založené. Klasické počítače pravdepodobne hrozbu nepredstavujú, no možnosť, že sa nájdu „zadné dvierka“ do niektorých algoritmov asymetrickej kryptografie sa však úplne vylúčiť nedá.  

Odhaduje sa, že ak kvantové počítače dosiahnu rozsah približne jedného milióna quibitov, budú schopné prelomiť šifry, na ktorých sú založené súčasné kryptomeny. Z tohto pohľadu nejde o akútnu hrozbu, súčasné najväčšie kvantové počítače majú rádovo tisícku quibitov.

Niektoré úvahy však tvrdia, že potenciálne riziko sa objaví už okolo roku 2030. Zraniteľný je hlavne mechanizmus elektronického podpisovania transakcií založený na asymetrickej kryptografii, "haš funkcie" by mali byť odolnejšie.

Riziká zo strany štátu

Nedá sa poprieť skutočnosť, že kryptomeny ako platobný systém nezávislý na štáte a jeho kontrolných mechanizmoch sa používajú aj na kriminálne aktivity. Ransomvér, škodlivý softvér schopný zašifrovať súbory na napadnutom počítači, väčšinou vyžaduje „výkupné“ v kryptomenách. Tie totiž prúdia cez hranice bez prekážok a umožňujú skryť identitu páchateľa.

Asi najväčšou akútnou hrozbou pre štát je vyhýbanie sa plateniu daní. Dvanásteho decembra bol odsúdený na dva roky vo väzení jeden z prvých investorov do Bitcoinu za nesprávne daňové priznanie predaja kryptomien vo výške 3,7 milióna dolárov.

Tu tkvie aj jedno z citlivých miest kryptomien. Vo väčšine prípadov je pred ich použitím na nákup „reálnych“ hodnôt potrebná zámena za oficiálnu menu. A práve miesta takýchto „zmenární“ podliehajú zvýšenej štátnej kontrole. Zákon častokrát vyžaduje overovať identitu každej osoby, ktorá tieto obchody vykonáva.

Prvým štátom, ktorý v 2021 zaviedol Bitcoin ako legálne platidlo bol El Salvador. Koncom decembra bol však nútený urobiť krok späť a zmeniť povinnosť prijímať Bitcoin na dobrovoľnú možnosť. Inak by nedostal pôžičku od Medzinárodného menového fondu.

Má teda „krypto“ budúcnosť?

Ak by sa ma niekto spýtal, koľko bude stáť jeden bitcoin o desať rokov, úprimne by som odpovedal, že neviem. Môže to byť milión, ale aj nula.

Možno sa stanú kryptografické nástroje základom nového finančného "zlatého štandardu" a znovu nastane obdobie prosperity, ako to bolo v iných časoch stabilných mien. Alebo celá "kryptománia" vyfučí.

Obdivujem sofistikovanosť blockchainového mechanizmu potvrdzovania transakcií, uvedomujem si však, že v samom mechanizme hodnota skrytá nie je. Hodnotu mu dávajú až ľudia, ktorí vnímajú potrebu väčšej nezávislosti na štátom „tlačenej“ mene.

Štát však nemá rád konkurenciu. Je to z princípu monopol a má všetky prostriedky na to, aby takúto nezávislú iniciatívu „zabil“.

Na druhej strane, vlny záujmu prichádzajú a odchádzajú. Ako dieťa som bol účastníkom „céčkovej mánie“. Dnes si na tento, vo svojej podstate bezcenný, kúsok plastu už nikto nespomenie.