Lukáš fotografuje nespútanú prírodu: Divočina je ozajstným plusom tejto krajiny
Lukáš s príznačným priezviskom Medveď je obyčajný človek a milovník prírody z Horehronia. Prešiel väčšinu slovenských pohorí, vyhľadáva odľahlé miesta, na ktorých pozoruje a fotografuje prírodu v jej najčistejšej forme.
Lukáš Medveď je fotografom skutočnej slovenskej divokej prírody. Foto: Archív L. M. / Pôvodný fotografický materiál bol citlivo upravený umelou inteligenciou
Slovenskú prírodu považuje za azda jediný dôvod, pre ktorý ostáva žiť na Slovensku. Počas dlhých turistických rokov pozoruje okrem šeliem aj intenzívne výruby lesov v národných parkoch či odstrel zveri na hraniciach chránených rezervácií.
Lukáš do lesa vstupuje takmer denne a vždy s nesmiernym rešpektom. Vyhľadáva najmenej frekventované turistické chodníky, pokoj od rušného a stresujúceho života a lesnú harmóniu, ktorú zachytáva objektívom svojho fotoaparátu.
Pozitívny vzťah k prírode má odmalička. Do hôr ho brávala jeho teta na huby, alebo sa len tak prejsť. „Moje prvé turistické kroky viedli do môjho okolia, ktoré už poznám lepšie ako horári. Neskôr som sa dal na dlhšie prechody rôznych pohorí, kde som aj prespával, zväčša v útulniach, jednoduchých búdach a potom aj pod holým nebom,“ prezrádza Lukáš, ktorý na tieto viacdenné pochody chodieval sám.
V prírode si všíma každý detail. Foto: Lukáš Medveď
Časom ho frekventované turistické trasy omrzeli a začal objavovať odľahlejšie miesta.
„Človek, ktorý nebol v pralese alebo na miestach jemu podobných, nevie, čo je les a darmo si bude myslieť niečo iné. Túra do takýchto končín prináša veľa neznámeho a prekvapivého. Vidieť, ako tam všetko na seba nadväzuje, počuť zvuky lesa a zažiť ozajstnú a pulzujúcu divokú prírodu je najviac,“ hovorí s vášňou Horehronec.
Vyhľadáva pokoj a miesta na pozorovanie šeliem
Motiváciou jeho ciest je oddych od ľudí, čistá myseľ a túžba pozorovať lesnú zver. Pozoruje, čo mu príde do cesty, no podľa jeho slov sú preňho najlákavejšie šelmy.
„Základom je poznať miesta, kde sa čo môže vyskytovať a nebyť hlučný. Nie vždy sa to dá. Sneh, lístie alebo konáre v lese vedia byť zradné," vysvetľuje a dodáva, že najväčšia šanca niečo vidieť je ráno a podvečer, keď je zver aktívnejšia.
„Sú rôzne miesta a hlavne obdobia, kedy sa konkrétny druh zveri dá sledovať. Napríklad jelene cez jeleniu ruju alebo medvede, keď začnú dozrievať lesné plody, konkrétne asi najviac čučoriedky,“ vymenúva príležitosti na najlepšie podmienky Lukáš.
Pasúca sa vysoká zver. Foto: Lukáš Medveď
Jeho obľúbenou lokalitou a miestom, kde sa cíti ako doma, sú Poľana a Nízke Tatry. Na túry chodí za každého počasia a mnohokrát aj za tmy. Aj keď má divočinu odchodenú roky, strach a prirodzený rešpekt ho neopúšťajú.
„Strach má každý, ten čo bude rozprávať, že nemá, klame. Viem sa však upokojiť a po toľkých rokoch v prírode si celkom aj verím a viem pohotovo reagovať. Napríklad v tme stačí neísť potichu, ale dať o sebe vedieť. Takisto, keď vidíte nejakú hustú mladinu, dať vedieť o sebe a počkať. Nevbehnúť tam ako do svojej spálne, prípadne takéto neprehľadné miesta radšej naširoko obísť,“ radí skúsený turista.
Keď Medveď stretne medveďa
Adrenalín pocítil v prírode niekoľkokrát. Hovorí, že príde najmä v situáciách, ktoré neočakával a mohli byť nebezpečné.
Medveď ukrytý vo vysokej tráve. Foto: Lukáš Medveď
Spomína napríklad zážitok z Poľany, keď kráčal po lesnom zvieracom chodníku, ďaleko od civilizácie a pred ním bol malý kopček, za ktorého horizont nevidel.
„Vyšiel som naň a pár metrov predo mnou stál medveď hnedý. Okamžite som sa mu tichým, pokojným tónom prihovoril a on sa rozbehol. Problém bol však v tom, že nebežal preč, ale smerom na mňa. Ostal som stáť a nezľakol som sa. Pár metrov predo mnou zrazu odskočil a utekal dole kopcom. Išlo o falošný útok. Chladná hlava sa mi osvedčila,“ povedal s úľavou.
Stretov s medveďom hnedým mal niekoľko, keďže ich vyhľadáva, fotografuje a chodí na miesta, na ktorých by sa mohli vyskytovať. Je presvedčený, že v prípade, že by ich stretnúť nechcel, tak ich nestretne. Všetko vraj závisí od opatrnosti a predvídavosti turistu, ale aj od jeho reakcie na stretnutie.
„Nedá sa úplne držať toho, čo niekto napíše alebo odporúča. Ak príde na danú situáciu, nemusíte ani vedieť, ako sa v tú chvíľu voláte,“ myslí si Lukáš. Ako dodal, medvede idú hlavne za potravou, neustále zháňajú niečo pod zub. Práve vnadiská blízko turistických chodníkov a dedín sú častým dôvodom, prečo ich ľudia stretávajú.
Lukáš sa často stretne zoči voči medveďovi. Foto: Lukáš Medveď
Opísal aj jeho dva najnepríjemnejšie strety s medveďom s rôznymi reakciami. Prvý bol vo Veľkej Fatre, keď prechádzal málo frekventovaný hrebeň sám. Šiel po lesnej ceste a začul šuchot nad ním v lese.
„Z malých bukov sa vynorila hlava a obzerala si ma. Bol to mladý zvedavý medveď, ktorý sa zľakol a zisťoval, čo sa deje. Bol tak na tri skoky odo mňa. Mal som silné nutkanie utekať, ale bolo mi jasné, že sa môže za mnou rozbehnúť a ďaleko neujdem. Ostal som pokojný, sklopil zrak a pokračoval po ceste, ako keby tam ani nebol,“ opisuje zážitok, z ktorého vďaka nepanikáreniu vyšiel živý a zdravý.
Druhýkrát išlo o blízke stretnutie v skalnatom teréne na Poľane, ktorým putoval Lukáš s kamarátom.
Kamarát si odskočil na malú a bol otočený na inú stranu. Z jednej strany skaly zrazu vyšla veľká medvedica, ktorá o nich nevedela.
„Popri nej skákali malé medvieďatá a ja som vedel, že z toho môže byť veľký problém. Okamžite som v tichosti kamarátovi dal o nej vedieť a pomaly sme ustupovali. Každý meter v takejto situácii je plus. Keď sme sa vzdialili už o desiatky metrov, potom sme sa už ozvali a ušla. Keby som to urobil opačne, asi by sme boli v správach a možno nie, to už nezistím,“ zamýšľa sa nad tým, že v lese sa nikdy netreba hrať na hrdinu a nič podceňovať.
Ak chce človek plnohodnotne žiť, nemôže sa riadiť strachom
V horách trávi Lukáš mnoho času. Väčšinou ide bez parťáka, na viac dní a na miesta, ktoré ani nepozná. Riadi sa mapou. Tvrdí, že má toho prejdeného dosť a stále je tu. So strachom sa naučil pracovať, každá skúsenosť a prejdené kilometre ho zoceľujú. Po rokoch vie, čo si môže dovoliť a báda, aké môžu byť nebezpečenstvá a ako im predísť.
Výpravy často podniká aj v noci. Foto: Lukáš Medveď
„Sme podvedome vychovávaní v strachu. Rodičia sa o nás boja od narodenia. Neskôr sa pýtajú, kam ideme a odporúčajú, aby sme tam nechodili, pretože sa nám stane niečo zlé. Takisto je to s horami. Vravia: nechoď tam, sú tam medvede. Máme jednoducho vsugerované, že medvede na nás čakajú a zožerú nás," vymenúva svoje postrehy.
Ľudí povzbudzuje, aby sa prírody nebáli. Je presvedčený, že ak chce človek plnohodnotne žiť, musí čeliť výzvam a nenechať sa prevalcovať strachom.
„Prirodzený rešpekt mať treba, ale netreba to preháňať. Medvede sú súčasťou prírody takisto ako my. Aj oni majú svoj režim, potrebujú zháňať potravu a nejako prežiť. Posledná vec, čo medveď chce, je zaútočiť na človeka. Je to mimoriadne plaché zviera," dodáva zo svojich skúseností.
Poniklec slovenský zachytený Horehrončanom Lukášom. Foto: Lukáš Medveď
Ako ďalej poznamenal, na druhej strane je rád, že v lese žije niekto, kto budí rešpekt. „Aké by to bolo, keby človek nabehol do prírody a nemal pred ničím rešpekt? Takto ho to aspoň uzemní a povie si, že musí byť ostražitý a nesprávať sa ako doma. Je to príroda a ak ju máte radi, prijmete ju a prispôsobíte sa. Netreba ju brať ako nepriateľa, ale ako miesto, kde si človek nájde to, čo potrebuje a zrelaxuje," dodal.
Fotografovanie v prírode má svoje pravidlá
Fotenie divokej prírody musí podľa Lukáša človeka baviť. Musí sa v nej cítiť dobre a chodiť často, aj keď sa nedarí. Znamená to aj uprieť si dlhý spánok, alebo za tmy kráčať na vytýčené miesto.
Kamzík je vďačným objektom. Foto: Lukáš Medveď
„Nie je to ako v ZOO, kde máte istotu. Pokojne môžete čakať na medveďa alebo iného živočícha a on tam v ten čas nepríde, ani ako je celý týždeň dlhý,“ spomína fotograf, ktorý tieto zábery robí iba pre svoje potreby na pamiatku.
Najviac preňho znamenajú snímky vlkov na Poľane. „Doteraz si pamätám, že prešli ako duchovia a skoro sme na nich nechali oči. V budúcnosti sa chcem zamerať práve na nich, keďže z toľkých túlačiek už poznám dobré miesta, kde sa môžu ukázať,“ vraví nadšenec s tým, že jeho snom je odfotiť aj tzv. ducha lesa - Rysa ostrovida.
Buď prírodu chráňme, alebo vôbec. Nehrajme sa na ochranu
Slovenskú prírodu vníma Lukáš ako jediné z plusov života v tejto krajine. Hovorí, že sme jedna z mála krajín, kde máme takúto bohatú faunu a krásnu prírodu. Veľké plus je podľa neho turistické značkovanie a kvalita trás na Slovensku. Aj preto ho mrzí, keď vníma zmeny, ktoré po minulé roky neboli.
„Nechcem veľmi do tejto témy zachádzať, ale už som si všimol, že od minulého roku sa rúbe nejako viac stromov. Rozumiem, že drevo je potrebné, je to surovina, bez ktorej sa človek nezaobíde. Na to však máme vysadené hospodárske lesy. Neviem pochopiť výrub lesov v národných parkoch, tak ako máme možnosť veľakrát vidieť. Buď to chráňme naozaj, alebo vôbec a nehrajme sa na ochranu,“ vyzýva mladý človek.
Lukáš má prírodu veľmi rád. Rád ju tiež dokumentuje. Foto: Lukáš Medveď
Ako rozporuplnú tému vníma aj odstrel zveri. Vláda avizovala odstrel medveďov, vlkov či bobrov.
„Je potrebné zobrať to zo širšieho spektra. Kto čo z tej prírody má a prečo to robí. Osobne som proti takémuto odstrelu, ktorý práve prebieha. Dôvodov je viac a takéto oslabenie ochrany prírody prispieva k pytliactvu,“ konštatuje.
Fascinujúca príroda a jej obyvatelia objektívom Lukáša. Foto: Lukáš Medveď
Počas svojich pozorovaní si všimol aj ďalšiu smutnú realitu. „Sú miesta, kde sa napríklad vlky nesmú loviť a to v prírodných rezerváciách. Realita je taká, že mnohokrát sú poľovnícke posedy umiestnené pár metrov od hraníc rezervácií a tam sa už môžu. Vlčia svorka má svoje územie cez viac revírov, preto nevidím zmysel takej ,ochrany‘,“ zamyslel sa Lukáš.
Príroda je liekom pre každého a zatiaľ zadarmo. Myslí si to aj mladý muž zo stredného Slovenska. „Je to aj vedecky dokázané a preukázateľné. Človek by jej nemal škodiť cielene, mal by sa starať o to, aby sa to málo, čo ostalo, zachovalo. Aby v budúcnosti svojim deťom dal možnosť zažiť a vidieť to isté, čo mohol on, a aby sa nemuseli v škole učiť, čo tu kedysi žilo...,“ uzavrel Horehronec.
