Držím v ruke Metzgerov list. Bol napísaný krátko pred Vianocami v roku 1936. V tom čase už jeho autor zakúsil niekoľkodňový zastrašujúci výsluch Gestapa a väzenie (v roku 1934), ktoré ho malo odradiť od kritického pohľadu na nacistickú vládu. Zároveň mal za sebou dlhoročnú skúsenosť práce ako novinár a šéfredaktor viacerých katolíckych periodík, zameranú na formovanie takého svetonáhľadu nemeckej a rakúskej mládeže, ktorý by nahradil odpor a nenávisť voči iným európskym národom porozumením a otvorenosťou.

Metzger bol totiž presvedčený, že jedna z najväčších tragédií Nemecka a Európy po prvej svetovej vojne, ktorú osobne zažil na fronte, spočívala v prechovávaní nenávisti voči „nepriateľským národom“ a v odovzdávaní tejto nenávisti mladej generácii, ba dokonca tým najmenším. Preto vo svojich článkoch povzbudzoval deti a mladých k tomu, aby sa v srdci nenechali spútať nenávistnými myšlienkami dospelých, pretože títo boli väzňami ideológií antagonizmu a nenávisti šírenej politickými elitami.

Keď v tých rokoch Metzger písal pre deti a mladých, pozýval ich k učeniu sa cudzích jazykov, aby porozumeli reči a kultúre „nepriateľa“, a hlavne ich zasväcoval do kritického myslenia. Hovoril o dôležitosti pochopiť udalosti na základe ich dejinného vývoja, pretože ak sa niečo udeje, ak „nepriateľ“ niečo povie alebo vykoná, má to svoje príčiny, ktoré teba vedieť hľadať a analyzovať.

Zdôrazňoval, že hnev a nenávisť plodia ďalší hnev a ďalšiu nenávisť, ktoré postupne mocnejú a dokonale ovládnu svojich tvorcov a šíriteľov. Poukazoval na to, že za negatívnou rečou novinárov, politikov a štátnikov o iných národoch stoja často iné záujmy. Hlavne ekonomické a finančné. Preto vyzýval svojich čitateľov k opatrnosti pri vynášaní úsudkov. Veď to, čo v slovách politických elít znelo tak presvedčivo vlastenecky, v prospech ľudu a národa, jeho prosperity a spokojnej budúcnosti, bolo v skutočnosti prejavom ekonomickej a finančnej špekulácie v prospech pár vyvolených.

Metzger písal o vplyve silných ekonomických skupín, veľkých firiem a úspešných priemyselníkov, ktorí sa dokázali zjednotiť naprieč štátmi a kontinentmi, len aby tlačili politikov do budovania stále väčšej armády a stále intenzívnejšieho zbrojenia. Písal otvorene o tom, že ich slogany ako „stabilný mier je možný len vojensky,“ „zbrane sú garanciou mieru“ a iné podobné, vychádzali iba z túžby väčších a väčších zárobkov zbrojárskeho priemyslu.

V týchto dňoch čítam Metzgerov list z roku 1936 a uvažujem o jeho slovách. Viem, že je napísaný v duchu kresťanského pacifizmu, ku ktorému sa Metzger začal priznávať po tom, ako zažil peklo prvej svetovej vojny. Bol vtedy mladým kaplánom, odhodlaným stáť po boku nemeckých vojakov, aby ich podporil v boji proti historickému nepriateľovi. Jeho ideál spravodlivej vojny sa mu začal rúcať pred očami, keď musel každodenne pochovávať niekedy stovky mŕtvych, a počúvať výkriky bolesti a utrpenia ranených a zomierajúcich; na jednej, ale aj na druhej strane zákopov. Pretože presne takto dramaticky vyzerala v rokoch 1914-1915 realita nemecko-francúzskeho frontu v alsaskej oblasti pahorku Hartmannswillerkopf, prezývaného „Vrch smrti“, alebo „Moloch“.

Keď sa neskôr začalo v Nemecku dariť Hitlerovej strane a jeho nacistickému svetonázoru, Metzger vedel, že ako kresťanský pacifista bude onálepkovaný hanebnými prezývkami „zradca štátu a národa“, „zbabelec“, „kolaborant iných mocností“ a im podobnými, bohato prítomnými v Hitlerovej knihe Mein Kampf, publikovanej v roku 1925.

Metzger bol inteligentný pozorovateľ a rozmýšľajúci človek. Videl, že prvá svetová vojna nestačila na to, aby sa štáty a národy poučili z hrôz ničenia a smrti, ktoré plodia nenávisť medzi národmi a honbu za novými ekonomickými ziskami. Jeho oči však videli ešte viac: videli neschopnosť kresťanov vidieť v tom všetkom dielo ducha zla, ktoré odporuje Božím úmyslom. Ba dokonca dospel k presvedčeniu, že prvá svetová vojna bola prejavom krízy kresťanstva a cirkvi, pretože kresťania národov Európy sa nezmohli na nič iné, ako na modlitby za svojich bojujúcich alebo padlých vojakov.

Kde však zostala kresťanská láska založená na vzájomnom odpustení? Ako je možné, že kresťania, počínajúc mnohými cirkevnými predstaviteľmi, si nedokázali ubrániť a udržať ich vzájomnú jednotu v láske naprieč európskymi štátmi a národmi? Ako je možné, že sa nechali rozdeliť a naverbovať do ideologických a nakoniec aj bojových „hier“ mocných tohto sveta? Metzger mal na to svoj názor: prvá svetová vojna bola bankrotom kresťanstva. A ak sa kresťania nezobudia, ak neodložia vzájomné predsudky a spoločne nebudú „soľou“ a „svetlom“ Ježišovho kráľovstva naprieč celou Európou, príde vojna nová. To napísal hneď po návrate z alsaského frontu.

Vo vianočnom liste z roku 1936 Metzger hovorí otvorene to, čo mnohí v tom čase nechceli vidieť a počuť: je isté, že nová svetová vojna je za dverami. Je presvedčený, že bude oveľa strašnejšia a ničivejšia než tá predchádzajúca. Tento názor vyjadril už dávno predtým v mnohých článkoch a verejných prednáškach, avšak v roku 1936 sa musel mať na pozore: protihitlerovská opozícia bola zatvorená v nemeckých koncentračných táboroch a väzniciach, mnohí odporcovia režimu boli mučení a popravení, tlač bola pod prísnym dohľadom cenzúry.

Nie všetci v Nemecku v tom videli niečo zlé: „Vláda vie, čo robí a za istých okolností treba obetovať kolektívnu slobodu a preventívne odstrániť možných škodcov a kolaborantov“ – mysleli si mnohí. To, že Nemecko išlo dobrou cestou, podľa nich ukázal aj úspech veľkolepých letných olympijských hier, ktoré sa konali v Berlíne práve v lete 1936. Nielen preto, že nemeckí športovci na nich získali najviac medailí (89, z toho 33 zlatých), ale tiež preto, že Nemecko ukázalo svoje technické a technologické vymoženosti. Nemci totiž na týchto hrách použili kamerový systém a rádiovú sieť, ktorá prepojila Berlín so 41 krajinami, takže prvýkrát v histórii bolo možné sledovať živé televízne prenosy z dejiska hier.

Metzger sa nenechal oklamať týmito úspechmi a hitlerovskou propagandou, ktorá hovorila o skvalitňovaní života a raste blahobytu nemeckého obyvateľstva. Naopak, všímal si veľmi pozorne, ako sa pod jej vplyvom nemecké menšiny žijúce v okolitých štátoch naučili spievať nostalgické a zároveň výhražné slová „Deutsche Mutter, heim zu dir“ (Nemecká matka, späť k tebe, domov). Tušil, že čoskoro tieto slová vyústia do násilných činov, ktoré vykoná nemecká armáda. Metzger chcel, aby bratia a sestry jeho spoločenstva – v rámci ktorého sa nechal volať menom „Paulus“ – boli pripravení, ale zároveň, aby sa nevzdávali a mali v sebe nádej, že zázrak zachovania mieru v Európe je ešte stále možný.

Preto napísal tento list:

Vianoce 1936

V tomto milostivom vianočnom čase cítim naliehavú potrebu priviesť vás všetkých do betlehemskej maštale, do najväčšej kazateľnice ľudstva. Ide vskutku o neuveriteľné božské tajomstvo, presahujúce všetko ľudské chápanie! Večný Boh, všemohúci Stvoriteľ neba a zeme, si vyzlieka svoj kráľovský plášť a oblečený do žobráckeho rúcha biedneho stvorenia si líha do jasieľ ako bezmocné ľudské dieťa. Okolo maštale sa vznášajú anjeli a spievajú svoje večné „Sláva Bohu na výsostiach“, ohlasujúc príchod nebeského kráľovstva. A pastierska prostota ako prvá odhaľuje tajomstvo výstupu ľudí smerom k Nebu. Božie kráľovstvo na zemi!

Ó, moji drahí bratia a sestry, aký veľký bol tento zámer Boží! Avšak, ako sme my, ľudia, žalostne malí! Boh otvára nebesia, dáva nám uzrieť svoju slávu a otvára nám všetky poklady svojej veľkoleposti. Ale my dávame prednosť márnym pozlátkam a trblietavému zlatu zeme pred Božími klenotmi!

Boh umožňuje, aby sa jeho – od večnosti – jediný Syn stal naším bratom a skrze neho nám ohlasuje, ako môžeme budovať nebeské kráľovstvo tu na zemi. My, ľudia, sa však len ťažko dokážeme započúvať do zvestovania tohto radostného posolstva, prameňa celej našej spásy.

Boh vo svojej nepochopiteľnej láske nechal zomrieť svojho Syna na kríži, aby svojou drahocennou krvou zachránil ľudí a spojil ich všetkých do všeobjímajúceho puta lásky. Avšak, my ľudia...!

Áno, ešte stále nosíme meno toho, ktorý zušľachťuje naše životy. Nosíme ho však len ako amulet, čo nás má chrániť; bez toho, aby sme si vytvorili vnútorný vzťah k tomuto menu, ktoré nás robí hodnými jeho ochrany; bez toho, aby sme sa zjednotili s Ním, s Jeho Duchom...!

Preto sa posolstvo Vianoc vytráca a väčšina ľudí považuje úkon Božej lásky za zbytočný a márny. Títo - namiesto požehnania vzývajú na ľudstvo kliatbu, a svojimi životmi sa vysmievajú nesmiernej Božej dobrote...

Ach, moji bratia a sestry, nedokážem byť šťastný počas týchto Vianoc. Denne, ba každú hodinu myslím na Boží súd, ktorého krvavočervenú žiaru už vidím na oblohe...

Viem, moje slová narúšajú ten detský pocit blaženosti, ktorému by sme sa tak veľmi túžili oddať počas tejto milostiplnej Noci. Nemôžem však inak. Domnievam sa, že Vianoce budeme prežívať úprimnejšie a opravdivejšie, ak si v tomto čase pripomenieme, čo Boh zamýšľal pre nás ľudí, keď rozhodol, aby sa udiali prvé „Vianoce“. Čo chcel, aby sa stalo na „Vianoce“ pred 1936 rokmi?

Božia dobrota a milosrdenstvo sú a zostávajú nezmerateľné. My, ľudia, ich však meníme na prekliatie seba samých, keď sa svojím životom vysmievame zo Stvoriteľovho činu lásky k nám.

Nevzťahujú sa snáď tieto slová na dnešné ľudstvo? Mám totiž dojem, že ľudia upadli do strašného zaslepenia a nevyliečiteľného šialenstva.

Na čo sa dnes sústreďuje ľudstvo? Všetky mysle sa sústreďujú na to, ako rýchlejšie a dôkladnejšie zničiť ľudské diela a životy prostredníctvom stále nových technických vynálezov, ako pomocou dômyselnej diplomacie oklamať susedné národy a démonickým umením zvádzania nadchnúť vlastný ľud, aby niesol zástavu na čele strašného tanca smrti.

Staviame Babylonskú vežu, pomník ľudskej pýchy 20. storočia, siahajúci až do neba. Ako skoro sa zrúti táto gigantická stavba, ku ktorej všetky národy sveta kladú dynamit za dynamitom, predháňajúc sa v bezhlavom zápale...! Podľa ľudského odhadu to bude trvať už len niekoľko mesiacov, a Európa bude postavená pred Boží súd. „Ešte 40 dní a Ninive bude zničené do základov“.

Je to beznádejná situácia? Áno, je beznádejná, ak Božie milosrdenstvo nebude v tomto kritickom momente zalarmované úpenlivými prosbami všetkých tých, čo sú verní Bohu, a ak sa neobrátia národy, ktoré zblúdili.

Nebudú to snáď vianočné sviatky v duchu betlehemského dieťatka, ak v túto noc a v tieto dni zabudneme na seba a budeme myslieť na záchranu ľudstva? Ak začneme burcovať Nebo prosbami za zaslepené ľudstvo, prosbami o Kristov pokoj v jeho kráľovstve? Nesmie to však byť len modlitba úst. Viac ako všetkými slovami modlitby vyburcujeme Božie milosrdenstvo, a snáď ešte odvrátime zaslúžený osud ľudstva, vlastnými životmi, prežitými v pravom nasledovaní Kráľa pravdy, spravodlivosti a obetujúcej sa lásky...

A preto sa vo svetle betlehemskej hviezdy modlime slovami i skutkami za Kristov pokoj v jeho kráľovstve:

Otče náš, ktorý si na nebesiach!

Tvoj jediný a večný Syn sa na Vianoce stal bratom nás všetkých, aby nastolil tvoje kráľovstvo pokoja a lásky.

„Na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ – ohlasovali Tvoji anjeli v tú noc, keď Boh zostúpil z Neba, aby priviedol ľudí do nebeského kráľovstva. S úprimnou hanbou vyznávame, že sme spoločne neprejavili dobrú vôľu, ktorú od nás vyžaduješ ako predpoklad šťastia a pokoja na zemi. Preto my všetci trpíme a sme denne ohrozovaní vojnou a krutou smrťou. Zabudli sme totiž na posolstvo pokoja svätých Vianoc.

Preto ťa úpenlivo prosíme: obnov v nás a v celom ľudstve dobrú vôľu, ochotu a odhodlanie uskutočňovať medzi sebou pravdu, spravodlivosť a lásku, na ktorých je založené tvoje kráľovstvo pokoja!

Ty, ktorý vo svojej milosti a milosrdenstve nechávaš svietiť svoje slnko na dobrých i zlých a napriek našej zlobe posielaš životodarný dážď na celú zem, drž svoju otcovskú ruku nad ľuďmi všetkých národov a jazykov a daj, aby sme sa v tvojom Synovi všetci zjednotili ako bratia, ktorí si navzájom prejavujú hlbokú úctu a lásku! Áno, daruj nám – tak voláme s bolesťou v srdci –, daruj nám pokoj, ktorý svet nikdy nedosiahne násilím a lžou. Daj, aby sa po celom svete šíril Kristov pokoj: pokoj kráľovstva tvojho Syna Ježiša Krista, ktorý s tebou a s Duchom Svätým, ako jeden jediný Boh, kraľuje na veky vekov. Amen.

Nech nás žiara betlehemskej hviezdy privádza do kráľovstva nášho veľkého Kráľa a nech nám všetkým ohlasuje milosť a pokoj! O toto proste pri jasličkách, s hlbokou dôverou.

Váš brat Paulus

Metzger bol sťatý v Berlíne 17. apríla 1944. Hitlerov režim nedokázal tolerovať žiadny iný názor, žiadnu inú víziu sveta, preto musel byť umlčaný. „Zomrel ako odvážny mučeník,“ pripomenul kardinál Kurt Koch počas beatifikačnej svätej omše vo freiburgskej katedrále. Zároveň poukázal na jeden dôležitý aspekt Metzgerovho myslenia a životného svedectva: ich nadčasovosť. „Podobne ako Max Josef Metzger, aj my dnes žijeme vo svete, ktorý je veľmi roztrieštený, a rovnako ako on, sme povolaní byť svedkami Krista, a to aj v rozpore s ideológiami, ktoré sa šíria v dnešnej spoločnosti“ – povedal kardinál na záver homílie.

Metzgerov vianočný list je malou, ale významnou relikviou tejto nadčasovosti. Aj preto má zmysel, aby ju poznalo a držalo v rukách čo najviac kresťanov, hlavne v tomto dejinnom období...