Prečo je Igor Matovič späť v hre

Už nejaký čas to viselo vo vzduchu, napokon opozícia v pude sebazáchovy aktivovala aj svoj temný tieň, bývalú stranu OĽaNO (dnes hnutie Slovensko), bez ktorej im základná matematika zvrhnutia Smeru nevychádza.

Voľby sa priblížili rýchlejšie, než dúfali, a preto sa končí opozičná izolácia Matovičovho hnutia. Predtým mu dali najavo, že ho nepotrebujú, Šimečka sa s ním vraj nezdraví, ale podľa progresívnych definícií zla a mustry hrdinského osudového zápasu musí niekedy aj Churchill podporiť Stalina.

Temné zlo z Mordoru nám vládnuce je priveľké, Matoviča (či KDH) odstrelíme až po tom, ako ich využijeme. Tak znie taktika „partnerov“.

Prieskumy stavu opozičnej mizérie posledné mesiace veštia Matovičov veľký návrat do priestoru elitou tolerovaných strán. Bývalé hnutie OĽaNO už od konca minulého roka vykúka spoza päťpercentnej hranice.

A nejde len o hnutie Slovensko, ale o celý prúd, ktorý sa v súčasnej opozičnej mizérii ťahá späť na svetlo.

Podľa januárového prieskumu NMS sa hnutie Slovensko pohybuje nad šiestimi percentami, pričom jeho bývalí druhovia Demokrati oscilujú dlhodobo okolo štyroch percent. Nad tromi percentami sa usadil aj polozabudnutý Boris Kollár. Takmer identické dáta nameral aj januárový Ipsos (a mnoho ďalších prieskumov, najnovšie aj AKO).

Na prvý pohľad prieskumy síce ukazujú rast PS a jeho dominanciu v opozičnom tábore. Ale ukazujú aj niečo viac, čo zrejme zostalo pod pokrievkou.

Slovom, ústredné kádre minulej vlády, na ktoré sa nielen podľa progresívcov, ale aj podľa širokej spoločenskej zhody či skôr terapeutickej túžby malo zabudnúť, sú späť. 

Striedačka extrémov

Na Matoviča je opozícia odkázaná aj preto, že čoraz viac odmieta spoluprácu s Eštokovým Hlasom. Branislav Gröhling kritizuje straníčku Janu Bittó Cigánikovú, ktorá by Hlas z čisto racionálno-pragmatických dôvodov tolerovala. Jaroslav Naď hovorí, že spoluprácu odmieta s každou zo súčasných vládnych strán. Podobne je na tom aj sám Igor Matovič.

Lenže SaS navyše odmieta aj spoluprácu s Demokratmi, tam už sa dokonca nájde zhoda aj predsedu s Bittó Cigánikovou. Pre nich sú Demokrati iba Matovič 2.0. 

Opäť tu teda máme návrat fenoménu, ktorému jeho vlastní aktéri hovoria „demokratická opozícia“. Dohromady títo „demokrati“ zastupujú niečo málo cez 40 percent voličov. Zvyšok nepotrebujú, je predsa nedemokratický (ktovie, aký politický režim by týmto ľuďom lepšie sedel, respektíve aký si predstavujú pod slovom demokracia).

Na druhej strane, slovenská politická scéna je od smrti Jána Kuciaka v roku 2018 postavená na troch verziách politického extrému, ktoré sa striedajú pri moci. Nazvime tieto politické extrémy matovičovský, smerácky a progresívny. Vždy má navrch jeden z nich, až kým sa nedostane k moci a nedemaskuje sa. Vtedy ho nahradí ďalší.

Prvé dva už naplno predviedli svoj „výkon“. Buď sa vyčerpali, alebo pomaly vädnú. Progresívci to zatiaľ dokázali len čiastočne počas úradovania „najkonzervatívnejšieho“ parlamentu, keď nám podľa niektorých pomätencov hrozil klérofašizmus. Nevedno, čo to malo znamenať, ak nie práve to, že toto konzervatívne ultras zoskupenie na svojom súmraku stvorilo vládu Ódora a Čaputovej.

Prvá fakticky progresívna vláda však trvala príliš krátko a nemala silný politický mandát na to, aby sa naplno prejavila a demaskovala.

Dôvod, prečo je progresívne hnutie u nás stále na koni napriek postupujúcej kríze tejto ideológie na Západe, je tak síce paradoxný, ale nie prekvapivý.

Dáta ukazujú, že aktuálny osudový dualizmus našej politickej scény (oligarchický Smer a extrémistické PS) pred voľbami môže byť „obohatený“ o tretiu silu: chaotický zlepenec strán, v ktorom je len pramálo nádeje, že by dokázal opozíciu stabilizovať a premiér Fico by sa pri jeho návrate nemusel uškŕňať.

Ešte decembrový prieskum agentúry NMS nameral stranám Slovensko, Demokrati, Sme rodina a Za ľudí kumulatívne takmer 17 percent. Pripomeňme, že ide o strany, na ktorých existenciu sa pomaly zabúdalo.

Je však zrejmé, že tieto bývalé parlamentné strany zďaleka nie sú zanedbateľnou silou, obzvlášť, ak sa účelovo aspoň čiastočne spoja. A tak sú aj novým rizikom. Pre všetkých aktuálnych hráčov na scéne.

Nádeje nie sú veľké, a to ani pre fanúšikov tohto zoskupenia. Skúsenosť totiž ukazuje, že nárazový úspech vo voľbách je to jediné, čoho sú schopné. S uchopením moci a súvislým vládnutím je to už horšie.

Štyri strany – nazvime ich koalícia outsiderov – tak majú spolu 12 až 17 percent. Matovič aj Kollár už majú s vlastnou rolou outsidera, ktorý napokon prevalcoval „suverénov“, skúsenosť. Pred voľbami 2020 ich opozičné strany odpisovali. Napokon oni odpísali odpisovačov (aby počas následného vládnutia odpísali sami seba). No to je už iný príbeh, ktorý však zjavne nebol dopísaný a pokračuje novou kapitolou, ktorá prebieha práve dnes.

Niekoľko outsiderov na hrane zvoliteľnosti alebo pod ňou tak môže získať silný mandát v prípade spojenia viacerých hráčov. Áno, majú voči sebe trenice, sem-tam sa navzájom dourážajú, ale nie tak zásadne, aby sa nemohli v správnej chvíli účelovo spojiť.

Do plachiet im veje aj atmosféra v opozičnom tábore, v ktorom je každému jasné, že na porážku Fica bude potrebný zlepenec čohokoľvek, preto sa bude tolerovať aj Matovič.

Spája ich aj to, že ich nikto nechce, a preto budú motivovaní spojiť sa navzájom.

Ak nie ste fanúšik týchto strán, donedávna ste sa zrejme opájali blaženým pocitom, že sa na ne zabudlo, že už vlastne neexistujú, bez záujmu médií sa stratili z verejného priestoru. Ale to je klam typický pre malé strany s okruhom podporovateľov síce úzkym, ale zapáleným. OĽaNO, Demokrati, Sme rodina či dokonca strana Za ľudí majú okolo seba stále desiatky tisíc podporovateľov, čiže veľkostnú skupinu, ktorá sa dá obhospodarovať a elektrizovať aj cez sociálne siete. Prežijú tak na okraji, mimo pozornosti, a to aj bez záujmu veľkých médií.

To je zrejme aj dôvod, prečo sa v prieskumoch stále pohybujú síce na podprahových, ale sľubných číslach. Ak sledujete komunikáciu tohto pelotónu outsiderov na sociálnych sieťach, zistíte, že ich aktivita voči vlastnému táboru je intenzívna a ich fanúšik stále dostatočne elektrizovaný. 

Pionierske médiá, ktoré preferujú progresívcov a občas snívajú o tom, že PS dosiahne 30 percent a nebude odkázané na zlepenec partnerov, budú voči tejto sile nepriateľské, priestoru im poskytnú čo najmenej. To však outsiderom nemusí uškodiť, keďže so svojím voličom komunikujú priamo.

Budú sa profilovať nielen kritikou voči Smeru a aktuálnej vláde, ale v rámci opozície zaútočia aj na Progresívne Slovensko. Môžu tak mobilizovať a loviť v najširšej voličskej skupine, ktorá má politicky bezprizorné ukotvenie.

Ide o tých, ktorí odmietajú Smer, ale nevidia alternatívu v progresívcoch, respektíve majú z nich obavy. 

KDH a SaS sa môžu stratiť

Ohrozenie však číha aj na dve napohľad stabilné opozičné strany. 

Súčasťou bloku outsiderov môže byť aj Kresťanská únia, ktorá už viac ako dekádu visí nad KDH ako Damoklov meč. Z posledných troch volieb sa kresťanskí demokrati dostali do parlamentu len raz – a to vtedy a preto, keď sa voliči KÚ rozhodli radšej podporiť istejšie KDH. Ak sa však do KÚ vráti jej pôvodné približne 40-tisícové voličské jadro alebo aspoň jeho časť, KDH sa opäť vráti na riskantnú „hladinu 4,9“.

Varovné je, že v KDH si to málokto uvedomuje, naopak, veria si, že sú opäť na večnosť stabilnou súčasťou parlamentu a „jedinou ponukou pre kresťansko-demokratického voliča“. To je zradná pozícia. KDH potrebuje KÚ a KÚ potrebuje KDH. To je zrejmé každému z ich voličov, ale politikom týchto strán to jasné nie je. Jasno majú len v tom, že vinníkom ich pravidelného sporu je vždy ten druhý.  

Medzičasom Progresívne Slovensko povysáva svojho najbližšieho prirodzeného spojenca – SaS-ku. V progresívnych kruhoch sa to pritom mnohým vôbec nejaví ako problém, dlhodobo sa v nich pestuje čudná idea, že 30-percentné PS bez SaS je lepší cieľ ako to, že by tieto dve strany mali byť odkázané na spoluprácu.

Exsulíkovci však stále nedokážu čítať tento signál, podľa ktorého sa ich existencia v režime menšieho poskoka progresívcov stáva neviditeľnou a môže sa prepadnúť do ničoty.

Aj tieto súvislosti naznačujú, že katastrofálny stav slovenskej politickej scény teda stále nedosiahol dno. Na jednej strane tu máme valcujúcu koalíciu, ktorá je presvedčená, že smie všetko (keď vládnete a necítite na pleciach dych skutočného súpera, naozaj v to začnete veriť), na strane druhej sa v opozícii rysuje konštelácia, ktorá môže prekonať aj desivé trio Matovič – Heger – Ódor. 

Niektorí racionálnejší opoziční komentátori síce nefandia skorým voľbám a tvrdia, že opozícia potrebuje na porážku vlády viac času na konsolidáciu. Táto „konsolidácia“ však môže mať nečakané formy. Napríklad v podobe ešte väčšieho chaosu.

Hrozí nám tak francúzsky scenár rozdelenia politickej scény do troch základných blokov, ktoré sú voči sebe navzájom nepriateľské a žiadna dvojica z nich nebude schopná utvoriť stabilnú väčšinu.

Na druhej strane sa bude radikalizovať aj koalícia. Je zrejmé, že ak chce prežiť nové voľby, bude musieť vymeniť SNS za Republiku. Je teda otázne, ako bude reagovať Hlas a či sa slabému lídrovi Šutajovi Eštokovi podarí stranu skonsolidovať aj bez progresívneho krídla, ktoré síce prinieslo percento navyše, ale zároveň bez reflexie rizika a dlhodobej skúsenosti, že progresívec v strane je tam len nato, aby v správnom čase stranu buď ovládol (SaS), alebo rozbil zvnútra (Za ľudí).