Vojenská moc pramení zo silnej ekonomiky. A čínsky vlak je stále rozbehnutý

Unipolárny svet, v ktorom bol jeden strážca poriadku, sa už istý čas triešti na viacero geopolitických blokov. Globálny hegemón ostatných dekád už nie je nedotknuteľný. Čína ešte v mnohom za Spojenými štátmi zaostáva, no po vojenskej i ekonomickej stránke významným tempom napreduje a zmenšuje rozdiely. V niektorých kľúčových oblastiach sa dokonca dostáva do popredia.

Obavy cíti americký ľud, ako aj lídri krajiny, ktorí v strategických materiáloch označujú Čínu za „jediného konkurenta Spojených štátov, ktorý má v úmysle a čoraz viac aj schopnosť meniť medzinárodný poriadok“.

Čínsky zbrojný priemysel šliape na plný plyn

Jedným zo základných zdrojov obáv v zámorí sú rýchlo sa zväčšujúce a zdokonaľujúce čínske ozbrojené sily. Peking by bol už dnes mimoriadne schopným protivníkom v prípadnom konflikte o kľúčový ostrov Taiwan. Ešte väčším výkričníkom je však to, že tamojšie zbrojárske kapacity sú násobne väčšie než tie americké.

Čínske námorníctvo je momentálne najpočetnejším a zároveň najnovším na svete, hoci Spojené štáty ešte stále disponujú väčšími a lepšie vyzbrojenými plavidlami. Náskok sa však rapídne stenčuje, pričom v roku 2004 mali americké lode v priemere 222 odpaľovacích zariadení na jedno čínske. Dnes je pomer na úrovni okolo 2 : 1 a ráta sa s tým, že do roku 2027 sa preklopí v prospech ázijskej veľmoci.

Podobný trend sa ukazuje aj v prípade každoročne vyrábaných lodí, ktorých počty vysoko prevyšujú tie americké. Zhruba 70 percent čínskych plavidiel bolo vyrobených po roku 2010, zatiaľ čo flotila USA má len štvrtinu nových plavidiel. A rozdiel sa bude prehlbovať, keďže čínske lodiarske kapacity sú 230-násobne väčšie. Podotknúť treba, že kvalita nových korábov je bezmála na americkej úrovni.

Flotila Spojených štátov sa dnes skladá z necelých troch stoviek bojových lodí a ponoriek, zatiaľ čo tá čínska je zhruba o 70 plavidiel početnejšia [niektoré zdroje uvádzajú pri oboch štátoch o niečo nižšie čísla, závisí od toho, čo všetko je v kalkulácii zahrnuté, pozn. red.]. No zatiaľ čo by mal Peking námorné sily rozšíriť do roku 2030 na 435 lodí, flotila USA by sa podľa Pentagónu výraznejšie meniť nemala.

Rýchlym tempom napredujú aj čínske vzdušné sily. Hoci v prípade najnovších lietadiel ostáva Amerika špičkou, Peking dokáže už teraz vyrábať modely na úrovni tých z krajín NATO, pričom výrazne zlepšil aj zbrane, ktoré lietadlá nesú. Navyše aj tu platí, že čínska priemyselná základňa dokáže stroje vyrábať ako na bežiacom páse, keďže od roku 2021 do začiatku roku 2024 vyprodukovala viac ako 400 moderných stíhačiek.

Peking v tom istom období zdvojnásobil aj zásoby jadrových hlavíc [do roku 2030 ich bude mať zrejme viac ako tisíc, pričom väčšina bude schopná zasiahnuť územie USA, pozn. red.] či balistických a navádzaných striel. A zbraňové systémy obstaráva päť- až šesťkrát rýchlejšie než zámorský konkurent.

Čína okrem toho inovuje v oblastiach, ktorým USA venujú menšiu pozornosť. Výsledkom sú ponorky Zhou [v slovenskej transkripcii Čou, pozn. red.] s hybridným pohonným systémom či vývoj obojživelnej útočnej lode Type 076, ktorá bude najväčšia na svete a jediná s katapultom na vypúšťanie dronov. Arzenál hypersonických rakiet je takisto globálne najväčší.

Hoci veľkosť a vybavenosť armády sa automaticky nerovná jej bojaschopnosti, ktorá spočíva aj vo velení, komunikačných systémoch či celkovom know-how, ako viesť vojnu, v porovnaní s rozsahom rozmachu čínskej armády ide o pomerne slabú náplasť.

O niečo viac optimizmu môžu vliať do žíl Američanov ekonomické problémy Číny posledných rokov. Z nich vyplýva otázka, či tamojšie hospodárstvo nie je len rýchlo napredujúcim kolosom, ktorý stojí na hlinených nohách.

Stratená dekáda v čínskom podaní

Moc v medzinárodnej politike je v konečnom dôsledku založená na ekonomike. Môžeme hovoriť o vojenskej i mäkkej diplomatickej sile či schopnostiach lídrov, no na to, aby krajina dokázala významným spôsobom ovplyvňovať svoje okolie, potrebuje najmä stabilné a prosperujúce hospodárstvo s veľkým počtom obyvateľov a zásobami nerastného bohatstva.

Číne sa svoju hospodársku pozíciu darí zlepšovať niekoľko desaťročí. A ani prognózy do budúcna nie sú zlé. Rýchly pohľad na ekonomické ukazovatele jasne hovorí, že napriek značnému spomaleniu má čínske hospodárstvo do konca dekády rásť rýchlejšie ako to americké. Bude ho teda postupne dobiehať – konvergovať. To platí aj o životnej úrovni tamojších obyvateľov, ktorá sa má takisto rýchlo zvyšovať.

Podrobnejší pohľad je, ako to už býva, podstatne komplikovanejší. Takmer dvojciferný priemerný rast z predchádzajúcich dvoch desaťročí sa má radikálne spomaliť. Krajina čelí viacerým problémom pripomínajúcim hospodársku krízu, ktorá postihla v 90. rokoch Japonsko. Deflačné tlaky, starnúca populácia, rastúci dlh a vyfučaný realitný trh – donedávna hlavný motor rastu – sú dôvodmi, pre ktoré sa hovorí o stratenej čínskej dekáde.

Blikajúcu červenú kontrolku predstavuje výrazné spomalenie rastu produktivity výrobných faktorov. Teda mimoriadne podstatného ukazovateľa, ktorý porovnáva veľkosť vstupov do ekonomiky s veľkosťou jej produkcie. V minulej dekáde bol čínsky rast produktivity trojnásobne pomalší než začiatkom milénia.

Aj pre ekonomické problémy Číny niektorí poprední experti konštatujú, že nebezpečenstvo, ktoré ázijský drak pre Ameriku predstavuje, sa zveličuje. Michael Swaine z Quincyho inštitútu či Jessica Chen Weissová z Cornellovej univerzity sa v súvislosti s tým obávajú, že obe veľmoci zbytočne padajú do samonapĺňajúcej sa špirály podozrievania a nevraživosti.

Ďalší dvaja politológovia Hal Brands a Michael Beckley upozorňujú, že práve spomalenie čínskeho rastu naznačuje, že Peking čoskoro dosiahne svoj strop a môže urobiť len málo, aby zastavil úpadok. A to je skôr dôvodom na obavy než na upokojenie.

Navyše súčasné problémy Číny môžu mať len krátkodobý charakter. A hospodársky útlm sprevádzaný defláciou nebude v najbližších rokoch na programe dňa. Vidia to tak vedúci predstavitelia čínskych finančných spoločností, podľa ktorých sa súčasná situácia napriek istým podobnostiam výrazne odlišuje od tej v Japonsku v 90. rokoch.

Čína má najmä väčšie a rozmanitejšie hospodárstvo – je inovatívnejšie a skladá sa z viacerých investične príťažlivých odvetví. Tamojší priemysel je kľúčovým pre globálny prechod na nízkouhlíkové zdroje energie. Peking drží v chápadlách veľkú časť dodávateľského reťazca – od ťažby nerastných surovín a vzácnych zemín cez ich spracovanie až po ich využitie pri výrobe polovodičov, čipov a vyspelých technológií. Tie sa následne využívajú v elektrických autách, sektore umelej inteligencie či v zbrojnom priemysle.

Pokračovanie vojenského rozmachu Číny však bude ovplyvňovať ešte jeden podstatný faktor – obchodná politika Donalda Trumpa. Ak by bola kampaň novozvoleného prezidenta úspešná a Spojené štáty zamedzili Číne prístup k (najmä taiwanským) vyspelým polovodičom a súvisiacim technológiám, mohli by si aj naďalej udržať technologickú prevahu.

No protekcionizmus nikdy nie je bez nákladov, keďže prekážky obchodu môžu spolu s čínskymi protiopatreniami spomaliť aj inovácie v samotných Spojených štátoch. A rastúce bariéry budú Peking ešte väčšmi motivovať k tomu, aby sa stal kompletne sebestačným.