Migračná kríza a s ňou spojené negatíva v podobe nárazového presunu obrovského množstva ľudí z tretích krajín smerom k Európe sa pravidelne objavujú v opakujúcich sa intervaloch. Je to práve problematika integrácie občanov tretích krajín, ktorá vyvoláva otázky bezpečnosti krajín Európy.
Krajiny ako Nemecko, Švédsko či Veľká Británia majú rozsiahle problémy s nárastom zločinnosti, ktorej páchateľmi sú často práve títo občania. Migračná kríza výrazne zasiahla aj Bratislavu, keď v roku 2023 tamojší magistrát musel vyhlásiť mimoriadnu situáciu z dôvodu koncentrácie veľkej skupiny migrantov, ktorí sa zrazu začali objavovať v rôznych častiach Bratislavy.
V tom čase sa skupiny migrantov objavovali nielen v hlavnom meste, ale aj v iných okresoch Slovenska, no iba Bratislava pristúpila k takémuto mimoriadnemu kroku.
Migranti z tretích krajín sa snažia dostať do špecifických štátov Európy s odôvodnením, že v ich domovskej krajine prebieha vojenský konflikt alebo im hrozí perzekúcia pre ich politické či ideologické presvedčenie, ale z iných dôvodov.
Mnohé tvrdenia sa pritom reálne nedajú overiť, pretože samotní migranti nemajú žiadne doklady totožnosti alebo iné identifikačné dokumenty, ktoré by aspoň v minimálnej miere preukazovali pravdivosť ich tvrdení.
Žiadosti o udelenie azylu v krajinách Európskej únie zo strany migrantov sú pritom veľmi presne cielené na tie ustanovenia európskeho práva, podľa ktorých takúto osobu nemožno vrátiť do jej domovskej krajiny a musí jej byť poskytnutá ochrana.
Migrant najprv azyl odmietol
Najvyšší správny súd posudzoval podobný prípad žiadosti o udelenie ochrany osobe, ktorá ako dôvod uvádzala svoju homosexuálnu orientáciu, vo veci pod sp. zn. 2 Sak 4/2022 zo dňa 14. októbra 2024.
Prípad sa týkal muža, ktorý bol zaistený políciou dňa 15. júla 2023 ako občan tretej krajiny, ktorý nelegálne prekročil hranice Slovenskej republiky. Muž nemal žiadne doklady preukazujúce jeho totožnosť a mal byť administratívne vyhostený. Zaistený muž sa proti vyhosteniu následne bránil tým, že podal žiadosť o azyl dňa 31. októbra 2023.
Migračný úrad zamietol uvedenú žiadosť o azyl, voči čomu podal muž správnu žalobu dňa 30. apríla 2024. Následne bolo v konaní zistené, že muž o sebe uvádzal nesprávne údaje, cez ktoré nemohol byť vo svojej domovskej krajine stotožnený, a preto muselo byť celé konanie obnovené.
Napriek tomu, že cudzinec nelegálne prekročil hranice Slovenskej republiky a neposkytol pravdivé údaje o svojej totožnosti, v správnej žalobe tvrdil, že má úmysel ostať v krajine a jeho zadržanie zo strany polície bolo neoprávnené.
Tieto tvrdenia cudzinca sa však nezhodovali s jeho prvotnou výpoveďou v zápisnici o podaní vyjadrenia po zaistení. V zápisnici totiž muž uviedol, že z domovskej krajiny odišiel z dôvodu nízkeho príjmu a nechce sa tam vrátiť, pričom mu tam nehrozí trest smrti ani neľudské zaobchádzanie. Jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko, kde by chcel poberať dávky.
Cudzincovi bola zo strany štátnych orgánov pri prvom styku poskytnutá možnosť požiadať o azyl, čo muž písomne odmietol. V zápisnici vyslovene uviedol, že netrpí žiadnym zdravotným postihnutím, nebol obeťou obchodovania s ľuďmi, nebol vystavený mučeniu a ani akýmkoľvek formám násilia.
Vzhľadom na toto vyjadrenie považovali slovenské orgány za potrebné muža administratívne vyhostiť, pretože bolo zrejmé, že ide o ekonomického migranta, ktorý sa nelegálnym spôsobom chcel dostať až do Nemecka.
Cudzinec požiadal o azyl až pri vyhostení
V momente, keď cudzinec zistil, že bude vyhostený, odrazu požiadal o azyl. Cudzinec vo svojej žiadosti o azyl ako dôvod uviedol, že je homosexuálne orientovaný a v krajine jeho pôvodu v súčasnosti neexistuje demokracia, vládne tam pravoslávny fundamentalizmus a režim je veľmi netolerantný k LGBTQI+ osobám. Ako konkrétne prejavy netolerancie uviedol, že ľudia sa voči nemu správali veľmi chladne a odmerane v zamestnaní, ale aj v ostatných sférach života.
Správny súd v Bratislave však tejto verzii cudzinca neuveril a 9. augusta 2024 zamietol jeho správnu žalobu. Správny súd sa v rozhodnutí pod sp. zn. 17Saz/9/2024 stotožnil so závermi Migračného úradu MV SR, že muž nespĺňal kritériá na udelenie azylu podľa zákona o azyle.
Zákon o azyle prikazuje udeliť azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl môže byť žiadateľovi udelený aj z humanitárnych dôvodov alebo za účelom zlúčenia rodiny.
Zamietnutie žiadosti o azyl pre jej zjavnú neopodstatnenosť je podľa tohto zákona nevyhnutné v prípadoch, ak žiadateľ odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu inými skutočnosťami alebo dôvodmi ako sú uvedené pri nevyhnutnom poskytnutí azylu, alebo ak pochádza z bezpečnej krajiny pôvodu.
Súd teda nevidel v prípade muža a jeho tvrdení splnenie zákonných podmienok na udelenie azylu, pretože ich nielenže nijakým spôsobom nepreukázal, ale naopak, boli v priamom rozpore s jeho prvotnou výpoveďou na polícii o tom, že sa chce dostať do Nemecka za účelom poberania dávok.
Prípad posudzoval Najvyšší správny súd SR
Voči rozhodnutiu správneho súdu podal cudzinec kasačnú sťažnosť na najvyšší správny súd, v ktorej namietal, že správny súd nesprávne vyhodnotil zákonnú podmienku prenasledovania sociálnej skupiny.
Podľa neho bol v krajine jeho pôvodu diskriminovaný z dôvodu sexuálnej orientácie, pričom táto diskriminácia dosahovala intenzitu prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Najvyšší správny súd vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že dôvody na poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušení ľudských práv a slobôd.
Právny inštitút azylu je preto aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to iba pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená iba najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.
Samotná sexuálna orientácia nestačí pre udelenie azylu
Senát Najvyššieho správneho súdu SR síce uznal, že príslušnosť k homosexuálnej skupine spadá pod vymedzenie pojmu „sociálna skupina“ v zákone o azyle, no samotná sexuálna orientácia však na udelenie azylu nepostačuje.
Pre udelenie azylu musí byť preukázaný odôvodnený strach z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k tejto sociálnej skupine. Táto odôvodnenosť strachu z prenasledovania pritom musí mať korene buď v osobnej skúsenosti žiadateľa o azyl, alebo v tom, že ide o skupinu v danej krajine prenasledovanú všeobecne. Pokiaľ sťažovateľ nepreukáže splnenie oboch týchto podmienok, nemôže byť považovaný za prenasledovaného z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
Najvyšší správny súd poukázal na skutočnosť, že prenasledovanie cudzinca v tomto prípade nebolo preukázané. Osobné nepríjemné incidenty zo strany cudzinca môžu predstavovať subjektívne pocity odmietania jeho sexuálnej orientácie, no nepredstavujú natoľko významný zásah do jeho slobody, pre ktorý by mu mal byť azyl udelený.
Aj keď v krajine pôvodu žiadateľa o azyl pretrváva intolerancia vo vzťahu k menšinám, zo zhromaždených dôkazov súd nedospel k záveru, že táto intolerancia sa prejavuje verejným násilím. Významnou pre posúdenie, či ide o sociálnu skupinu v krajine pôvodu všeobecne prenasledovanú, je napríklad trestnosť homosexuality v krajine pôvodu sťažovateľa, ktorá však taktiež v konaní preukázaná nebola.
Senát Najvyššieho správneho súdu sa preto jednomyseľne zhodol na tom, že cudzinec nesplnil podmienky na udelenie azylu, pretože nebol prenasledovaný vo svojej krajine pôvodu pre svoju sexuálnu orientáciu.
Rozhodnutie má oporu v judikatúre Súdneho dvora EÚ
Takéto rozhodnutie sa pritom opiera aj o doterajšiu rozhodovaciu prax v danej oblasti. Súdny dvor EÚ vo veci X, Y a Z proti Minister voor Immigratie en Asiel zo dňa 7. novembra 2013 vyslovil záver, že homosexuálne osoby možno považovať za určitú sociálnu skupinu.
V prípade posudzovania pojmu „prenasledovanie v domovskej krajine“ však Súdny dvor EÚ vykladá tento pojem tak, že kriminalizácia homosexuálnych činov ako taká nepredstavuje čin prenasledovania. Naopak, trest odňatia slobody, ktorým sa trestajú homosexuálne činy a ktorý sa skutočne uplatňuje v krajine pôvodu, ktorá prijala takúto legislatívu, treba považovať za neúmerné alebo diskriminačné potrestanie, a teda predstavuje čin prenasledovania.
Súdny dvor EÚ tak na rozdiel od Najvyššieho správneho súdu na Slovensku nepovažuje ani trestnosť homosexuality v krajine pôvodu sťažovateľa za takú podmienku, pri ktorej je členský štát povinný udeľovať azyl.
Rozhodnutia oboch súdnych inštitúcií majú vcelku prirodzenú logiku.
Nie je možné prijímať bezbrehé masy migrantov iba na základe ich vyhlásenia, že patria k sexuálnej menšine. Okrem praktickej nemožnosti preukázania či overovania tohto tvrdenia by sa tak otvorili dvere k skutočne masovej a už prakticky legálnej a nezastaviteľnej migrácii.