Kto sa bojí Alternatívy? Politické zemetrasenie v Nemecku: AfD a kolaps spoločenského konsenzu

Nemecká a medzinárodná tlač zriedka vykresľujú stranu AfD ako konvenčné pravicové hnutie. Namiesto toho ju často charakterizujú ako existenčnú hrozbu pre samotnú demokraciu – nielen pre Nemecko, ale pre celý kontinent.

Titulkom dominujú termíny ako „krajne pravicové“, „extrémistické“, „fašistické“ a dokonca „nacistické“, zatiaľ čo mediálne naratívy oscilujú medzi varovaniami o bezprostredne hroziacom návrate autoritárskeho režimu na jednej strane a neveriackym krútením hlavou nad kontinuálnym úspechom AfD na strane druhej.

Podporovatelia strany sú často zobrazovaní buď ako zatrpknutí dôchodcovia lipnúci na minulosti, alebo ako rozhorčená mládež radikalizovaná konšpiračnými teóriami a xenofóbiou.

Napriek tomuto takmer univerzálnemu odsúdeniu – a možno aj vďaka nemu – sa AfD stala silou, s ktorou treba v nemeckej politike počítať. Nedávne prieskumy ukazujú, že na celoštátnej úrovni je trvalo nad 20 percentami, takže predbehla sociálnych demokratov (SPD) a zaostáva len za kresťanskými demokratmi (CDU).

Najmä vo východnom Nemecku sa AfD zmenila z rebelského hnutia na dominantného politického hráča, ktorý je vylúčený z účasti na moci len vinou širokej aliancie väčšiny svojich politických konkurentov, teda strán, ktoré samy seba označujú za „demokratické“.

Pochopenie vývojovej trajektórie AfD si však vyžaduje sledovať jej genézu od okrajového euroskeptického hnutia k nacionalisticko-populistickej strane, ktorá v súčasnosti ohrozuje celé povojnové politické usporiadanie Nemecka.

Od euroskepticizmu k populizmu

AfD bola založená v roku 2013 skupinou profesorov ekonómie a intelektuálov, ktorí cítili rozčarovanie z toho, čo vnímali ako nezodpovedné a nezákonné riešenie krízy eura zo strany Európskej únie. Boli úzko, ale presne zameraní: postaviť sa proti záchrane juhoeurópskych ekonomík Európskou centrálnou bankou a vyzývať na návrat k maastrichtským pravidlám alebo – v lepšom prípade – k suverénnej národnej mene.

Tento akademicky ladený, fiškálne konzervatívny typ euroskepticizmu spočiatku našiel priazeň u nespokojných voličov CDU, ale strana sa ďalej snažila získať širší zásah. Jej atraktívnosť bola do značnej miery obmedzená na liberálov podporujúcich voľný trh a národno-konzervatívnych intelektuálov skeptických voči nadmerným kompetenciám EÚ.

Skutočná transformácia AfD prišla v roku 2015, keď migračná politika otvorených hraníc Angely Merkelovej viedla k vstupu viac ako milióna žiadateľov o azyl do Nemecka. AfD sa rýchlo otočila od ekonomickej kritiky eura k širšiemu populistickému posolstvu zameranému na prisťahovalectvo, národnú identitu a kultúrnu suverenitu.

Tento posun sa stretol s okamžitým úspechom. Strana začala rásť v regionálnych voľbách a prilákala voličov frustrovaných z čoraz viac centristickej politiky CDU. Tento zvrat však zároveň vyostril vnútorné nezhody. Liberálno-konzervatívne zakladajúce osobnosti AfD, ako napríklad Bernd Lucke a neskôr Frauke Petryová, sa ocitli na vedľajšej koľaji, odsunuté tvrdšou frakciou, ktorá nevidela masovú migráciu ako izolované politické zlyhanie, ale ako príznak hlbšej systémovej dysfunkcie nemeckého politického zriadenia.

Rozdelená strana a otázka identity

Ako AfD rástla, čoraz viac zápasila s problémom, ako definovať svoj postoj k historickému príbehu Nemecka. A hoci bola strana jednotná v odmietaní niečoho, čo považovala za prehnané národné sebabičovanie, jej reakcia sa pohybovala od mierneho revizionizmu až po otvorenú provokáciu.

Osobnosti ako Björn Höcke, líder mocnej durínskej pobočky AfD, otvorene vyzývali na „otočku o 180 stupňov“ v prístupe Nemecka k vlastnej minulosti, tvrdiac, že inštitucionalizovanú vinu by mala nahradiť národná hrdosť. Tento postoj znepokojil nielen politický mainstream, ale aj niektoré časti samotnej AfD, najmä v západnom Nemecku, kde sa umiernenejšie frakcie snažili udržať si dôveryhodnosť medzi konzervatívnymi rozčarovanými voličmi CDU.

Rozdiel medzi východom a západom Nemecka zostáva určujúcou charakteristikou celej strany. V bývalých štátoch NDR sa AfD pravidelne umiestňuje v prieskumoch ako najsilnejšia strana, ktorá sa teší širokej podpore vo vidieckych aj mestských oblastiach. Naopak, jej pobočky na západe krajiny zostávajú slabšie a viac marginalizované a snažia sa viac konkurovať CDU a slobodným demokratom (FDP).

Toto geografické rozdelenie reflektuje ideologické napätie v rámci strany: západná vetva AfD si zachováva tradičnejší, trhovo orientovaný konzervativizmus, zatiaľ čo východná AfD si osvojila radikálnu nacionalisticko-populistickú identitu, často na hranici toho, čo je v nemeckej politickej diskusii prijateľné. Z mapky je vidieť, koho volili Nemci počas európskych volieb v roku 2024.

AfD v Európe: výnimka medzi výnimkami

Na európskej scéne sa AfD často ocitá v neľahkej a izolovanej pozícii. Zatiaľ čo pravicové populistické strany na celom kontinente zdieľajú spoločné nepriateľstvo voči byrokratickej svojvôli Bruselu a všadeprítomnému vplyvu „woke“ ideológie, AfD stála bokom vo svojom dlhotrvajúcom flirtovaní s „dexitom“ a obhajovala úplné nemecké vystúpenie z EÚ – myšlienku, od ktorej väčšina jej partnerov upustila.

Strana si tým vytvorila výrazne antagonistický postoj voči susedom Nemecka, ktorých vykreslila ako partnerov oportunisticky využívajúcich pocit historickej viny Berlína, aby vytunelovali peniaze nemeckých daňových poplatníkov prostredníctvom európskych dotácií. Tieto postoje v kombinácii s niečím, čo sa občas javilo ako naivná idealizácia Ruska, a zároveň nemotorné a čoraz menej úspešné pokusy bagatelizovať úlohu Nemecka v druhej svetovej vojne v konečnom dôsledku prispeli k vylúčeniu AfD zo skupiny Identita a demokracia (ID) v Európskom parlamente v roku 2024. To následne viedlo k izolácii strany dokonca aj v rámci európskej populistickej pravice.

Paradox nemeckej antisystémovej strany, ktorá nekráča v jednom šíku s veľkou časťou európskej pravice, podčiarkuje jedinečnú dilemu Nemecka ako krajiny: hospodársku mocnosť, ktorá je garantom stability EÚ, ale zostáva hlboko neistá vo veci vlastnej národnej identity.

Táto dynamika sa však postupne mení. Vyzývajúc iba na obyčajnú reformu EÚ sa AfD nielenže odklonila od „dexitu“ a priblížila k väčšine ostatných populistov, ale zároveň zmiernila svoj predchádzajúci skepticizmus voči Spojeným štátom. Ten bol zakorenený v postoji odmietajúcom medzinárodné intervencie a latentnom obdive voči Rusku.

V poslednom období sa strana začína pripájať k medzinárodnému populistickému hnutiu – po tom, ako osobnosti ako Donald Trump a Elon Musk vyjadrujú pochopenie pre problémy, ktorým strana čelí, a ďalší lídri, ktorí sa v minulosti spolupráci skôr vyhýbali, ako napríklad maďarský premiér Viktor Orbán, sú v užšom kontakte s AfD. Táto korekcia svedčí o rastúcej politickej zrelosti AfD – najmä pod vedením jej súčasných lídrov Alice Weidelovej a Tina Chrupallu –, ale zároveň núti stranu hľadať vnútornú rovnováhu medzi konkurenčnými záujmami v rámci svojej členskej základne.

Sebanapĺňajúce sa proroctvo v nemeckej politike

Stratégiou politického establišmentu voči AfD bolo od počiatku stranu izolovať a delegitimizovať. Merkelová strategicky využila prítomnosť AfD na prekreslenie hraníc prijateľného nemeckého politického diskurzu a nastavila svoju materskú stranu CDU do pozície jedinej schodnej voľby pre mainstreamových pravicových voličov.

Zabezpečila, že AfD bude vylúčená z koaličnej politiky, a zároveň tým v princípe obmedzila stranícke portfólio, čím sa koalície s účasťou CDU stali nielen preferovanejšími, ale v podstate nevyhnutnými. Fungovalo to dobre dovtedy, kým to fungovať neprestalo. Ideologická erózia a pokles popularity CDU v kombinácii s podobným oslabením SPD vytvorili čiastočné politické vákuum, ktoré AfD postupne zapĺňa.

Čím viac nemecké elity konštruujú ideologicky jednotné „koalície všetkých strán“ a využívajú spolitizované inštitúcie, ako je Spolkový úrad pre ochranu ústavy (Verfassungsschutz, domáca spravodajská služba), aby zdiskreditovali AfD a zablokovali jej cestu k moci, tým viac strana získava pôdu pod nohami. A čoraz viac aj dôveryhodnosť. To, čo kedysi pre Merkelovej CDU fungovalo ako užitočný strašiak, sa stalo štrukturálnou hrozbou pre zabehnutý politický poriadok v Nemecku, založený na celospoločenskom konsenze.

O niekoľko dní AfD pravdepodobne zdvojnásobí svoje výsledky z posledných parlamentných volieb v roku 2021 a skočí z 10,3 percenta na viac ako 20 percent.

Napriek rastúcej podpore je vysoko nepravdepodobné, že AfD bude po najbližších voľbách súčasťou vlády. Nemecké médiá, štátni úradníci a politický aparát sú v drvivej väčšine naladení proti tejto strane, čím zabezpečujú, že tradičné budovanie koaličného potenciálu pre AfD nie je možné. Aspoň nie v tejto chvíli.

No práve toto vylúčenie posilňuje príťažlivosť AfD: tým, že sa strana nepretržite prezentuje ako jediná skutočná alternatíva k zakorenenému politickému poriadku, AfD profituje z vnímania, že všetky ostatné strany – CDU, SPD, Zelení a FDP – sú len frakciami toho istého vládnuceho bloku.

Paradoxne ohromujúca sila oponentov je pre stranu jej najväčšou výhodou. Naopak, jej najväčšia slabosť spočíva v jej vnútornej nerozhodnosti: jedna z najťažších výziev, ktorým strana dlhodobo čelí, je, že AfD je definovaná skôr tým, proti čomu sa stavia, než tým, čo podporuje.

V jej radoch sa ekonomickí liberáli sporia so sociálnymi vlastencami, podporovatelia Európy debatujú so zástancami suverenity, ľudoví „völkisch“ identitári sú proti inkluzívnejšie ladeným civilizacionistom a napokon sekularisti sa nevedia dohodnúť s kresťanskými konzervatívcami.

Táto vnútorná rôznorodosť umožnila strane loviť v širokých voličských vodách, ale zároveň prináša zásadnú otázku: čím sa AfD skutočne stane? Upevní sa v súdržnú silu schopnú vládnuť alebo zostane protestným hnutím, ktoré len využíva zlyhania hlavného politického prúdu? Skôr či neskôr sa AfD bude musieť rozhodnúť nielen proti čomu je, ale najmä za čím si naozaj stojí.