Donald Trump v inauguračnom prejave obhajoval program selektívneho imperializmu a dôsledného protekcionizmu a tiež predstavil celý rad odvážnych téz. Prinajmenšom o jednej z nich môžeme s veľkou pravdepodobnosťou povedať, že sa nenaplní. Amerika nevstupuje do zlatého veku.
Západ vstupuje do obdobia prechodu
USA a s nimi celý politický Západ vstupuje s Trumpom do obdobia prechodu, v ktorom sa bude nanovo definovať - kto, s kým, čo vo svete rozhoduje. Keď z tejto fázy vyjdeme, a dnes nie je zrejmé kedy, bude USA v slabšej roli ako má dnes a pojem Západ nebude mať žiadny politicky relevantný význam.
To však nebude vinou či zásluhou Donalda Trumpa. Plynie to z objektívneho globálneho trendu mocenského vzostupu nezápadných veľmocí, ktorý sa nevyhnutne uskutočňuje na úkor Európy a USA.
Zatiaľ čo v určitých oblastiach hospodárstva existujú možnosti vzájomne výhodnej spolupráce všetkých, ono často opakované „win-win“, mocenské vzťahy sú hrou s nulovým súčtom, posilnenie jedného je nutne oslabením druhého. Zásluhou Trumpa môže byť to, že si túto situáciu na rozdiel od svojho predchodcu plne uvedomuje.
Ako si Trumpa budú môcť pamätať Američania
Ale nemusí to tak byť. Keď začiatkom týždňa hodnotil vyhliadky na mier na Ukrajine, hovoril o miliónových ruských stratách na životoch prevyšujúcich ukrajinské straty. Podľa všetkého sú však ruské straty násobne menšie ako tie ukrajinské (pozri článok Petra Števkova o odhadoch strát) a Trump podľahol americko-ukrajinskej propagande. Ak by však ostatné veci videl jasnejšie, mohol by vhodnou politikou tlmiť negatívne dopady oného vzostupu druhých na svoju krajinu.
Čas ukáže, či Trump uspeje politikou selektívneho, teda nie globálneho, imperializmu (Panama, Grónsko) a dôsledného protekcionizmu, ako ekonomického (clá), tak aj spoločenského (protimigračná politika). Američania si potom Trumpa môžu pamätať ako štátnika, ktorý síce nezahájil zlatý vek, ale dokázal ich uchrániť pred ťažkými pohromami.
V opačnom prípade bude - podobne ako mnoho iných - rýchlo zabudnutý, pretože nedokázal nájsť adekvátnu odpoveď na hlavnú otázku svojej doby. Ale nech už si Američania budú Trumpa pripomínať akokoľvek, jeho imperiálno-protekcionistická politika znamená koniec politického Západu.
Dôvody Trumpovho tlaku na Európu
Opäť, nie je to Trump kto rozbíja Západ, nutne sa rozpadá sám. Súčasný politický Západ, teda USA a ich európski vazali, v niektorých poňatiach ešte vazali východoázijskí (Japonsko, Južná Kórea, Taiwan), je produktom studenej vojny.
Pokus zabezpečiť mu po roku 1989 globálnu prevahu na večné časy vydržal asi dvadsať rokov; za míľniky môžeme považovať Putinov mníchovský prejav (2008), západnú destabilizáciu Líbye a Sýrie (2011) či nástup Si Tin-pchinga (2012).
Západ je teraz v situácii, ktorú by sme mohli vyjadriť variáciou na Andersenovu rozprávku o cisárových nových šatách. V tejto verzii nie je nahý iba cisár ale aj jeho dvorania, vzájomne sa pritom chvália za vznešenosť svojich šiat; ako za Bidena. Okamih pravdy neprichádza s nevinným dieťaťom, ale samotný cisár vykríkne: „Sme nahí!“. A dodá: „Vy, služobníci, sa mi zložíte na nové šaty!“.
To robí Trump, keď Európe hrozí clami a požaduje 5 percent HDP na nákupy predražených a nepotrebných amerických zbraní. Zrejme ju tiež bude tlačiť do obchodnej vojny s Čínou, aby náhodou Európania neprofitovali z čínsko-amerických nezhôd. Nerobí tak z nejakého rozmaru, ale preto, že aj Amerike dochádzajú zdroje.
V Európe je demokratická zmena čoraz ťažšia
Dodajme, že vazali vedení sčasti vlastnými ilúziami (Green Deal), sčasti požiadavkami Washingtonu (sankcie na Rusko) si vyprázdnili pokladnice a ešte k tomu majú na krku ekonomicky skrachovanú, ale inak po zuby ozbrojenú Ukrajinu.
Buď sa vydajú vlastnou cestou, alebo sa premenia na americký zadný dvorček vykorisťovaný americkými korporáciami a miestnymi správcami. V tejto úlohe by Európa vystriedala Latinskú Ameriku, ktorej veľmoci sa už nejaký čas emancipujú a ujímajú sa globálnej úlohy.
Preto do prechodného obdobia vstupuje s USA aj Európa, avšak za oveľa temnejších okolností. Američania si napriek odporu vládnucich kruhov demokraticky zvolili smer, ktorý im dáva určitú nádej. Európania toho zatiaľ nie sú schopní.
Minuloročné voľby v Rumunsku a Rakúsku ukazujú, že na národnej úrovni je demokratická zmena čoraz ťažšia a druhý mandát Ursuly von der Leyenovej svedčí o tom, že na európskej úrovni je takmer nemožná.
V čom môže Trump inšpirovať Európanov
Mnoho Európanov sa preto dnes obracia s nádejami k Washingtonu. Niektorí z nich tým preukazujú, že vazalský reflex pretrváva aj vo chvíli, keď pán odkladá trstenicu a vyťahuje korbáč.
Hlavným pozitívom Trumpovho víťazstva pre Európu je to, že svojím neskrývaným imperializmom, protekcionizmom a egoizmom môže rozbiť či aspoň oslabiť atlantické štruktúry hlbokého štátu, ktoré Európanom bránia v zvrchovanom konaní.
Avšak zvrchovanosť si budú musieť vybojovať sami, a to ako proti stále silným zvyškom hlbokého štátu, tak aj proti samotnému Trumpovi.