O záujmoch USA na Taiwane svedčí jeho masívne vyzbrojovanie. Predaj zbraní na Taiwan bol mimoriadne významný najmä za čias Donalda Trumpa. Jeho návrat do Bieleho domu a jasné geopolitické nastavenie, pre ktoré vníma Čínu ako hlavného súpera a avizuje voči nej tvrdé obchodné politiky, vzbudzuje obavy z eskalovania napätia v taiwanskom regióne.

Obe veľmoci sa dlhodobo snažia v okolí ostrova demonštrovať svoju silu, či už priamo vojenskými cvičeniami, alebo len rôznymi manévrami vojenských plavidiel či vzdušných síl. Stačí pritom veľmi málo, aby sa stala nehoda, ktorá rozpúta horúci konflikt. V júni 2023 delilo svet od veľkej krízy zhruba 130 metrov, keď okolo seba veľmi tesne preplávali americký torpédoborec a čínska bojová loď.

Práve takáto udalosť je podľa expertov jedným z najpravdepodobnejších scenárov začiatku vojny o Taiwan.

Čínska armáda napreduje míľovými krokmi

Ešte pred niekoľkými dekádami bola myšlienka, že sa Čína môže stať svetovou veľmocou, veľmi zriedkavá. A odvážna. Hospodárstvo Spojených štátov bolo viac ako 20-krát väčšie ako to čínske a z vojenského hľadiska sa zámorská veľmoc zdala byť nedotknuteľná.

Dnes je pomer síl omnoho vyrovnanejší a dokonca sú oblasti, v ktorých čínska armáda tú americkú postupne predbieha. Premisa, že Čína stavia najmä na kvantite, už takisto neplatí, keďže do roku 2035 plánuje celú armádu modernizovať a do polovice storočia chce mať najlepšie ozbrojené sily na svete.

Mimoriadne rýchle napredovanie je vidieť v oblasti námorníctva. Hoci USA majú stále viac lietadlových lodí či jadrových ponoriek, celkovú flotilu má Čína zhruba o tretinu početnejšiu. Dodajme, že aj keď sa čísla z rôznych zdrojov odlišujú podľa toho, čo všetko medzi bojové plavidlá zahŕňajú, tento pomer je väčšinou podobný. Flotila zároveň nie je len globálne najväčšia, ale aj najnovšia, pretože 70 percent z nej tvoria plavidlá vyrobené po roku 2010.

Hoci sú americké lode stále v priemere o niečo väčšie a lepšie ozbrojené, bojové plavidlá, ktoré vychádzajú z čínskych „výrobných liniek“, dnes dosahujú bezmála rovnakú kvalitu.

Ukazovateľom môžu byť vertikálne odpaľovacie zariadenia na rakety. Čím viac sa ich na lodi či ponorke nachádza, tým väčšia je jej palebná sila. Zatiaľ čo v roku 2004 mali americké lode v počte týchto odpaľovacích zariadení nad čínskym súperom prevahu 222 : 1, dnes sa pomer pohybuje na úrovni dva ku jednej. A očakáva sa, že do konca tejto dekády sa preklopí na opačnú stranu.

Čínska armáda je s dvomi miliónmi vojakov v aktívnej službe dlhodobo najpočetnejším vojskom na svete. Spojené štáty sú v rebríčku až za Indiou, pričom v armáde slúži približne 1,3 milióna ľudí. O niečo početnejšie sú aj čínske tankové sily a delostrelectvo.

Porovnávanie pozemných síl však nemá veľký zmysel, keďže hlavnú rolu by v prípade konfliktu hralo najmä námorníctvo a letectvo. Aj keď Čína svoje vzdušné sily modernizuje, v tejto oblasti Spojené štáty svojho vyzývateľa stále pomerne jasne predbiehajú.

Použitie bombardérov, stíhačiek a ďalšej techniky však môže byť v prípadnom boji o Taiwan podstatne obmedzené. Čínska armáda totiž disponuje veľkým arzenálom balistických rakiet, ktoré dokážu zasahovať ciele vzdialené aj viac ako tisíc kilometrov od pevniny. To ohrozuje americké základne aj lietadlové lode a podstatne sťažuje dominanciu USA vo vzduchu aj na mori.

Práve rakety sú jednou z oblastí, v ktorej Peking začína zámorskú veľmoc technologicky predbiehať. Americká prítomnosť v Juhočínskom mori v blízkosti pevninskej Číny je totiž dlhodobou príčinou masívneho investovania do vývoja a výroby ochranného raketového štítu.

Strely typu vzduch-vzduch, ako je PL-15, majú v podstate rovnakú kvalitu ako tie, ktoré nesú lietadlá Severoatlantickej aliancie. Zo vzduchu odpaľovaná raketa PL-17 má vo svojej kategórii pravdepodobne najdlhší dolet na úrovni 400 kilometrov. No najväčšiu prevahu majú Číňania v oblasti hypersonických rakiet, ktoré letia väčšinu svojej dráhy niekoľkonásobne rýchlejšie ako zvuk a dokážu počas toho manévrovať. Zatiaľ čo Američania tieto rakety vyvíjajú a testujú, Peking ich postupne nasadzuje do svojej výzbroje.

Industriálna mocnosť

Čína v ostatných rokoch ťažila najmä z obrovskej priemyselnej základne. Nové stroje dokáže vyrábať násobne rýchlejšie ako jej strategický súper.

Jej výrobná prevaha je až zarážajúca, keďže podľa niektorých štúdií disponuje v prípade stavby lodí na svete 230-krát väčšou kapacitou ako Spojené štáty.

Čína medzi rokmi 2021 a 2024 vyrobila viac ako 400 moderných stíhacích lietadiel a 20 veľkých vojnových lodí. Počet vypustených satelitov zvýšila o 50 percent, zdvojnásobila zásoby jadrových hlavíc a viac ako zdvojnásobila zásoby balistických a riadených striel. V súčasnosti podľa amerického experta na bezpečnosť Setha G. Jonesa obstaráva zbraňové systémy päť- až šesťkrát rýchlejšie ako Spojené štáty.

Okrem toho vo veľkom investuje do rozvoja kritických technológií. Z tohtoročného prieskumu Austrálskeho inštitútu pre strategickú politiku vyplynulo, že Čína vo výskume predbehla Spojené štáty v šiestich zo siedmich kľúčových oblastí súvisiacich s obranou – od leteckých motorov a bezpilotných lietadiel až po pokročilú robotiku.

Napriek oficiálnej rozpočtovanej sume výdavkov na obranu na úrovni okolo 230 miliárd dolárov (zhruba 1,5 percenta HDP) sa odhaduje, že celkové výdavky Číny na obranu sú podstatne vyššie a môžu dosahovať až úroveň tých amerických, teda aj 700 miliárd.

To, čo nevidno

Z ľahko porovnateľných parametrov by sa mohlo zdať, že hoci Čína zatiaľ Ameriku vojensky nepredbehla, už čoskoro sa tak stane. Bez zamyslenia sa nad ďalšími skutočnosťami by to však bola skreslená predstava.

Spojené štáty totiž nemajú len vyspelé systémy, ony ich v tvrdej praxi vedia používať. Na rozdiel od Číny sa priamo či nepriamo angažovali vo viacerých konfliktoch. S vedením vojny majú podstatne väčšie skúsenosti.

Experti sa zhodujú, že úroveň čínskeho velenia a kooperácie medzi jednotlivými zložkami armády je veľmi otázna. Bojová efektivita jednoducho nie je len súčtom jednotlivých zbraní a technológií. Ako ukázalo na Ukrajine Rusko, mimoriadne kľúčová je aj logistika, ktorú jadrová mocnosť podcenila.

Nemalú rolu hrajú aj americkí spojenci.

Samotný Taiwan, ktorý má zhruba 23 miliónov obyvateľov a rozlohou je menší ako Slovensko, disponuje relatívne početnou, vyspelou a (Američanmi) dobre vyzbrojenou armádou. Rovnako netreba zabúdať na Japonsko a Južnú Kóreu.

Aj preto viaceré simulácie ukázali, že vojnu o Taiwan by vo väčšine scenárov vyhrali Spojené štáty, dokonca aj v tých pesimistických. Na americkej strane by si však ubránenie ostrova vyžiadalo obrovské straty porovnateľné s tými čínskymi. Zatiaľ čo sa očakáva, že Peking bude v prípade vojny strácať najmä lode (okolo 140 v základnom scenári), v prípade zámorskej veľmoci a Japonska utrpí najmä letectvo, pričom by podľa základného scenára prišli o takmer 400 bojových lietadiel.

Dodajme, že ak by USA na čínsky pokus o obsadenie ostrova nereagovali, Taiwan by proti Číne de facto nemal šancu.

Amerika nemôže bojovať na troch frontoch

Aby toho nebolo málo, Spojené štáty stoja ešte pred jedným problémom. Významný faktor, ktorý sa začal skloňovať najmä od útoku Hamasu na Izrael, sú dve kľúčové vojny, do ktorých je Amerika zaangažovaná. Izraelu, ako aj Ukrajine poskytovali Američania zbrane už dlhodobo, so začiatkom vojen sa však potreba americkej pomoci (najmä zo strany Kyjeva) prudko zvýšila.

Úzke miesta vznikajú najmä pri tých zbraniach, kde sa potreby spojencov prekrývajú, napríklad pri Patriotoch, čo je systém protivzdušnej obrany, ktorý má vo výzbroji Ukrajina, Izrael aj Taiwan. Podobne je to pri Stingeroch a Avengeroch, čo sú ručne, respektíve z vozidla odpaľované rakety typu zem-vzduch. Ich zásoby sú podľa Centra pre strategické a medzinárodné štúdie „extrémne obmedzené“ a „produkcia pomalá“.

V odborných aj mediálnych kuloároch sa preto už istý čas nahlas hovorí o tom, že Amerika je preťažená. Že nedokáže plnohodnotne hájiť svoje záujmy vo všetkých kútoch sveta a mala by si určiť priority. Svedčí o tom aj fakt, že v jednom okamihu v auguste tohto roka nemala v Indopacifiku prvýkrát od roku 2001 žiadne lietadlové lode.

Tento problém by mohol čiastočne vyriešiť Donald Trump, ktorý chce vojnu na Ukrajine ukončiť alebo preniesť jej bremeno na európskych spojencov. S jeho príchodom do Bieleho domu sa tak môžu Spojeným štátom ruky čiastočne uvoľniť. No prípadné ponechanie Ukrajiny napospas a protičínske a protekcionistické politiky mu zase môžu zhoršiť vzťahy s kľúčovými spojencami.