Administratíva amerického prezidenta Donalda Trumpa prijala návrh zákona, na základe ktorého majú byť uvalené sankcie na Medzinárodný trestný súd (ICC). Tento zákon umožňuje USA uvaliť sankcie na každého cudzinca, ktorý vyšetruje, zatkne, zadrží alebo stíha občanov USA alebo občanov ich spojeneckých krajín, vrátane Izraela, ktoré nie sú členmi ICC.

Tento krok mal byť protiopatrením voči vydanému zatykaču ICC na izraelského premiéra Benjamina Netanjahua pre podozrenia zo zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov, ktorých sa vláda v Tel Avive mala dopustiť počas vojny v Pásme Gazy. Sudcovia tento krok odôvodnili cieleným ničením časti civilného obyvateľstva v Gaze zo strany izraelskej vlády.

Medzinárodný trestný súd tak namiesto vyšetrovania a objasňovania podozrení z vojnových zločinov sám čelí sankciám z dôvodu, že sa snažil vykonávať prácu, pre ktorú bol vytvorený.

Prvé sankcie voči prokurátorovi ICC

Prvou osobou, voči ktorej boli podniknuté konkrétne sankčné kroky zo strany USA, je prokurátor ICC Karim Khan. Prezident Donald Trump schválil ekonomické a cestovné sankcie voči Khanovi v exekutívnom príkaze, v ktorom je Karim Khan priamo menovaný ako osoba podliehajúca sankciám. V danom príkaze prezident Trump uviedol, že súd v Haagu „zneužil svoju právomoc“ vydaním zatykača na izraelského premiéra Benjamina Netanjahua.

Tento krok odzrkadľuje mocenské postavenie USA vo svete. Ako vojenská a ekonomická veľmoc si síce môžu dovoliť nerešpektovať rozhodnutia ICC, keďže nimi nie je právne viazaná, ale skutočnou otázkou je postup, pri ktorom krajina priamo postihuje súd za vyšetrovanie spojencov Spojených štátov, a nie samotné USA.

Akákoľvek iná, menšia krajina by zrejme čelila za sankcie voči ICC výrazným protiopatreniam. V prípade uvalenia sankcií zo strany USA voči prokurátorovi Karimovi Khanovi sa zástupca hovorcu OSN Farhan Haq obmedzil iba na vyjadrenie, že „veríme, že akékoľvek obmedzenia prijaté voči jednotlivcom budú implementované v súlade so záväzkami hostiteľskej krajiny podľa dohody o sídle OSN."

USA prakticky zastavili právomoc ICC

Medzinárodné právo tu s veľmi veľkou pravdepodobnosťou bude musieť ustúpiť silovému postaveniu USA vo svete. ICC vykonáva svoje rozhodnutia prostredníctvom krajín, ktoré sa zaviazali rešpektovať jeho autoritu v medzinárodných zmluvách, a samotný súd nemá žiadne bezpečnostné zložky, ktoré by vedeli vynútiť jeho rozhodnutia.

Už dnes možno tvrdiť, že krajiny viazané rozhodnutiami a pokynmi ICC si veľmi dobre zvážia, ako budú plniť tieto záväzky, ak sa budú dotýkať USA či jeho spojencov. Práve silové riešenie problému izraelského premiéra Benjamina Netanjahua prostredníctvom obmedzovaní ICC ukazuje, aké slabé je právo, ak nie je možné ho vynútiť.

V bežných prípadoch súdnych rozhodnutí sa ich vykonanie zabezpečuje v prípade trestných stíhaní silovými bezpečnostnými zložkami, akými sú vo väčšine prípadov policajti. Ozbrojení príslušníci zabezpečia zadržanie konkrétnej osoby, jej dodanie do výkonu väzby či pre potreby trestného stíhania.

V prípade vyšetrovania vojnových zločinov zo strany Izraela a zásahu USA, je skôr naivné si predstavovať, že nejaká krajina bude podobným silovým spôsobom postupovať pri zatýkaní izraelského premiéra, na ktorého je vydaný zatykač. Pretože vydané sankcie sa môžu týkať každého a všetkých, ktorí by tak konali.

Ak si USA dovolia sankcionovať ICC a jeho najvyšších predstaviteľov bez strachu z odvety či právneho postihu, ako môže ktokoľvek racionálne očakávať výkon rozhodnutí zo strany iných, medzinárodne slabšie postavených subjektov?

Ani ruský prezident nerešpektuje medzinárodné právo

Podobný prípad mohol svet vidieť aj v prípade ruského prezidenta Vladimira Putina. Aj voči nemu vydal ICC zatykač pre vyšetrovanie zločinov na Ukrajine, no jeho vykonanie zostáva iba v rovine právnej teórie pre mocenské postavenie Ruskej federácie vo svete. Ani Rusko však nie je viazané jurisdikciou ICC, pretože nie je signatárom Rímskeho štatútu, na základe ktorého medzinárodný súd vznikol.

V prípade vydaného zatykača na prezidenta Vladimira Putina odmietlo konať Mexiko. Mexická vláda odmietla Putina zatknúť s veľavravným odôvodnením z úst prezidenta Andrésa Manuela Lópeza Obradora: „Nie je to na nás.“

Zriadenie bezzubého tribunálu zo strany Európskej komisie

Eurokomisia zriadila právne základy pre vytvorenie osobitného tribunálu pre agresiu Ruska na Ukrajine, ktorý má súdiť Rusko za „zločin agresie“ proti Ukrajine. Vytvorenie tohto tribunálu navrhla Ukrajina iba niekoľko dní po invázii Ruska na jej územie, no až dnes táto iniciatíva získava reálne rozmery.

Ukrajinská nositeľka Nobelovej ceny za mier Oleksandra Matviichuk tiež vyzvala na urýchlené vytvorenie tribunálu, ktorý by súdil Putina, s argumentom, že by to mohlo odradiť ruské sily od páchania zverstiev na Ukrajine. Generálny tajomník Rady Európy Alain Berset povedal, že dúfa, „že práca na texte na vytvorenie tribunálu bude dokončená tento rok.“

Hoci ICC vydal na prezidenta Putina a iných vysokých ruských predstaviteľov zatykače pre vojnu na Ukrajine, tieto sa týkajú podozrení z únosov ukrajinských detí. ICC však nemá právomoc súdiť zločiny agresie, keďže Rusko neratifikovalo Rímsky štatút ICC.

Bez spolupráce Ruska tribunál nemá opodstatnenie

Pri tomto bode je potrebné podotknúť, že ani v prípade zriadenia osobitného tribunálu asi nemožno reálne očakávať právne záväzné kroky zo strany Ruska, ktorými by sa podriadilo jeho právomoci.

Daný tribunál síce možno bude zriadený a možno aj začne vyšetrovať zločiny agresie. S veľkou pravdepodobnosťou dospeje k rozhodnutiu, že Rusko jednoznačne porušilo medzinárodné právo svojím vojenským vpádom na Ukrajinu.

Tribunál tak možno vydá odsudzujúce rozhodnutie, to však nebude mať vo svetovom meradle žiadnu váhu ani právnu záväznosť pre Rusko. Reálny výkon rozhodnutí tohto tribunálu, v podobe uväznenia ruského prezidenta Putina či iných vysokých predstaviteľov Ruska, je skutočne mimo reality.

Zriadenie a vydávanie akýchkoľvek odsudzujúcich rozhodnutí tohto tribunálu bude plniť iba morálnu alebo verejnú odsudzujúcu funkciu, no tribunál nikdy nebude môcť reálne zabezpečiť akýkoľvek postih v podobe obmedzenia osobnej slobody alebo dokonca väzby voči predstaviteľom Ruska.

Rozhodne nemožno očakávať, podobne ako v prípade USA, že krajiny podieľajúce sa na vzniku daného tribunálu či ICC budú silovo zasahovať voči prezidentovi Putinovi. Teda, že ich bezpečnostné zložky Putina zatknú, ak sa rozhodne navštíviť niektorú z týchto krajín, napríklad pre potreby mierového rokovania a ukončenia vojny na Ukrajine.

Vymáhateľnosť práva je jeho kľúčová zložka

Prípady sankcií USA voči ICC a zriaďovanie tribunálu na odsúdenie Ruska ukazujú, aké slabé je medzinárodné právo, keď má čeliť skutočnej vojenskej alebo inej sile svetovej mocnosti. Tieto prípady v plnej nahote odhaľujú, že pri určitom postavení sú už krajiny doslova „nad zákonom.“

Vymáhateľnosť práva predstavuje schopnosť právneho poriadku zabezpečiť, aby sa právne normy dodržiavali a v prípade ich porušenia boli aplikované zodpovedajúce sankcie. Ide o kľúčový prvok právneho štátu, ktorý garantuje spravodlivosť a ochranu práv jednotlivcov i spoločnosti ako celku.

Ak však svetové spoločenstvo nevie garantovať tieto základné princípy práva vo svetovom meradle a veľké krajiny si bezprecedentne presadzujú svoje záujmy silou, je otázkou, kam tento stav povedie.

Efektívne mechanizmy vymáhania práva zabezpečujú spravodlivosť, ochranu práv a stabilitu spoločnosti. Ak tieto mechanizmy nefungujú, prirodzene možno očakávať pravý opak.

Každý si vie predstaviť, čo sa deje v hlave páchateľa trestnej činnosti, ktorý zrazu zistí, že za svoje skutky nebude postihovaný, pretože zodpovedné orgány sa obávajú protireakcie. Máloktorý páchateľ si povie, že v trestnej činnosti pokračovať nebude.

Iné zmýšľanie z hľadiska mocenských zásahov vo svete pravdepodobne neprebieha ani v hlavách predstaviteľov svetových mocností. Právo bez jeho vymožiteľnosti nemá význam. A vymáhať ho možno iba proti slabšie postaveným. Jedinec totiž nikdy nemôže vyhrať nad štátom.

Súčasná situácia v medzinárodnom práve ukazuje, že silné krajiny si uvedomili, že sa nemusia riadiť právom, ak ho nikto nedokáže vymôcť. Ukladanie rôznych ekonomických sankcií možno bude mať želaný efekt z dlhodobého hľadiska, no momentálne nedokáže zastaviť nežiaduce konanie.

Naopak, vo svete možno badať neželané spojenectvá krajín, ktoré predstavujú hrozbu pre demokraciu ako ju poznáme, pretože ekonomické sankcie prinútili tieto štáty spolupracovať na ich obchádzaní.

Bez práva však nastane v lepšom prípade nadvláda silnejšieho, v horšom prípade bezvládie. Oba prípady sú však živnou pôdou pre korene vojny, ktoré sú v dnešnej dobe hojne živené individuálnymi záujmami svetových hráčov.