Psychiatria je u nás špecifická v tom, že mnohí pacienti pod vplyvom alkoholu alebo drog končia na psychiatrických oddeleniach, častokrát iba na prespatie. V Česku na to majú záchytné stanice. Práve práca s agresívnym (slovne či fyzicky) pacientom je pre mnohých demotivujúca a vytvára negatívnejší obraz psychiatrie v porovnaní s inými štátmi.
Mnoho psychiatrov na psychiatrických ambulanciách je už v dôchodkovom veku a každý rok sa zatvára niekoľko ambulancií, keďže nemá kto nahradiť psychiatra.
Chýbajú nám aj detskí psychiatri?
S detskými psychiatrickými ambulanciami je ešte väčší problém. Napríklad v Žiline je možno 20 percent, ale aj menej, psychiatrov, ktorí ešte berú nových pacientov. Mnohí majú už stav, ktorý vysoko prekračuje povolený počet pacientov na jedného lekára. Tento nadstav pacientov spôsobuje, že lekári už nemôžu prijímať nových pacientov, ktorí denne volajú, a ich počet sa preto zvyšuje. Ako a kde končia, nevieme.
Kto teda môže pomôcť psychiatrovi s pacientom, ktorý má psychické problémy?
Pacient sa podľa závažnosti dostáva buď do psychiatrickej ambulancie alebo nemocnice. Ak má niekto psychický problém, môže ako prvého vyhľadať psychológa. Ten vykoná pohovor i diagnostiku a usmerní pacienta. Ak je potrebná medikamentózna liečba, odporučí návštevu odborného lekára, psychiatra.
Ak ide o závažnejší problém, pacient je hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení. Sám pacient si môže vybrať, či osloví najskôr psychiatrickú alebo psychologickú ambulanciu, alebo ide na pohotovosť, kde ho usmernia.
S psychickými problémami, ako sú ľahšie formy depresie či nespavosť, by mal vedieť pomôcť aj samotný obvodný lekár. Ten môže tiež predpisovať niektoré lieky, vykonať diagnostiku a môže tiež liečiť ľahšie diagnózy alebo poruchy. Tým pomáha redukovať vyťaženosť psychiatrických ambulancií.
Vieme povedať, prečo stúpa počet detí s psychickými aj psychiatrickými poruchami?
Viacerí kolegovia hovoria o výraznom náraste pacientov, ale aj rôznych porúch, od pandémie COVID-19. A to najmä v detskom veku. Môže to súvisieť s narušením prirodzeného kontaktu s rovesníkmi a zavedením násilnej izolácie detí počas dištančného vyučovania, keď trávili veľa času za počítačom a s mobilom.
Dlhodobé hranie hier, sledovanie videí až na úrovni závislosti, má negatívny vplyv na mozog. To môže spôsobovať psychické poruchy ako úzkosti, depresie, iné závislosti: od liekov, drog...
K dobrému psychickému zdraviu detí počas COVID-19 nepomohlo ani strašenie médiami. To vyvolávalo v rodinách úzkosti a často aj existenčné obavy. Nervozita rodičov sa prejavila aj na deťoch a narušili sa vzťahy. Dieťa potrebuje lásku rodičov a ich pozornosť, ale ak dostávalo odmietanie či nepokoj od rodičov, tak utekalo za rovesníkmi, do online sveta a nie raz si pomáhalo drogami.
Ako môže rodič, prípadne okolie zistiť, že dieťa má nejaký psychiatrický problém?
Psychické problémy dieťaťa ako rôzne formy sadistických sklonov, agresivita, psychopatie, ústne alebo fyzické útoky sa môžu prvýkrát prejaviť už v predškolskom veku. Dieťa neskôr býva neposlušné voči autoritám, učiteľom, šikanuje ostatných spolužiakov, alebo prejavuje agresiu voči zvieratám.
Iné formy psychických porúch sa môžu prejavovať nočným pomočovaním, nespavosťou alebo problémami počas spánku, rôznymi tikmi (pohyby rôznych častí tela) či zmenou koníčkov, záujmov, utiahnutím sa, izoláciou.
Dieťa, ktoré kedysi chodilo s kamarátmi von, zrazu nechodí nikde a zatvára sa v izbe. Veľa psychických problémov býva často spojených s rozvodom rodičov. Dieťa chce dobre vychádzať s oboma rodičmi a naučí sa prispôsobovať, aby vyhovelo obom, mení správanie podľa potreby.
Tým sa narúša jeho zdravý psychický vývin a prichádza o bezstarostné detstvo. Skôr musí dospieť, často sa dostáva do stresu, jeho mozog je pod väčším tlakom, čo sa neskôr môže prejaviť rôznymi psychickými poruchami. Navyše, ak niektorý z rodičov dokonca šikanuje dieťa, to potom môže šikanovať svojich spolužiakov.
O tom, či dieťa bude alebo nebude mať psychické problémy, rozhodujú do veľkej miery rodičia, ale aj starí rodičia, prarodičia. Výchovné vzorce sa často „dedia“ z generácie na generáciu. Často tiež partneri z problémových rodín, alebo z rodín, kde boli psychické problémy, vytvoria pár, a ak si to neuvedomujú, tak takým smerom vychovávajú aj svoje deti.
Dokážu učitelia identifikovať, že niektoré z detí trpí psychickou či psychiatrickou poruchou?
Práve osobnostné predispozície a abnormality vrátane agresivity, sadistických a iných porúch je ťažko diagnostikovať aj skúseným odborníkom z oblasti psychiatrie alebo psychológie, obzvlášť ak ide o inteligentného človeka. Učitelia, ale aj detskí lekári v rámci svojej pozitivity k deťom vnútorne popierajú, že by dieťa mohlo byť vrahom a vnútorne bývajú často presvedčení, že dieťa sa môže zmeniť. To vo väčšine nie je pravda.
Keď niektoré dieťa už od skorého veku prejavuje známky agresivity či sadizmu, také vyžaduje podstatne vyššiu pozornosť a hlavne vyšetrenie a starostlivosť skúseným odborníkom, eventuálne až pozorovanie v na to určenom špecializovanom zariadení.
Ambulantne, kde pacient príde len na pár minút, je také problémové chovanie ťažko zistiť aj skúseným odborníkom. Naopak, je potrebná komplexná spolupráca so sociálnym pracovníkom, pediatrom, učiteľom alebo vychovávateľom a rodičom.
Ak je prípad už vo fáze trestného riešenia, súd často prizve znalca z odboru psychiatrie alebo psychológie, a ten pacienta vyšetruje znalecky. Na základe tohto vyšetrenia súd môže rozhodnúť, čo s ním. Teda, či pôjde do nejakého ústavného zariadenia alebo na slobodu.
Často sa stáva, že súd sa neriadi znalcom a rozhodne podľa seba, prípadne koná neskoro, lebo pacienta nie je kam umiestniť pre nedostatok psychiatrických zariadení, ich preplnenosť, vyčerpané kapacity pre danú poisťovňu alebo chýbajúce špecializované zariadenie.
Znižuje sa vek detí s psychickými či psychiatrickými chorobami? Pribúdajú určité ochorenia v nižšom veku?
V mnohých štátoch sa hovorí o enormnom náraste hraničnej poruchy osobnosti, čo sú prípady, keď si pacient sám ubližuje. Príčiny bývajú rôzne. Rodičia sa nevenujú dieťaťu, posmievanie, šikana, nedostatok lásky, zázemie... Dieťa potrebuje mať zázemie, mať ľudí, na ktorých sa môže obrátiť. Ľudí, o ktorých vie, že ho úprimne milujú a sú mu oporou.
Ak dieťa má takých rodičov alebo blízkych, tak im to v budúcnosti alebo v prípade núdze vráti. Naopak, ak voči dieťaťu sa rodičia aj spoločnosť správajú zle, tak takéto dieťa to vráti spoločnosti alebo okoliu či už agresivitou alebo kriminálnou aktivitou.
Rodičia sa často deťom venujú menej a dávajú ich v skorom veku do škôlok. Mnohí sú odcestovaní a výchovu detí prenechávajú starým rodičom. Majú viac zamestnaní, naháňajú sa za peniazmi, majetkom.
Svoje deti nevnímajú a tie si potom nachádzajú kamarátov, ktorí ich môžu viesť nesprávnym smerom, k drogám. Aj preto pribúda užívateľov drog a znižuje sa vek užívateľov drog.
Registrujete zvýšenú agresivitu či brutalitu u detí? Čo ju spôsobuje? Môže sa v ďalšom období ešte zvyšovať?
Doba je veľmi ťažká. Plná agresivity, nepokoja, neistôt. Vojny, ktoré sú blízko nás, konflikty a ideologické útoky na pracoviskách, ale tiež agresia politikov, verejných činiteľov a iných šírená cez médiá. Ľudia sú sústredení v neprirodzenom prostredí bytov, domov, pred televízorom, počítačom, mobilmi.
V minulosti ľudia pracovali na poli, boli v kontakte s prírodou. Počúvali rôzne zvuky, ktoré upokojovali myseľ. Slnko má pozitívny vplyv na zdravie a psychiku, vrátane fyzickej aktivity. Vonkajšie aktivity sa robili častejšie vo väčších skupinách, ľudia sa porozprávali, viac si pomáhali, vytvárali priateľské vzťahy. A takto si pomohli kamaráti a nebol potrebný psychológ.
Dnes, keď sa ľudia stretnú, tak ich komunikácia skĺzne k materializmu. Rozprávajú sa, kto kde bol, čo si kúpil a čo si kúpi, aké auto má. To vedie k zhoršeným vzťahom, porovnávaniu sa, závisti.
Máte nejaký recept alebo radu, ako z tohto začarovaného kruhu detskej agresie von?
Detská agresia do veľkej miery koreluje s agresiou dospelých ľudí. Všetci vytvárame svet, v ktorom žijeme. Agresivita tu bola vždy. Sú storočia, kedy jej bolo viac a kedy menej. Vo všeobecnosti platí, že násilie plodí ďalšie násilie, vojna plodí ďalšiu vojnu.
Môžeme sa obzrieť okolo seba, aké vzťahy sú u každého z nás. Kto s kým je v rodine pohádaný a prečo. Prečo sa brat nerozpráva s bratom, rodičia so svojimi deťmi? Často kvôli nejakej povrchnosti či majetku si ľudia robia zle a neodpúšťajú si. Zomierajú s pýchou, ale často nešťastne. A zanechávajúci deti, ktoré možno ľutujú, že sa neudobrili pred smrťou. A za čo? Za zlatú truhlu alebo pár metrov pozemku?
