Nuž dalo, aj nedalo. V zásade nebol problém dostať pas. Požiadali ste, a ak vás štát neevidoval ako nepriateľa režimu, po pár týždňoch ste si poň mohli prísť.

Nuž, ale cestovanie, najmä pre študenta, nebolo lacné. Cez letné prázdniny som pracoval minimálne jeden mesiac. Cez školský rok som si privyrábal tiež. Doučovanie stredoškolákov z matematiky, roznášanie novín, vykladanie zemiakov v prístave v sobotu. Tvrdá robota bola po nociach pre dopravný podnik, zbíjačkami sme rozbíjali asfalt na električkovej trati. Keď si na to spomeniem, brnia mi ruky. Ale bolo to slušne platené.

Takže zarobiť si bolo prekonanie prvej prekážky. Potom sa bolo treba obrniť húževnatosťou a dlho prekonávať byrokratické prekážky. Chceli ste vycestovať v auguste? Tak najlepšie bolo začať proces predchádzajúci rok v decembri. Študent si najprv dal žiadosť o súhlas s vycestovaním zo strany školských orgánov. Súhlas bol podmienkou pre podanie žiadosti o súhlas štátnych orgánov s vycestovaním. Ironicky sme tomu hovorili žiadosť o žiadosť. 

Občan mal zakázané vlastniť západné meny a zase bez dolárov ho socialistický štát na cesty nepustil. Nádejný cestovateľ preto žiadal štátnu banku o takzvaný devízový prísľub vo výške 220 dolárov na 20 dní. Ak ho dostal, mal šťastie, ak ho nedostal, mal smolu a necestoval nikde. Alebo mohol ísť trebárs k Čiernemu moru do Bulharska.

Tých 220 dolárov bolo čosi cez päťtisíc korún, zhruba dva mesačné platy.

No a potom tam bola prekážka, ktorá sa dnes vysvetľuje ťažko. Mať pas nestačilo. Bolo treba žiadať o takzvanú vycestovaciu doložku k pasu. Bola na dvadsať dní. Viac sa cestovať nedalo. A zase platí, že nie každý ju automaticky dostal.

Štát nemal rád, keď mu občania navždy utekali na západ, preto polícia robievala také nenápadné zisťovania, či rodina náhodou neplánuje zneužiť legálne vycestovanie na nelegálny útek naveky. Tak napríklad príslušník ZNB pod nejakou zámienkou zazvonil pri dverách takej rodiny, aby nenápadne overil, či náhodou už nepredali nábytok, lebo sa už nehodlajú z dovolenky vrátiť a tak podobne.

Po rokoch som mal možnosť sa s takými policajtmi o tom porozprávať.     

No a, samozrejme, bolo treba žiadať víza tých západných krajín a za tými bolo treba ísť do Prahy, kde sa s príchodom leta pred veľvyslanectvami začali tvoriť dlhé rady žiadateľov.

Celkovo to teda bola riadna štrapácia, ktorá odrádzala. Povedal by som, že moja generácia toho veľa v kapitalistickej cudzine nenacestovala.

Prečo však Sýria?!

Pýtate sa, prečo práve do Sýrie? Na rozdiel od toho mála cestovateľov mojej generácie, ktorí skoro všetci uprednostňovali krajiny ako Británia, Francúzsko či Nemecko, ja som mal záujem o históriu, antiku a exotiku. Viete, rozprávky z tisíc a jednej noci, to som ako dieťa miloval a zostalo mi to.

Počas tej cesty som navštívil Grécko, Turecko a Sýriu. Keď som ju plánoval, mal som až hlúpo veľké oči. Rád by som si bol odskočil aj do Iraku, a keď som sa úplne odviazal, sníval som aj o Iráne. To tam ešte vládol šach, nie ajatolláhovia. Samozrejme, to sa nedalo stihnúť, platnosť vycestovacej doložky nepustí.

Ale skúsil som požiadať aj o libanonské vízum, na rozdiel od sýrskeho som ho nedostal. Napísali mi zlou češtinou, že v Libanone je vojna, takže mi návštevu neodporúčajú. Tá vojna je tam s prestávkami doteraz.

Istanbul a Turci

Po takmer dvoch týždňoch v Grécku som sa vlakom dostal do Istanbulu. V rýchlosti som stihol navštíviť Modrú mešitu a palác sultánov Topkapi.

A predovšetkým Chrám Božej múdrosti, Hagia Sofia. Jeho história je ilustráciou napätých vzťahov medzi kresťanstvom a islamom. Osemsto rokov bola kresťanským chrámom. V roku 1453 osmanský sultán Mehmed II dobyl Konštantinopol. Aj vďaka výkonnému delostrelectvu, najmä obrovskému delu, ktoré, neuveríte, sa volalo Orbán. Z Hagia Sofia sa stala mešita.

V čase mojej návštevy bol chrám už len múzeom. Stal sa ním za vlády sekulárneho prezidenta, zakladateľa moderného Turecka Mustafu Kemala Atatürka. Ale za prezidenta Erdogana sa v roku 2020 stal opäť mešitou. Duchovný zápas nekončí.      

V Istanbule som sa stretol s dvomi typmi Turkov. Jedni boli ochotní, úzkostlivo sa snažiaci pôsobiť ako Európania. No a tí druhí... Ako to povedať? Oklamú vás.

Než som nasadol na autobus do Damasku, v stánku s občerstvením som si kúpil žemľu a pivo. Podľa cenoviek to stálo spolu päť lír. Platil som stolírovou bankovkou. Predavač nepovažoval vôbec za potrebné mi vydať. Mal som šťastie, že v Istanbule stojí policajt na každom rohu, aj vtedy jeden stál opodiaľ. Pohrozil som predavačovi, že ho zavolám. Vydal mi 90 lír. O tých zvyšných päť som sa už nehádal, ešte som bol rád, že to celkom dobre dopadlo.

Ale potom som už sedel v autobuse a sledoval západ slnka. Večerné zore a siluety mešít a minaretov na horizonte. Tešil som sa na Orient.

Cesta do Damasku

Autobus bol veľký Mercedes Benz, klimatizovaný, sedadlá boli pohodlné. Cestujúci si mohli kedykoľvek z chladničky zobrať fľašku s pitnou vodou.

Zriadenec nám čas od času ponúkol osviežujúci citrónový roztok na ruky. Potretím tváre človek získal pocit sviežosti.

V rádiu znel turecký pop, časom si na to človek zvykol. Posediačky som sa vyspal dobre.

Ďalší deň som strávil sledovaním krajiny, bola to zväčša jednotvárna pahorkatina, trochu vysušená. Cesty boli obyčajné asfaltky. Samozrejme, žiadne diaľnice. Zákruty boli divoké, ale šofér bol zručný.

Večer sme sa blížili k sýrskym hraniciam.

Ako som podplácal v krajnej núdzi

Zastavili sme na akejsi colnici. Museli sme vyjsť z autobusu a vojsť do domčeka. Turecký úradník odo mňa žiadal potvrdenie, že na tureckom území som vymenil nejaké valuty za turecké líry, čo vraj bola moja povinnosť, o ktorej som nemal potuchy. Veď ja som v Istanbule nejaké doláre vymenil za líry, ale ktože vedel, že doklad o tom si mám ponechať?

Nastala ťaživá chvíľka, keď sme s úradníkom mĺkvo hľadeli jeden na druhého. Hovoril som si, to akože ma teraz už nikdy nepustia z Turecka späť na moju rodnú hrudu, či čo?

Ticho ukončil skúsený spolucestujúci, zrejme Juhoslovan, podišiel ku mne, vulgárne, ale dobromyseľne zahrešil, použijúc srbskú verziu anglosaského F-slova, a hovorí mi: „Daj mu pedeset lire...“. Nechal som si od slovanského brata z Balkánu poradiť, vytiahol som päťdesiatku, bez slova som ju podal úradníkovi, a ten mi promptne vystavil potvrdenie, že na území Tureckej republiky som vymenil deväť dolárov.

Také to bolo jednoduché. 

A šli sme ďalej.

Čakanie na hranici

Potom sme stáli ešte raz za tmy, už na hraniciach. Krajina to bola úplne iná. Čakal som púšť, ale bol to hustý borovicový les. Ticho a pokoj.

Nebol by som uveril, že na tom mieste bude o pár desaťročí krutá vojna.

Čakali sme dlho, postávali sme pred autobusom, svietili nad nami hviezdy. Občas slovo dalo slovo. „Excuse me, are you from Iran?“ pýta sa ma jeden cestujúci. „No, Czechoslovakia,“ hovorím a trochu sa preľaknem. Tak ja pripomínam Peržana? To som o sebe nevedel.

Potom sme sa pohli na juh. Aj druhú noc v autobuse som spal dobre.

Predpoludním sme boli v Damasku. Ktorý to bol presne deň, si už dnes nepamätám, ale bol začiatok septembra 1978.

Damask je jednoducho Šám

Na mapách často nájdete Damask pod názvom Dimašk aš Šám. Ale v Sýrii a v susedných krajinách nazývajú Damask jednoducho Šám. Keď sa naučíte nazývať Damask názvom Šám, dávate najavo, že už nie ste v Sýrii úplný neznalec.

Prvý dojem z mesta bol zaiste ohromujúci. Človek sa pozrel naokolo a videl hneď, že toto nie je Európa. V centre bola väčšina mužov oblečených v tradičnom arabskom odeve, v bielom plášti zahaľujúcom telo až po päty, žien bolo vidno pomenej, ale boli tam. Zároveň bolo bežne vidieť ľudí v európskom odeve. A keď ste boli na križovatke a sledovali dopravu, dopravné značky a autá, mohli ste nadobudnúť dojem, že ste v Európe. Samozrejme, až na to, že tie dopravné značenia sa nebrali až tak vážne.

Keď som sa pohyboval po meste v mojom odeve, teda v modrých džínsoch a v košeli s krátkymi rukávmi, nebudilo to nijakú pozornosť. Len raz sa mi stalo, že nejaký starček na mňa čosi zavrčal. Ktovie, možno si myslel, že som Arab, ktorý sa opičí po západniaroch.

Keď som si v obchodíku vypýtal chleba po anglicky, rozumeli mi. Reštaurácie boli jednoduché, ale keď vám priniesli kebab na chlebovej placke, dalo sa na tom pochutiť si.

Rýchlo som sa musel naučiť arabské číslice na minciach. My síce hovoríme tým našim, že sú „arabské“, ale v skutočnosti tie ich boli trochu iné.

Ale zrazu som pocítil, že sa po meste pohybujem s istotou.

Tvár, ktorú ste videli

Tvár, ktorú som videl v Damasku často, patrila Háfizovi El Asadovi, prezidentovi Sýrie. Bol predstaviteľom strany BAAS, respektíve jej sýrskej odnože. Strana BAAS v tom čase bežne vládla aj v iných arabských krajinách. K ich ideológii patril sekularizmus, socializmus, arabský nacionalizmus, v zahraničnej politike orientácia na sovietsky tábor. A režim bol autokratický.

Asadova tvár sa šírila podľa jednoduchej šablóny s vyrezanou podobizňou Asadovej tváre. Priložila sa na stenu, pretrela sa štetkou namočenou vo farbe, a už sa na vás zo steny pozeral Asad. Bol všade.

Asad bol pri moci od roku 1971. Problémom arabskej politiky už vtedy bolo to, čo vidíme aj dnes - reálnou alternatívou k režimom BAAS neboli nejakí demokrati európskeho strihu, ale islamisti. Keď sa v roku 1982 na severe vzbúrilo Moslimské bratstvo, Asad vzburu potlačil kruto tankami, boli tam tisíce mŕtvych.

Háfiz Asad chcel dobre vychádzať aj s Američanmi. Keď sa v roku 1991 konala prvá vojna proti Saddámovi Husajnovi, do Iraku šli po boku Američanov aj sýrske jednotky. Jeho syn Bašar pomáhal USA po útokoch Al-Kájdy z 11. septembra 2001.

Ako vieme, trvalú náklonnosť Američanov si tým Asadovci nezískali.

Západní globetrotteri v Damasku

O ubytovaní som mal jasnú predstavu. Existovala medzinárodná sieť lacných ubytovní pre mladých cestovateľov, ktoré sú známe pod názvom „youth hostel“. A vedel som, že jeden je aj v Damasku. Doteraz si pamätám, že bol na ulici Saleha Aliho. Kto bol Saleh Ali, som netušil, zistil som si to až v ére internetu a Wikipédie. Bojoval proti Francúzom začiatkom 20. storočia.

Youth hostel som našiel podľa mapy, bolo to veľmi jednoduché zariadenie. Dve miestnosti plné poschodových postelí, jedna splachovacia toaleta. Spravoval to taký malý pán s elegantne pristrihnutými fúzikmi s mierne nevraživým pohľadom.  

Stretol som tam najmä veľa mládeže zo Západu. Neboli časovo nijako obmedzení. Mohli cestovať so svojimi veľkými batohmi trebárs okolo zemegule. Kam som sa na nich hrabal so svojimi dvadsiatimi dňami.

Bolo zaujímavé sa s nimi zhovárať. Boli pre mňa exotikou a ja som bol exotikou pre nich. Jeden Rakúšan sa práve vrátil z Indie. Španiel sa ma vypytoval na Menzelov film „Ostro sledované vlaky“, ktorý na neho urobil veľký dojem. A spomínam si ešte na Japonca. Číňania vtedy ešte necestovali. A ešte jeden Nemec, ktorý sa prispôsoboval prostrediu a nosil na hlave arabskú pokrývku v štýle Jásira Arafata, čo ho robilo zábavným.

Socialistický tábor bol zastúpený mnou, jedným Maďarom a kŕdľom Poliakov. Tí sa chystali aj do Palmýry, čo ja som nemohol už nijako stihnúť. Na Poliakoch som pochopil, že aj v sovietskom type socializmu platí, že národ má to, čo si od režimu vybojuje.

Ešte v autobuse som sa zoznámil s Britom, ktorý sa ubytoval v lacnom hoteli v centre. Mal ten strašný londýnsky prízvuk, ktorý volajú „cockney“. Dlho bol v Indii, boli sme na kebabe a dali sme si aj pivo. Áno, v Damasku bolo dostať pivo. Bolo sýrske, slabé, trochu mútne a nebolo to najlepšie pivo, aké som kedy pil. Ale v tej horúčave...   

Operácia „Vycestovacia doložka“

Hneď na druhý deň som si šiel splniť jednu nie celkom príjemnú povinnosť. Musel som ísť na československé veľvyslanectvo.

Aj keď som zredukoval svoje cestovné plány na najmenšie minimum, bolo mi jasné, že návšteva Damasku sa v rozmedzí 20 dní nedá stihnúť. Ešte pred cestou mi však skúsení kamaráti poradili, že problém sa dá obísť tak, že použijem voči nášmu socialistickému režimu morálne vari prijateľnú lesť. Navštívim našu ambasádu v Damasku, poskytnem im dôveryhodné vysvetlenie, prečo bez vlastnej viny sa nedokážem včas vrátiť do vlasti a oni mi platnosť vycestovacej doložky predĺžia. Vraj s tým nerobia problémy.

Tak som sa vydal do najlepšej štvrti v Damasku, kde sídlia zastupiteľské úrady. Volá sa Abu Rumani. Spomínam si, že som sa akejsi európsky oblečenej Sýrčanky na ulici po anglicky spýtal, či idem dobre do Abu Rumani. Vyzerala preľaknuto a spýtala sa ma, či hovorím po anglicky. To zase zaskočilo mňa. Oslovil som ju anglicky a ona sa ma pýta, či to bolo po anglicky? No hľadal som však chybu radšej u seba.

Pani potom už bola ochotná a kde slová nestačili, gestikulácia ich nahradila.

Dorazil som na československú ambasádu.

Na ambasáde to evidentne celkom bez problémov nebolo. Zamestnanec ambasády sa na mňa pozeral ako na zjavenie: „Co, co...? Co to má vlastně znamenat? Jak jste se sem vůbec dostal? Jak si to vlastně představujete?! Vždyť to je nezodpovědné.“ A tak podobne. Evidentne nikdy podobného prišelca nezažil.

Chabo som sa bránil, že som nevedel, že to tým autobusom do Damasku toľko trvá. Uznávam, že to nebolo to príliš duchaplné. Namietol, že predsa môžem ísť leteckou linkou. To zase nebolo duchaplné od neho, lebo letenka z Damasku do Prahy stála vtedy sedemtisíc korún. Naznačil som, že na študenta je to drahé, čo uznal.

Moja skrúšenosť na neho urobila dojem a upokojil sa. Napokon sa začal správať úplne priateľsky. Predĺženie platnosti doložky vybavil za minútu. Ešte sa aj pochválil, že slovenské dievčatá sa mu vždy páčili a starostlivo sa spýtal, či som už dnes vôbec raňajkoval. Znepokojil som sa, či pôsobím až tak zúbožene, poďakoval som sa a vypadol som.

Vyšiel som z ambasády do horúceho slnka a svet mi bol gombička.

Inak, v tej budove je teraz české veľvyslanectvo. V budove teda úradovala donedávna ako česká veľvyslankyňa pani Eva Filipiová. Minulý mesiac s ňou Štandard priniesol rozhovor. 

Damask, to je história sveta

Damask je križovatka dejín. Na ceste do Damasku spadol Šavol z koňa a zázračným zjavením Spasiteľa sa z neho stal Pavol.

V Damasku je toho veľa čo pozrieť. V roku 1978 som nemal ten prehľad ako dnes, ale vedel som o niektorých pamätihodnostiach, ktoré som nesmel opomenúť.

Predovšetkým Al Omayyad, teda Umajjovskú mešitu, známu tiež ako Veľká mešita v Damasku. Je obdivuhodná, obrovská a majestátna.

Po Mohamedovej smrti v roku 632 jeho stúpenci založili obrovský arabský kalifát, ktorý obsahoval celý Blízky východ, severnú Afriku a zasahoval už aj na Pyrenejský poloostrov. Po vláde štyroch kalifov, ktorými boli Abu Bakr, Umar, Usmán a Ali, všetko Mohamedovi príbuzní, v kalifáte vládla od roku 661 sto rokov dynastia Umajjovcov. Hlavným mestom kalifátu sa stal Damask.  

Umajjovská mešita vznikla na mieste, kde za rímskych čias stál chrám Jupitera, neskôr od čias cisára Teodózia kresťanský chrám, a po dobytí Damasku Arabmi Umajjovská mešita. Počas stáročí bola stavaná, poškodzovaná vojnou, požiarom, a stále obnovovaná.

K tisícročnej histórii napätia medzi kresťanstvom a islamom patrí skutočnosť, že podľa kresťanskej aj islamskej tradície v mešite spočívajú ostatky Jána Krstiteľa, ktorý pokrstil nášho Pána Ježiša Krista v rieke Jordán. Ide konkrétne o jeho hlavu. Ako je známe, Ján Krstiteľ zomrel sťatím na príkaz kráľa Herodesa. Traduje sa, že hlava je pochovaná pod jedným zo stĺpov v mešite.

V roku 2001 pápež Ján Pavol II navštívil Umajjovskú mešitu. Bola to prvá návšteva pápeža v mešite v dejinách.

V roku 1260 nakrátko Damask dobylo spojenecké trio kresťanských vojvodcov. Prvým bol Kitbuka, generál mongolského chána Hulagua, Čingischánovho vnuka. Kitbuka bol kresťanom z mongolského kmeňa Naimanov, ktorý prijali nestoriánske kresťanstvo už dvesto rokov predtým. Druhým bol arménsky kráľ Hetum a tretím križiacke knieža Antiochie Bohemund VI.

Aby sme si nemysleli, že vtedy vo Svätej zemi bojovali proti moslimom len západní katolícki križiaci.

Bohemund vtedy nariadil slúžiť v Umajjovskej mešite katolícku svätú omšu. Po storočiach. Odvtedy opäť tri štvrtiny tisícročia nič.

Pri návšteve mešity som videl, že svojím oblečením pohoršenie nebudím, bolo tam aj veľa turistov. Všetci návštevníci sa museli vyzuť, na zemi boli odložené vari stovky párov obuvi.

Aj ja som sa vyzul, ale sandále som si držal v rukách. Nechcel som odchádzať z Damasku bosý.

Tú mešitu treba skrátka vidieť. 

Hrobka veľkého Saladina

Neďaleko sa nachádza hrobka veľkého moslimského vladára Saladina z rodu Ajjubovcov. Poznajú ho tí, čo sa zaujímajú o križiacke výpravy a tiež diváci filmu Ridleyho Scotta „Kráľovstvo nebeské“.

Po rozpade kalifátu zaujímali jeho miesto väčšie a menšie nástupnícke islamské štáty. Koncom 12. storočia to bol Saladinov sultanát. Saladin vládol Sýrii, Egyptu, západnému pobrežiu Arabského polostrova a časti severnej Afriky.

Saladin patril k najvýznamnejším islamským stredovekým panovníkom. A možno je najznámejší. Porazil križiakov v rozhodujúcej bitke pri Hattine v roku 1187 a čoskoro potom dobyl Jeruzalem. Po 88 rokoch tak opäť islam vládol nad Jeruzalemom. Obe tieto udalosti zobrazil Ridley Scott vo svojom filme.

Vo filme upúta scéna, keď Saladin ponúkne zajatého jeruzalemského kráľa Guya de Lusignan čašou vody, ten sa o ňu podelí s Renaldom de Chatillon, na čo Saladin upozorní Renalda, že jemu vodu nepodal a odtne mu hlavu.

Tá scéna je naozaj zachytená v historických prameňoch. Čítal som aj názor, že islamskí letopisci sa snažili zmienkou o Saladinovom upozornení Chatillona zobraziť Saladina v trochu lepšom svetle. Ak by to totiž bolo tak, že Saladin poskytol pohostinnosť aj Chatillonovi, potom ho podľa zvyklostí nesmel zabiť.       

Saladin vyznieva v liberálne ladenom filme ako spravodlivý vladár, de Chatillon ako vražedný psychopat. Psychopat nebol, faktom je, že prepadával islamské karavány, čo mu Saladin vytkol. Podľa jedných historikov to ohrozovalo križiacke Jeruzalemské kráľovstvo. Iní hovoria, že de Chatillon jediný myslel strategicky a snažil sa prepadávaním karaván o to, aby jednotlivé časti moslimskej nepriateľovej ríše neboli prepojené.

De Chatillon bol predtým pätnásť rokov v moslimskom zajatí. Podľa niektorých historikov mu vraj dal Saladin na výber medzi prestúpením na islam a smrťou. De Chatillon prestúpenie na islam odmietol.

Inak, Saladin mal aj iný dôvod nemať rád Renalda De Chatillon. Ten ho totiž niekoľko rokov pred Hattinom porazil v bitke pri Montgisarde.

Vyberte si.

Tak, či onak, Saladin zabil Renalda de Chatillon a Ridley Scott jeho charakter.

V nasledujúcich rokoch sa stala známou rivalita medzi Saladinom a anglickým kráľom Richardom Levie srdce, ktorý dorazil do Svätej zeme v rámci tretej krížovej výpravy. Ich vzťah sa však vyznačoval aj vzájomným rešpektom. Nikdy sa nestretli, ale vyjadrovali sa jeden o druhom s úctou. Keď v bitke bol zabitý Richardov kôň, Saladin mu poslal svojho.

Saladin sa stal pre kresťanov typom moslima, ktorý spĺňa kresťanský ideál rytiera. Dante ho spomína v Božskej komédii.

Hovoril viacerými jazykmi. Ako matematika ma upútalo, že poznal Euklidovo dielo.

Bol to pozoruhodný stredoveký vladár.

Legenda hovorí, že po jeho smrti sa zistilo, že nemal takmer žiadny osobný majetok, lebo všetko rozdal.

Inak, skromne pôsobí aj jeho mauzóleum v Damasku, ktoré dal postaviť Saladinov syn. Stojí nenápadne nabok od ruchu, ktorý vládne pri blízkej Al Omayyad.

Budova nie je nijako veľká. V predsieni ma mlčky uvítal postarší zriadenec. Inak som bol v mauzóleu úplne sám. Miestnosť, v ktorej sa nachádzajú jeho ostatky, je veľkosti väčšej obývačky.

Zmiatlo ma, že v miestnosti sú sarkofágy dva. Saladinove ostatky sa nachádzajú v tom drevenom, pôvodnom. Vedľa neho stojí sarkofág mramorový, ktorý dal postaviť turecký sultán Abdulhamid II pred vyše sto rokmi. Zaujímavosťou je, že následnú renováciu mauzólea potom financoval nemecký cisár Wilhelm II. Saladin po stáročia nás západniarov priťahuje.

Postál som tam ticho sám pri sarkofágoch a hútal o márnosti ľudskej slávy a moci. A o pýche veľmocí. Tým, že sú veľmocami, nikto ich nesúdi. Iba dejiny a Boh. Aj v dnešných dňoch o tom často premýšľam.

Inak, v Damasku je aj mauzóleum egyptského mamlúckeho sultána Bajbarsa, ktorého význam je porovnateľný so Saladinovým. Bajbars zastavil v roku 1260 víťazstvom nad Kitbukom v bitke pri Ain Džalút mongolskú expanziu a pripravil pôdu pre úplné vytlačenie križiakov zo Svätej zeme.

V roku 1978 som síce hmlisto vedel, kto bol Bajbars, ale že je pochovaný tiež v Damasku, som netušil. Ešte nebola Wikipédia.

Čo vlastne Sýrčania pijú v ich kaviarňach (krčmách)

V centre Damasku treba vidieť tržnicu, či tržnice, lebo je ich viac. Hovorí sa im Súk. Najväčšia je Al Hamídíja v blízkosti Umajjovskej mešity. Dĺžku má 600 metrov, šírku 15 metrov, je krytá kovovou konštrukciou. Tam pochopíte, čo je Orient.

V kaviarni či cukrárni pri mešite som si dal skvelú zmrzlinu, bola hustá, smotanová, porcia bola obrovská. A tuším, že som si dal ešte aj baklavu.

Bolo tam veľa všelijakých kaviarničiek. Dali by sa nazvať aj krčmičkami, ale nezdalo sa mi to vhodné, lebo sa tam nepije alkohol. Samozrejme, boli v nich iba muži. A čo tam robili, keď nepili alkohol? Fajčili vodné fajky.

A aby som nezabudol. Pili čaj. Nie kávu. Aj ja som si ten čaj dával. Bol silný, sladký, podával sa v chutných sklenených krčiažtekoch. Už v Turecku som si tú kultúru pitia čaju všimol.

Po návrate na Slovensko som sa doma pokúšal taký čaj si urobiť, ale nikdy to nebolo ono.

Pochopiteľne, podotýkam, že ani ten najlepší čaj nie je náhradou za alkohol. Samozrejme, umiernene pitý.

Prílišné sebavedomie sa pre cestovateľa stáva hrozbou

Na neskúseného cestovateľa vždy číha jedna hrozba. Je ňou moment, keď už čosi zažil, precestoval, videl, a darilo sa mu. A preto si začne myslieť, že už je skúsený. A pritom ešte nie je.

Presne to sa mi stalo v Damasku na tretí deň popoludní. Šiel som okolo akejsi pitnej fontánky. Videl som, že domáci z nej pili. Nuž, pil som aj ja. Dovtedy som striktne pil len nápoje z uzavretých fliaš.

Tak to dopadá, keď si je niekto už príliš istý sám sebou. Mikrobiologické prostredie, ktoré znesie zažívací trakt obyvateľa Blízkeho východu, nemusí byť znesiteľné pre Stredoeurópana.

Pochopil som to večer, keď som dorazil do hostelu, kde som mal prespať už poslednú noc.

Tá noc bola krutá. Už večer som cítil, že teplotu mám asi tak 39 stupňov. Potom sa dostavili všetky možné krízové procesy v tráviacom trakte, veľa som toho nenaspal.

Ráno si aj spolubývajúci všimli, že nie som v najlepšej forme. Japonec mi dal nejaké tabletky.

Nastal štvrtý deň v Damasku. Hostel nie je hotel, nemôžete zostať na lôžku, ráno musíte vypadnúť von. Chodil som pomaličky po meste, snažil som sa byť stále v tieni a občas som sa posilnil čajom. Maďarský cestovateľ prejavil solidaritu a chodil so mnou. Naozaj, tí Maďari nie sú zlí ľudia.

Ešte dlho po návrate na Slovensko som neznášal pohľad na pitnú fontánku.

Večer som sa so všetkými v hosteli rozlúčil a šiel som na autobus. Ten vyrážal do Istanbulu až za tmy.

Uvelebil som sa na sedadle, uprel som posledný pohľad na Šám, užil som poslednú tabletku od Japonca. S pocitom, že sa mi vari už navracajú sily, som zaspal.

Ráno na hranici nám pozbierali pasy na kontrolu, potom sa s nimi nejaký chlapík vrátil do autobusu, čítal z nich naše mená a cestujúci ich podávali smerom k majiteľom. Pri mojom pase ten dobrý človek nevedel rozoznať meno od bydliska a tak zvolal: Bratislava, Bratislava. Zdvihnutím ruky som sa o pas prihlásil. Ó, Bratislava, ten zvuk domova... Home, sweet home, ako hovorí E.T. mimozemšťan, ktorý ešte vtedy nebol natočený.

Večer nám ešte dali poslednú šálku toho skvelého čaju v kaviarni na jednej autobusovej zastávke. Ďalšie ráno som sa zobudil na to, ako sa mi ktosi hlavou opiera o rameno. Bol to asi dvanásťročný chlapec na vedľajšom sedadle. Sladko spal, nechal som ho. Dlhé cestovanie ľudí zbližuje.

Keď sme prešli cez Bosporský most, uvedomil som si, že som opäť v Európe. Normálne som sa potešil.

V roku 1978 mal Bosporský most iba päť rokov. Neskôr ho nazývali Prvý most, lebo odvtedy postavili cez Bospor aj most Mehmeda Dobyvateľa a Most sultána Selima. V roku 2016 Prvý most premenovali na Most martýrov 15 júla. 15 júla 2016 na ňom zahynulo veľa civilov guľkami armádnych jednotiek, ktoré sa neúspešne pokúsili o štátny prevrat.

Mená sú symboly. Dva mosty sú pomenované po sultánoch. Sultáni mali aj titul kalifa, nástupcu Mohameda. A jeden most nesie meno po martýroch, ktorí zomreli pri obrane vlády Erdoganovej strany, ktorú možno nazvať islamskou. Zmenu Hagia Sofia z múzea na mešitu sme už spomínali.

Áno, politický islam od toho roku 1978 nezvykle ožil. V Turecku, Iráne, Iraku, Afganistane. A dnes to platí aj o Sýrii.

Napokon tí Turci neboli takí zlí

Po príchode do Istanbulu som sa už iba odobral na nádražie a nastúpil na vlak do Belehradu. Všetky kupé boli plné, postával som na chodbičke.

Prihovoril sa mi Turek, pýtal sa ma na slobodu cestovania v Československu. Je to zložité, vysvetľoval som mu svojou nie excelentnou angličtinou. Mal prehľad, vedel o Charte 77, ktorá vznikla rok predtým, a poznal príbeh jej signatára a hovorcu Jana Patočku, ktorý podstúpil mnoho výsluchov na ŠtB a aj zrejme v ich dôsledku dostal mozgovú mŕtvicu a zomrel.

Trochu sme hovorili o tureckej vláde. Premiérom bol vtedy už po tretí raz Bülent Ecevit. Nebolo by mi napadlo, že o dvadsať rokov sa stane Ecevit premiérom ešte raz a ja sa zhruba vtedy stanem poslancom slovenského parlamentu. 

Z otvoreného kupé ma starší Turek ponúkal chlebom a hroznom. Neodmietol som.

V noci som si vyskúšal spánok v chodbičke na vyklápacom sedadle. Nič moc, v zatáčkach hrozí spiacemu pád. 

Ráno to bolo lepšie, v jednom kupé sa uvoľnilo miesto a sedel som až do Belehradu. Dvaja Turci, gastarbeiteri, cestovali do Nemecka. Jedného som v duchu nazval Úradník, lebo bol v saku a kravate, druhého Jednoduchý, lebo tak pôsobil. Na dlhú cestu boli pripravení. Mali bandasku s vodou, veľké igelitové vrece s nakrájaným chlebom a v ďalšom vreci minimálne päť kíl sušených čiernych olív. Stále ma ponúkali, tak som neodolal. Pochádzali z tej istej dediny a Úradník držal nad Jednoduchým ochrannú ruku.

Začal som Turkov vidieť v trochu lepšom svetle.

V Belehrade sa naše cesty rozišli. Ale čakali sme na ďalší vlak, tak sme sa trochu prechádzali po meste. V malom mäsiarstve som si za posledné dináre kúpil nakrájanej bravčovej salámy a ponúkol som ich. Až potom mi došlo, že moslimovia nejedia bravčové. Úradník si nezobral, Jednoduchý ochutnal. Úradník mi nenápadne, aby Jednoduchý nepočul, po nemecky povedal: „Viete, môj brat je trochu hlúpy (dumm).“ Nebol to jeho brat, len krajan, ale staral sa o neho ako o brata.

Oni pokračovali do Nemecka. Turkov tam už vtedy boli tisíce, ale dnes sú ich tam milióny. Ja som pokračoval do Budapešti.

V Budapešti som už mal pocit, ako keby som bol doma. Rýchlikom cez Štúrovo som bol v Bratislave raz-dva.

Cesta z Damasku do Bratislavy mi trvala štyri dni. A prišiel som úplne zdravý.

Nasledovalo zvítanie s rodinou takmer po mesiaci. Objatia, dojatie a tak, veď to poznáte.        

Koniec cestovateľa

Rok a pol nato som sa oženil a postupne som sa stal hlavou rodiny s deťmi. A to bol koniec cestovateľa za exotickými diaľavami. Na ďalšie desaťročie sa stal zo mňa domased.

Ale na cestu do Damasku, ako vidíte, si spomínam dobre. A porovnanie roku 1978 s dneškom mi stále pomáha pochopiť, kam svet ide.