Za pápežom Františkom

Jorge Mario Bergoglio sa narodil ako prvorodený syn 17. decembra 1936 v argentínskej metropole Buenos Aires do rodiny talianskych prisťahovalcov. Táto skúsenosť ho v neskoršom živote motivovala k tomu, aby sa zastával migrantov a upozorňoval na ich ťažkosti.

Štúdium absolvoval v cirkevnej základnej škole. O tom, že sa neskôr stane klerikom, môžno napokon, nadnesene povedané, rozhodla jedna životná skúsenosť. Bolo ňou odmietnutie zo strany rovesníčky Amálie Demonteovej, keď mal dvanásť rokov. Napísal jej, že je preňho jediná, a ak sa zaňho nevydá, Jorge sa stane kňazom. Jej otec jej zakázal odpísať. Stredoškolské vzdelanie potom nadobudol na chemickej technike v Buenos Aires.

Svoje povolanie však pocítil až v roku 1955, keď na Deň jari [v Argentíne 21. septembra, pozn. red.] išiel na spoveď a zapôsobil naňho kňaz, ktorý mu udelil rozhrešenie. Diplomovaný absolvent chémie [na Slovensku ekvivalent výučný list, pozn. red.] tak nastúpil do kňazského seminára. Po troch rokoch, konkrétne 11. marca 1958, vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej (jezuiti).

V tom istom roku prekonal život ohrozujúcu pneumóniu spojenú s cystami na pľúcach. Lekári mu preto odoperovali hornú časť pravého pľúcneho laloka. Oslabené pľúca ho odvtedy prenasledovali celý život, a najmä na starobu, keď pre sezónne sa opakujúcu bronchitídu či zápal pľúc vynechával pápežské povinnosti.

O dva roky neskôr zložil sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Štúdium teológie dokončil v roku 1967, a 13. decembra 1969 prijal kňazskú vysviacku od vtedajšieho buenosaireského arcibiskupa. Následne pôsobil ako špirituál (duchovný sprievodca) novicov a profesor až do zloženia štvrtého rehoľného sľubu poslušnosti pápežovi na misiách v apríli 1973. V júli toho roku sa tiež stal provinciálom argentínskych jezuitov, hoci ho menovali len na obdobie šiestich rokov.

Teológia oslobodenia a diktatúry

V období, v ktorom Bergoglio vyrastal, sa v Južnej Amerike rozšírila teológia oslobodenia. Ide o snahu zblížiť či dokonca zjednotiť katolícku sociálnu náuku s marxistickým učením, ktorú tamojšia cirkev podporovala ako obranu pred zväčša pravicovými vojenskými diktatúrami.

Väčšina cirkevných štruktúr v Argentíne sa hlásila k tejto teologickej škole, čo ich však dostalo do politickej spolupráce s „pravo-ľavou“ diktatúrou Juana Peróna. Bergoglio tento stav kritizoval a údajne sformoval „disent“ proti teológii oslobodenia. V roku 1976 Peróna vystriedala vojenská junta, ktorá prenasledovala desaťtisíce Argentínčanov v domnení, že sa snažia nastoliť komunistickú diktatúru.

Cirkev presiaknutá teológiou oslobodenia sa tak automaticky stala opozičnou silou. Jej aktivizmus vyplývajúci z tejto teológie však Bergogliovi vadil aj po konci diktatúry v roku 1983, preto ho argentínska biskupská konferencia v roku 1992 požiadala, aby nevyužíval obytné priestory buenosaireských jezuitov.

Objavili sa tiež špekulácie, že Bergoglio spolupracoval s juntou na prenasledovaní, zatýkaní či „zmiznutí“ (z toho argentínsky eufemizmus desaparecidos) niekoľkých ľudí vrátane detí, ktoré odobrali údajným ľavicovým odborárom. O týchto skutočnostiach sa však arcibiskup podľa svojich slov dozvedel až po páde diktatúry, a obvinenia odmietol.

Rovnako vehementne odmietal akýkoľvek politický aspekt teológie oslobodenia, a hoci bol dobrým priateľom Gustáva Guttiéreza, autora knihy Teológia oslobodenia, a dokonca ho privítal vo Vatikáne počas svojho pontifikátu, otvorene vystupoval proti „marxistickému aspektu“ tejto školy. Kritizoval dokonca aj udeľovanie požehnaní kresťansko-marxistickým milíciám, ako to robili jeho kolegovia biskupi.

Stúpanie po cirkevnom rebríčku

V máji toho istého roku ho pápež Ján Pavol II. menoval pomocným biskupom Buenos Aires. O päť rokov nato bol povýšený na biskupa koadjútora. Ide o funkciu, v ktorej je biskup pomocnou silou najvyššieho predstaveného diecézy, a po uprázdnení biskupského stolca (katedry) automaticky zaujme jeho miesto. To sa stalo 28. februára 1998, keď jeho hlavný svätiteľ a diecézny biskup Buenos Aires António kardinál Quarracino zomrel.

Od roku 2005 bol predsedom argentínskej biskupskej konferencie. V tomto období vydala konferencia vyhlásenie, ktorým sa kolektívne ospravedlnila obetiam prenasledovania zo strany vojenskej diktatúry za „zlyhanie v ich ochrane“ pred štátnou mocou.

V tom istom roku sa konalo konkláve po smrti Jána Pavla II., a Bergoglio bol podľa vatikanistov jedným z favoritov na pápeža (papabile). Pri štvrtom kole hlasovania kardinálov však verejne podporil Josepha Ratzingera, ktorý sa nakoniec stal pápežom Benediktom XVI.

A hoci sa môže z neskoršieho pohľadu zdať, že Benedikt bol akýsi „rigidný konzervatívec“ a František, naopak, „pápež-liberál“, mnohé záležitosti kánonického práva presadzovali s podobnou vervou. Jedným z príkladov je nátlak na kňazov, ktorí odmietajú krstiť deti narodené mimo sviatostného manželstva.

Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery spolupracoval na Kódexe kánonického práva z roku 1983, v ktorom sa priamo zakazuje odopierať sviatosti. Bergoglio ako kardinál a arcibiskup Buenos Aires zase v roku 2012 otvorene označil kňazov, ktorí odmietali krstiť deti slobodných matiek, za „únoscov Eucharistie“.

Bergoglio sa stal 266. pápežom Katolíckej cirkvi 13. marca 2013 po piatej voľbe konkláve. Gratulácie neprijímal na pápežskom tróne, ale postojačky, čo malo zdôrazniť jeho novátorský prístup. Po prvý raz v histórii pápežského úradu si vybral meno František, preto sa pri jeho mene nepoužívalo číslovanie.

Kontroverzie a reakcie

Prvou kontroverziou, ktorá vyvstala z čerstvo vydanej exhortácie Evangelii gaudium, bola zásadne odlišná interpretácia Koránu. Podľa dokumentu „pravý islam a správne čítanie Koránu je proti akejkoľvek forme násilia“. To sa stretlo s masívnym odporom katolíkov, ktorí prestúpili z islamu, ktorí pripomenuli explicitné výzvy na násilie zo štvrtej či ôsmej súry (kapitoly) moslimskej knihy.

V januári 2014 sa na oslavách Svetového dňa migrantov a utečencov František prihovoril „primárne moslimskému“ publiku, aby hľadali nádej práve v Koráne. Tým si vyslúžil kritiku aj z vlastných radov, pričom kritici poukazovali na dogmu, podľa ktorej je jedinou strážkyňou Pravdy práve Katolícka cirkev.

Podobnú reakciu si vyslúžil aj za encykliku Fratelli tutti z roku 2020, ktorou prízvukoval „univerzálne bratstvo“ na pozadí prebiehajúcej pandémie. Štáty vtedy ustúpili od projektu globalizácie, a podľa Františka sa tiež objavili „xenofóbne“ či protimigračné tendencie.

Encyklika zároveň nadväzovala na apoštolskú cestu do Spojených arabských emirátov v roku 2019, pričom pri tejto príležitosti podpísal Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier. Jeho spolusignatárom bol neoficiálny najvyšší predstavený sunnitských moslimov, imám káhirskej mešity al-Ažar Ahmed al-Tajjib.

V náznakoch tiež pripomenul „slobodomurárske“ heslo francúzskej revolúcie „Bratstvo, rovnosť, sloboda“, čím si získal pochvalné reakcie španielskej i talianskej lóže. Veľká lóža Španielska (El Oriente) v reakcii zverejnila článok s nadpisom „Pápež objíma univerzálne bratstvo – veľký princíp slobodného murárstva“.

Celkovo však kritika konzervatívnejšieho krídla Vatikánu mierila na úroveň medzináboženského dialógu, ktorý podľa tejto strany hraničil s popieraním katolíckej doktríny o neomylnosti Cirkvi.

V roku 2024 tiež František naznačil odklon od doktríny o úlohe obety Ježiša Krista pre ľudskú spásu. „Všetky náboženstvá sú cestou k Bohu. Sú – prirovnávam – ako rôzne jazyky, rôzne idiómy, aby sme sa tam dostali. Ale Boh je Bohom každého,“ povedal 13. septembra na medzináboženskom stretnutí na Katolíckej juniorskej akadémii v Singapure.

„A keďže Boh je Bohom pre každého, všetci sme Božími deťmi. ‚Ale môj Boh je dôležitejší ako tvoj!‘ Je to pravda? Boh je len jeden a naše náboženstvá sú jazyky, cesty k Bohu. Niektorí sú sikhovia, niektorí moslimovia, niektorí hinduisti, niektorí kresťania, ale sú to rôzne cesty,“ pokračoval najvyšší predstaviteľ spoločenstva, ktoré hlása, že jediná cesta do Kráľovstva nebeského vedie cez Boha-Syna.

Potvrdenie doktríny priniesli iné texty

Navzdory týmto vyjadreniam či „prihláseniu sa“ iných náboženstiev pápež v encyklikách neochvejne trval na doktríne o nevyhnutnosti Ježišovej obety pre spásu. Vatikán to spomenul hneď v úvode deklarácie Dignitas infinita, kde stanovuje, že Cirkev „rezolútne opakuje a potvrdzuje existenciu ontologickej dôstojnosti ľudskej bytosti, stvorenej na obraz a podobu Boha a vykúpenej v Ježišovi Kristovi“.

Deklarácia tiež vyhlasuje, že učenie Cirkvi je nestotožniteľné s aktmi porušovania ľudských práv, diskrimináciou žien, ale i s potratmi, eutanáziou, surogátnym materstvo či genderovou ideológiou. Dokument špecificky odsudzuje operácie na takzvanú „zmenu pohlavia“ ako hrozbu pre individuálnu dôstojnosť.

Do kategórie aktov narúšajúcich vrodenú dôstojnosť každého človeka zaradilo Dikastérium pre náuku viery aj mučenie, svojvoľné väznenie, otroctvo a prostitúciu. František tento dokument podpísal 2. apríla 2024.

František tak potvrdil cirkevné magistérium, podľa ktorého prislúcha vrodená dôstojnosť každej ľudskej bytosti, a to od momentu počatia. Tým odsúdil nielen potraty ako formu vraždy a surogátne materstvo ako dehumanizáciu na úroveň „ľudskej skúmavky“, ale tiež umelé oplodnenie celkovo, pričom deklarácia argumentuje ponížením ľudskej bytosti na obchodný artikel.

Rovnako v roku 2023 na veľké sklamanie spomínaných slobodomurárov potvrdil platnosť doterajšej doktríny, že katolíci „v murárskych organizáciách sú v stave ťažkého hriechu a môže im byť odmietnuté podávanie svätej Eucharistie“, ako to vyjadril jeho predchodca Ratzinger v exhortácii z roku 1983.

„Aktívne členstvo v slobodomurárstve pre veriaceho je zakázané z dôvodu nezlučiteľnosti katolíckej náuky a slobodomurárstva,“ uvádza sa v liste Dikastéria pre náuku viery s dátumom 13. novembra 2023. Len týždeň predtým ten istý úrad vyhlásil, že transgenderové osoby môžu byť krstnými rodičmi a svedkami na sobášoch – hoci za predpokladu, že nespôsobia „škandál alebo dezorientáciu medzi veriacimi“.

Rovnako tvrdo reagoval František na sexuálne zneužívanie v Cirkvi ešte v roku 2019 listom motu proprio k škandálu krytia čilského kňaza Fernanda Karadima pod názvom Vos estis lux mundi. V tomto liste pápež značne sprísnil, ale aj zjednodušil proces nahlasovania a vyšetrovania podozrení zo zneužívania nielen maloletých.

Postoj k novodobému otrokárstvu

Jeho dlhodobá kritika dravého kapitalizmu ako „otrokárskeho“ systému ho tiež doviedla k tomu, že v roku 2014 pozval na súkromnú audienciu rakúskeho komunistického lídra Waltera Baiera a predsedu gréckej strany Syriza Alexisa Tsiprasa, vtedy opozičného lídra. Ten sa po tomto stretnutí v ďalších voľbách v roku 2015 stal premiérom.

Ďalším účastníkom a koordinátorom stretnutia bol Franz Kronreif z kresťanského hnutia Focolare. Ide o kontroverzné laické hnutie, ktoré sa na Slovensku naposledy zviditeľnilo v roku 2020 prekladom učebnice sexuálnej výchovy Láske sa treba učiť. [Knihu v slovenskom preklade vydalo fokolarínske vydavateľstvo Nové mesto, na základe čoho ju hodnotila komisia KBS pre katechézu a školstvo. Komisia knihu na cirkevných školách zakázala pre jej „výrazné riziko skorej sexualizácie detí“. KBS ju neskôr povolila s tým, že je vraj pre rodičov.]

Stretnutie pápeža s európskymi komunistami ohodnotil Baier ako „novú stránku“ vo vzájomnom vzťahu, a Františkovi poďakoval za „povzbudenie a inšpiráciu“, za jeho podporu znevýhodnených, za „ochranu Matky Zeme“ a za jeho pokračujúce úsilie o ukončenie vojny vo svete. „Socialisti, komunisti a marxisti sa s ním v týchto otázkach cítia zajedno,“ dodala Strana európskej ľavice v tlačovej správe k udalosti.

František neskôr pre rímske noviny Il Messaggero svoju pozíciu vysvetlil tým, že komunisti v skutočnosti „ukradli zástavu chudobných“ Cirkvi. „Môžem len povedať, že komunisti ukradli našu vlajku. Vlajka chudobných je kresťanská. Chudoba je v centre Evanjelia,“ vyhlásil a citoval biblické pasáže o posvätnej chudobe. „Komunisti hovoria, že toto všetko je komunizmus. Iste, o dvadsať storočí neskôr [po nás]. Takže keď hovoria, človek im môže povedať: ‚Ale potom ste kresťania‘,“ dodal.

Túto snahu František prejavil už skôr. Asi pol roka po svojom zvolení organizoval v Letohrádku Pia IV. konferenciu s názvom Obchodovanie s ľuďmi: moderné otroctvo. V rámci nej, ale i neskôr, sa na pôde Pápežskej akadémie sociálnych vied objavil Františkov dlhoročný spolupracovník v oblasti ľudských a zamestnaneckých práv Gustavo Vera. S jeho organizáciou La Alameda spolupracoval pápež ešte ako buenosaireský arcibiskup.

Vera v Argentíne viedol súdne spory proti 114 národným i medzinárodným spoločnostiam, ktoré označoval za otrokárske. Do Letohrádku Pia IV. však prišiel s tromi „obvinenými“. „Zara, Adidas a Puma,“ oznámil na rovinu akademikom.

Tieto tri firmy podľa neho – i podľa Františka – najviac využívajú nelegálne továrne v krajinách tretieho sveta od Argentíny a Brazílie až po Bangladéš či Indonéziu. Pracovníci v týchto fabrikách pritom nie sú chránení prakticky žiadnymi právnymi mechanizmami, čo ich podľa vatikanistu Nella Scava dostalo na „vatikánsku čiernu listinu“.

Amoris laetitia

V roku 2016 vydal po synode o rodine apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia. V nej upozornil, že „nie všetky diskusie o doktrinálnych, morálnych či pastoračných témach musia byť vyriešené zásahom magistéria“, teda učiteľského úradu rímskeho biskupa. Zároveň však vyzval na „väčšie pochopenie“ pre rozvedených katolíkov, ktorí chcú pristúpiť k Eucharistii, a odmietol odopieranie podávania hostií pre týchto ľudí.

To sa stretlo so značným odporom, keď najmenej 62 prelátov vydalo obsiahly list s obvineniami z herézy. Katolícka dogmatika považuje manželstvo za jednu zo siedmich sviatostí, a jej porušenie je hriechom. Koncom roka tiež štyria kardináli – Raymond Burke, Carlo Caffarra, Walter Brandmüller a Joachim Meisner – požiadali o zodpovedanie niekoľkých „dubií“, teda pochybností o článkoch z exhortácie. Na tie Kúria neodpovedala, tak ich spolu so sprievodným listom vydali verejne.

Americký kardinál Burke neskôr vysvetlil pozíciu tradicionalistov, že Amoris laetitia nie je vydaná z pozície magistéria, preto nie je záväzná. Pripomenul tiež, že dogma o neomylnosti pápeža „sa nevzťahuje na každé jedno slovo“.

„Tento dokument vychádza z magistéria predchádzajúcich pápežov, ktorí už uznali možnosť rozvedených ľudí v nových zväzkoch pristupovať k Eucharistii, pokiaľ ‚na seba vezmú povinnosť žiť v úplnej kontinencii, teda zdržanlivosti od úkonov vlastných manželským párom‘, ako to navrhol Ján Pavol II. alebo sa ‚zaviažu žiť svoj vzťah... ako priatelia‘, ako to navrhol Benedikt XVI.,“ odpísala v septembri 2023 Kúria na dubiá českého preláta Dominika kardinála Duku.

„Pápež František trvá na návrhu úplnej kontinencie pre rozvedených a znovu zosobášených v novom zväzku, ale pripúšťa, že v praxi môžu nastať ťažkosti. Preto v niektorých prípadoch po primeranom rozlišovaní pripúšťa udelenie sviatosti zmierenia [spoveď, pozn. red.] aj vtedy, keď človek nedokáže byť verný kontinuite, ktorú navrhuje Cirkev,“ pripomenul Vatikán v odpovedi.

Kroky voči tridentskej omši

Ďalším apoštolským listom z roku 2021, Traditionis custodes, František radikálne obmedzil prax, ktorú ustanovil jeho predchodca Benedikt XVI. Ten listom Summorum pontificorum povolil svätenie liturgie spred reformy roku 1970, ktorá používa Rímsky misál z roku 1962. Ratzinger v roku 2007 uvoľnil pravidlá povoľovania takzvanej tridentskej omše tak, že ju pre verejnosť mohol povoliť farský kňaz či rektor kostola.

František túto prax – argumentujúc snahou o jednotu Cirkvi – opäť sprísnil tak, že sa latinské omše starého rítu môžu vysluhovať len v kostoloch, ktoré už mali túto prax zaužívanú v minulosti, aj to len s povolením diecézneho biskupa. Zachoval však Benediktovu požiadavku, aby tridentské farnosti preukázali, že nespochybňujú II. vatikánsky koncil. Rovnako po vzore svojho predchodcu zachoval možnosť slúženia tradičnej predkoncilovej omše aj v rehoľných kostoloch.

Fiducia supplicans

Zrejme najväčšiu kontroverziu však vyvolal koncom roka 2023 dokument Dikastéria pre náuku viery s názvom Fiducia supplicans. Napriek tomu, že hlavným autorom bol prefekt dikastéria Víctor Manuel kardinál Fernández, pápež František ho opatril svojím podpisom.

Dokument vyvolal takmer celosvetovú odmietavú reakciu biskupských konferencií aj ostatných kresťanských denominácií. Africké biskupské konferencie označili Fiduciu za „obdobu kultúrneho imperializmu“ a opätovnú „kolonizáciu Západu“, Koptská pravoslávna cirkev v egyptskej Alexandrii oznámila prerušenie dialógu s Rímskou kúriou, a prominentní kardináli Gerhard Müller či Joseph Zen Ze-kiun dokument označili za „subjektívny omyl“.

Pastoračné vyhlásenie však varuje pred pripodobňovaním požehnania pre osoby žijúce v neregulárnych zväzkoch k sviatosti manželstva. Zatiaľ čo cirkevný sobáš má svoje liturgické pravidlá, požehnanie vyplývajúce z Fiducie má byť „spontánne“ a má vyplývať z ľudovej zbožnosti, pred ktorej kanonizáciou dikastérium varovalo.

„Rozhodnutia, ktoré môžu byť za určitých okolností súčasťou pastoračnej múdrosti, sa nemusia nevyhnutne stať normou. To znamená, že nie je vhodné, aby diecéza, biskupská konferencia alebo akákoľvek iná cirkevná štruktúra neustále a oficiálne zavádzala postupy alebo obrady pre všetky druhy záležitostí,“ cituje vyhlásenie pápeža Františka.

„Kánonické právo nesmie a nemôže pokrývať všetko, ani biskupské konferencie by nemali požadovať, aby sa to robilo prostredníctvom svojich rôznych dokumentov a protokolov, pretože život Cirkvi plynie mnohými tokmi okrem tých normatívnych.“

„V každom prípade práve preto, aby sa predišlo akejkoľvek forme zmätku alebo pohoršenia, keď o modlitbu požehnania… požiada pár v neregulárnej situácii, toto požehnanie sa nikdy nesmie konať súčasne s civilnými obradmi uzatvorenia zväzku a ani v nijakej súvislosti s nimi,“ vystríha Fiducia.

„To, čo bolo povedané v tomto vyhlásení o požehnaní párov rovnakého pohlavia, stačí na to, aby v tejto veci slúžilo ako orientácia pre rozvážne otcovské rozlišovanie“ žehnajúcich kňazov, podotýka dokument.

Vstup do politickej arény

Po začiatku vojny na Ukrajine 24. februára 2022 sa európska politická elita rozdelila v zásade na dva tábory. Jedna strana považovala ruskú inváziu za „nelegálnu“ a „nevyprovokovanú“, tá druhá naznačovala či rovno vyhlasovala, že Moskva zaútočila v obavách zo strategického ohrozenia, keď Ukrajina vstúpi do Severoatlantickej aliancie.

V máji do tejto arény vstúpil pápež František. V rozhovore pre najväčší taliansky denník Corriere della Sera pripomenul, že v deň začiatku invázie vyhlásil „Zastavte vojnu!“, a navštívil ruského veľvyslanca v Ríme s prosbou, aby „v mene Božom“ zastavil postup ukrajinským územím. Vyžiadal si tiež osobnú návštevu v Kremli.

„Najväčšou obavou pápeža Bergoglia [názvoslovie denníka, pozn. red.] je najmä to, že [ruský prezident Vladimir] Putin sa v dohľadnom čase nezastaví. Snaží sa zamyslieť nad koreňmi jeho správania, nad dôvodmi, ktoré ho tlačia do takého brutálneho konfliktu. Možno to bol práve ‚štekot NATO pred bránami Ruska‘, čo Putina prinútil rozpútať inváziu na Ukrajinu. ‚Neviem povedať, či bol jeho hnev vyprovokovaný,‘ uvažuje Bergoglio, ‚ale mám podozrenie, že mu to možno uľahčil postoj Západu‘,“ citoval čiastočne Františka Corriere.

Rímsky biskup tiež všeobecne odsúdil preteky v zbrojení, a tiež konkrétny aspekt vojny, ktorým je „testovanie zbraní“. Zároveň zopakoval svoje tvrdenie spred rokov o tom, že v súčasnosti prebieha ďalšia svetová vojna, ktorá je však „rozkúskovaná“, a preto ju ľudia nevnímajú tak hrozivo.

Týmto vyjadrením sa však pápež zaradil do tábora, ktorý neskôr dostal nálepku „realisti“.

Čínska Ostpolitik

V roku 2018 uzavrela Svätá stolica s čínskou vládou dohodu o menovaní biskupov. Cieľom Pekingu bolo zjednotiť proštátnu a podzemnú cirkev v krajine, z ktorej vyhnali katolíckych predstaviteľov už po revolúcii v roku 1951.

Bývalý arcibiskup Hongkongu Joseph kardinál Zen túto dohodu od začiatku kritizoval, komunistická vláda jeho pochybnosti potvrdila v roku 2022, keď jednostranne založila diecézu, do ktorej bez konzultácie s Vatikánom dosadila prorežimného biskupa.

Vatikán tiež v lete 2023 dodatočne schválil nominácie na biskupov, ktoré Peking uskutočnil bez predošlej konzultácie.

František však dvojročné predlžovanie utajenej dohody s Čínou vysvetľoval návratom takzvanej Ostpolitik – prístupu Vatikánu k ateistickým štátom s cieľom dlhodobého vplyvu na tamojšie obyvateľstvo. V rozhovore pre Reuters pripomenul „mučenícku trpezlivosť“ zakladateľa tejto koncepcie, Agostina kardinála Casaroliho, ktorý ju navrhol pre štáty bývalého východného bloku.

„Mnohí hovorili proti Jánovi XXIII., proti Pavlovi VI., proti Casarolimu, ale diplomacia je taká. Voči situácii uzavretosti je potrebné hľadať cestu, ktorá je možná, nie ideálna; diplomacia je umením možného a práca na tom, aby sa z možného stalo skutočné. Svätá stolica mala vždy týchto veľkých mužov. Nuž túto záležitosť s Čínou posúva ďalej [štátny sekretár Pietro] Parolin, ktorý je v tomto smere skvelý,“ povedal pápež.

Casaroliho diplomatická cesta začala v roku 1964 zmluvou s Maďarskom. V roku 1977 sa tiež zaslúžil o vznik slovenskej cirkevnej provincie, hoci tunajšia tajná cirkev ho často kritizovala pre jeho vrelé vzťahy s komunistickými potentátmi.

V roku 1989 sa východný blok rozpadol, čoho dôležitou príčinou bol aj vplyv vatikánskej Ostpolitik. Po 25 rokoch sa tak podaril cieľ Svätej stolice. V Číne to pravdepodobne bude trvať dlhšie, keďže ázijská krajina nemá takú hlbokú kresťanskú tradíciu ako stredná Európa, no možno na konci 21. storočia bude možné zhodnotiť Františkov prístup k Číne ako úspešný.

Františka hospitalizovali v polovici februára 2025 v rímskej Nemocnici Agostina Gemelliho. Vatikán v jeho prípade spravil výnimku, keď každodenne informoval verejnosť o zdravotnom stave. V priebehu nasledujúcich týždňov oznámili jeho kardiopulmonárny šok či vdýchnutie zvratkov spôsobených dusivým kašľom.

Jeho posledné verejné vystúpenie bolo symbolicky práve na Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania.