Nemecká a medzinárodná tlač zriedka vykresľujú stranu AfD ako konvenčné pravicové hnutie. Namiesto toho ju často charakterizujú ako existenčnú hrozbu pre samotnú demokraciu – nielen pre Nemecko, ale pre celý kontinent.

Titulkom dominujú termíny ako „krajne pravicové“, „extrémistické“, „fašistické“ a dokonca „nacistické“, zatiaľ čo mediálne naratívy oscilujú medzi varovaniami o bezprostredne hroziacom návrate autoritárskeho režimu na jednej strane a neveriackym krútením hlavou nad kontinuálnym úspechom AfD na strane druhej.

Podporovatelia strany sú často zobrazovaní buď ako zatrpknutí dôchodcovia lipnúci na minulosti, alebo ako rozhorčená mládež radikalizovaná konšpiračnými teóriami a xenofóbiou.

Napriek tomuto takmer univerzálnemu odsúdeniu – a možno aj vďaka nemu – sa AfD stala silou, s ktorou treba v nemeckej politike počítať. Nedávne prieskumy ukazujú, že na celoštátnej úrovni je trvalo nad 20 percentami, takže predbehla sociálnych demokratov (SPD) a zaostáva len za kresťanskými demokratmi (CDU).