Klimentov senát odobril nezákonný postup polície

Najvyšší súd SR sa v uznesení sp. zn. 5To/2/2024 zo dňa 3. decembra 2024 zaoberal otázkou, či polícia môže skryto preniknúť do súkromného profilu osoby na sociálnej sieti a použiť takto získané informácie ako dôkaz v trestnom konaní.

Tento prípad sa týkal policajného vyšetrovania, pri ktorom príslušníci polície vytvorili falošný účet na Instagrame a požiadali obžalovaného o sledovanie jeho súkromného profilu. Obžalovaný mal mať podľa prokuratúry na svojom profile rôzne fotografie s viditeľnými verbálnymi a neverbálnymi symbolmi pravicového extrémizmu minimálne odo dňa 24. decembra 2020.

Po tom, čo obžalovaný žiadosť akceptoval, polícia získala prístup k jeho obsahu s údajne extrémistickým materiálom, ktorý následne zálohovala a použila v trestnom konaní ako dôkaz. Prokurátor podal obžalobu v danej veci na Špecializovaný trestný súd dňa 11. júla 2023.

Obžalovaný v tomto prípade bol trestne stíhaný za pokračovací zločin rozširovania extrémistického materiálu, pričom väčšinu skutkov, ktoré sa mu kládli za vinu, tvorili fotografie, ktoré polícia stiahla zo súkromného profilu obžalovaného na sociálnej sieti Instagram.

Meno obžalovaného alebo miesto spáchania skutku nie je pre anonymizované znenie rozsudku známe. Anonymizácia zverejnených súdnych rozhodnutí sa vykonáva v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR o zverejňovaní súdnych rozhodnutí, ktorá špecifikuje všetky údaje, ktoré nesmú byť zverejňované z dôvodu, aby neboli porušené práva a právom chránené záujmy dotknutých osôb.

Špecializovaný trestný súd poukázal na nezákonný postup polície

Špecializovaný trestný súd v prvostupňovom konaní dospel k záveru, že takto získané dôkazy sú nezákonné, a obžalovaného oslobodil. Argumentoval najmä tým, že polícia týmto spôsobom obchádza zákonné postupy získavania dôkazov, ktoré podliehajú prísnejším pravidlám, ako napríklad súdnemu povoleniu na sledovanie alebo odpočúvanie. Okrem toho zdôraznil zásadu ochrany súkromia a neprípustnosť dôkazov získaných narušením základných práv obžalovaného.

Senát Najvyššieho súdu SR s predsedom Jurajom Klimentom však rozsudok v rámci odvolania zrušil a vec vrátil na nové konanie, pričom poukázal na to, že slovenský trestný proces neprevzal doktrínu „plodov z otráveného stromu“, ktorá by automaticky vylučovala použitie dôkazov získaných nezákonným spôsobom.

To znamená, že aj keď polícia použila netradičné metódy získavania informácií, ich použitie v trestnom konaní nie je automaticky vylúčené. Súd sa pritom odvolával na zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ktorá umožňuje posúdiť relevantnosť a váhu každého dôkazu individuálne.

Doktrína plodov z otráveného stromu

Uvedená doktrína vychádza zo štvrtého dodatku k Ústave USA a vzťahuje sa predovšetkým na zatknutie (zadržanie), domovú prehliadku a zabavenie vecí vykonané bez súdneho príkazu alebo na základe súdneho príkazu vykazujúceho vady.

Použitá metafora znamená, že ak je strom (zdroj dôkazov) kontaminovaný, jeho plody (dôkazy) obsahujú rovnakú kontamináciu a môžu „zabiť“ svojho konzumenta (súd). Ak je teda takýto prvotný úkon urobený nezákonne, všetky dôkazy z neho, ako aj z úkonov po ňom nasledujúcich, sú považované za nezákonné.

Sudca Kliment vo svojom rozhodnutí ohľadom doktríny „plodov z otráveného stromu“ odkazoval na rozhodnutia ESĽP, podľa ktorého je v istých situáciách možné pripustiť nezákonne získané dôkazy v súdnom konaní, ak si to vyžaduje závažnosť verejného záujmu na potrestaní určitého činu.

Inak povedané, ak je nejaký trestný čin dostatočne závažný, nezákonne získané dôkazy, ktoré sú však pravdivé, je možné v trestnom konaní použiť, ak intenzita nezákonnosti pri ich získavaní nepresiahla hranice rozporu s článkami Dohovoru.

Judikatúra nevylučuje všetky nezákonné dôkazy

Ako príklad prípustnosti nezákonne získaných dôkazov uvádza Najvyšší súd SR rozhodnutie ESĽP vo veci Berlizev vs. Ukrajina, v ktorom bolo odsúdenie páchateľa založené na dôkazoch získaných nezákonne počas tajnej policajnej operácie bez súhlasu súdu.

V posudzovanej veci podľa názoru ESĽP tajne zaznamenaný rozhovor bez predchádzajúceho súdneho povolenia predstavoval porušenie článku 8 Dohovoru (práva na súkromie), ale nie článku 6 Dohovoru (práva na spravodlivý proces), pretože sporný dôkaz nebol jediným, o ktorý sa súdy opierali.

V danej oblasti je relevantné rozhodnutie ESĽP vo veci Gäfgen v. Nemecko, v ktorom ESĽP pripustil možnosť použitia niektorých dôkazov, ktoré boli získané v súvislosti s porušením čl. 3 Dohovoru. Uviedol však, že v každej veci je potrebné hodnotiť spôsob získania dôkazu, ako aj závažnosť spáchaného činu. Inak povedané, prípustnosť „problematického dôkazu“ môže byť vyvážená len záujmom na potrestaní páchateľa závažného trestného činu.

Daná judikatúra ESĽP v otázke hodnotenia zákonnosti dôkazov však špecificky hovorí o tom, že ESĽP nemôže hodnotiť zákonnosť dôkazov, nakoľko toto prináleží vnútroštátnym súdom, ale hodnotí zákonnosť celkového súdneho konania v zmysle článkov Dohovoru.

Sudca Kliment v rozhodnutí odkazuje aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 828/2016 a III. ÚS 561/2021, podľa ktorých sa okrem zákonnosti dôkazu musí skúmať aj jeho reálny dosah na povahu zásahu do základných práv. Ak je tento dosah minimálny, resp. nepodstatný (pretože existuje dostatok iných dôkazov) na to, aby bol sťažovateľ obvinený, odsúdený, resp. vzatý do väzby a pod., potom nie je dôvod zásahový výsledok eliminovať. Povedané podľa sudcu Klimenta „poeticky, jed sa z kmeňa reálne musí dostať do plodu.“

Sudca Peter Šamko poukázal na chybné závery

Sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko označil rozhodnutie Najvyššieho súdu za prekvapivé, a to nielen pre konštatovanie Klimentovho senátu, že súkromný profil obžalovaného je vlastne verejný, pretože mal viacerých sledovateľov.

Sudca Šamko vyjadril prekvapenie nad konštatovaním Klimentovho senátu, že slovenský trestný proces neprevzal doktrínu plodov z otráveného stromu pri konštatovaní nezákonnosti získaného dôkazu. Argumentáciu sudcu Klimenta označil sudca Šamko za nepresvedčivú a v určitých smeroch aj rozpornú s ústavným pravidlom, že polícia ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Tým, že išlo o skrytú aktivitu polície v neverejnom priestore, na takéto konanie pred začatím trestného stíhania ju neoprávňujú prostriedky operatívno-pátracej činnosti podľa ustanovení zákona o Policajnom zbore. Polícia mala postupovať nasadením agenta, ktorý podlieha príkazu prokurátora alebo súdu.

Sudca poukázal aj na rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu, ktorý označil skrývanie sa polície pod falošné profily či identitu s cieľom prenikania do súkromných účtov používateľov Instagramu za nezákonné.

Aj Špecializovaný trestný súd aplikoval tzv. doktrínu plodov z otráveného stromu, keď počiatočnú nezákonnosť konania polície pri jej skrytom prieniku do súkromného profilu preniesol aj na ostatné získané dôkazy.

Ústavný súd SR odmietol nezákonné dôkazy

Pri otázke, či skutočne možno odmietnuť doktrínu plodov z otráveného stromu, sudca Šamko poukazuje na nález Ústavného súdu pod sp. zn. III. ÚS 561/2021, v ktorom Ústavný súd SR aplikoval doktrínu plodov z otráveného stromu pri nezákonnom postupe obstarávania dôkazov zo strany polície.

Ústavný súd SR v predmetnom náleze uviedol, že nezákonnosť postupu obstarávania dôkazov neumožňuje, aby boli použité v trestnom konaní. Ako hlavný dôvod Ústavný súd SR uviedol, že takýto postup by umožňoval svojvôľu a nezákonnosť.

Podľa názoru Ústavného súdu SR je podstatou tejto doktríny, „že všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a podobne.“

Sudca Kliment odkazoval na judikatúru popierajúcu jeho záver

Za pozornosť pritom stojí, že práve z tohto nálezu citoval sudca Kliment vetu o „poetickosti jedu otráveného stromu“. Sudca Kliment teda bol oboznámený s nálezom Ústavného súdu, ktorý priamo zakazuje postup, aký Klimentov senát použil vo svojom rozhodnutí. Napriek zjavným záverom Ústavného súdu si ho sudca Kliment vysvetlil po svojom.

Tento nález síce obsahuje vetu, podľa ktorej samotný dôkaz (hoci aj získaný nezákonne) ešte nie je sám osebe zásahom do základných práv. No Ústavný súd SR ďalej dodáva, že problematickú povahu z hľadiska rešpektovania základných práv a slobôd nadobúda až tým momentom, keď sa stane neoddeliteľnou súčasťou skutkovej mozaiky prejednávanej veci.

V danom prípade bol nezákonný prienik polície do súkromného účtu obžalovaného kľúčovým momentom na získanie ďalších dôkazov.

V tomto smere je potrebné dať do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. II. ÚS 828/2016. V danom náleze pritom Ústavný súd špecificky hovorí, že „všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo.“

Sudca Šamko tak poukázal na zjavný rozpor v rozhodnutí senátu sudcu Klimenta s judikatúrou Ústavného súdu.

Klimentov senát chybne vyhodnotil judikatúru ESĽP

Okrem toho sudca Šamko poukázal aj na skutočnosť, že senát Najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí nielen chybne vyhodnotil ústavnosť takéhoto svojvoľného prístupu polície, ale navyše chybne odkazoval aj na výnimky použitia nezákonne získaných dôkazov v rozhodnutiach iných súdov, ako aj ESĽP.

Podľa názoru sudcu Šamka, aby bolo trestné konanie spravodlivé, malo by byť postavené na dôkazoch, ktoré boli získané a vykonané v súlade s vnútroštátnym právom. Nie je možné, aby vnútroštátny súd rezignoval na vnútroštátnu právnu úpravu dokazovania, ktorá je pre neho záväzná, a nezákonný procesný postup v zmysle vnútroštátneho práva preklenul odkazom na „celkovú spravodlivosť konania“ v zmysle judikatúry ESĽP.

Aj judikatúra ESĽP uvedená v rozhodnutí Klimentovho senátu pritom špecificky uvádza, že ESĽP nemôže hodnotiť zákonnosť dôkazov v zmysle vnútroštátneho práva, ale táto povinnosť ostáva na vnútroštátnych súdoch.

Samotná úvaha senátu Najvyššieho súdu o tom, že pri prvotnom nezákonnom prieniku do súkromia páchateľa pod falošným a nezákonným naratívom polície a z neho získané všetky ďalšie usvedčujúce dôkazy išlo o akýsi „vyšší výkon spravodlivosti“, je mylná.

Polícia musí vyhodnocovať závažnosť trestnej činnosti

Aj s odkazom na uvedenú judikatúru ESĽP v rozhodnutí senátu sudcu Klimenta treba poznamenať, že táto hovorí o prípustných zásahoch, ak ide o závažnú trestnú činnosť. Skutočnosť, že niekto má extrémistické fotografie na svojom súkromnom profile, nie je možné - aj s poukazom na judikatúru súdov - v žiadnom smere považovať za taký závažný zločin, že je možné konať nezákonne, aby bol páchateľ postihnutý.

Uvedené platí pri trestných činoch terorizmu, organizovaných zločineckých skupinách a podobne, a ani tam nie je možné konať zo strany štátnych orgánov bezbreho nezákonne.

Sudca Kliment a jeho senát však videli v tomto prípade taký závažný zločin, že v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu, ako aj s chybným odkazom na túto judikatúru a judikatúru ESĽP, posvätili nezákonný postup polície.

Viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu

Najvyšší súd následne ako odvolací súd vrátil vec Špecializovanému trestnému súdu, pričom ten je viazaný právnym názorom súdu vyššieho stupňa. Zároveň sa však musí pridržiavať relevantnej judikatúry a zákona, čo môže predstavovať rozpor s rozhodnutím senátu sudcu Klimenta.

Ak by bol páchateľ následne právoplatne odsúdený na základe tejto predstavy sudcu Klimenta o prípustnosti nezákonných dôkazov, ostala by mu iba možnosť obrátiť sa so sťažnosťou na Ústavný súd SR alebo podať dovolanie v rámci prostriedkov vnútroštátneho práva.

Ak by Ústavný súd SR odsúdenému vyhovel, išlo by o jedno z mnohých rozhodnutí Ústavného súdu v neprospech senátu sudcu Klimenta. Do toho času by však bol sťažovateľ právoplatne odsúdená osoba, hoci aj na základe nezákonného postupu polície.

V takýchto prípadoch sa musí každý občan pýtať, do akej miery skutočne dochádza k jeho neúmernému sledovaniu v orwellovskom štýle, iba preto, že je potrebné potierať zločinnosť. Senát predsedu Klimenta v tom má jasno. Zákon je možné ohnúť do maximálnej miery, ak si to vyžaduje účel.

Nezákonnosť pritom v tomto konkrétnom prípade konštatovali Špecializovaný trestný súd a sudca Šamko, pričom o nej v kontexte posudzovaného prípadu hovorí aj judikatúra Ústavného súdu SR a ESĽP.

Juraj Kliment, ktorý ako trestný sudca svoj fyzický útok voči inému sudcovi na parkovisku pred budovou súdu vysvetľoval nutnou obranou, má na to však názor odlišný od všetkých ostatných právnych autorít.