Progresívne Slovensko: tichý nástup novej tváre politického radikalizmu?

Denník Postoj priniesol zaujímavý pohľad do vnútra strany Progresívne Slovensko očami jej odídených členov. Títo bývalí členovia nezávisle od seba a pomerne zhodne opísali rovnaké skúsenosti v strane, ktorá by mala reprezentovať pokrok.

Namiesto toho však odídenci hovoria o prostredí plnom zastrašovania a radikálnych ideologických názoroch, centralizácii strany smerom k „elitnému vedeniu“ a absencii štandardných regionálnych štruktúr.

Nesloboda a ideológia v strane pripomína sektu

Bývalá členka PS Pavlína Valovičová hovorí o „veľmi napätej a toxickej atmosfére spôsobenej neslobodnou internou komunikáciou“ v strane. Podľa jej slov sa pri „trošičku inom pohľade na vec“ už na ňu ostatní členovia pozerali ako na extrémneho oponenta. Stranu prirovnala k sekte.

Bratislavský poslanec Dávid Starucha uvádza, že „v strane prevláda ideológia nad pragmatizmom“ a že radoví členovia boli odsunutí na druhú koľaj popri vedení strany. Podľa Staruchu sa radoví členovia „nemohli vyjadrovať k programu, nevedeli, kto ho vlastne pripravoval, ani kto rozhodoval o tom, kto bude kandidovať a aké miesto na kandidátke dostane“.

Zakladajúca členka PS Jana Poláčiková hovorí o postupnom odklone strany od odborných tém a „nástupe ľavicového, až marxistického charakteru“. So znepokojením poukazuje na prenikanie niektorých nových ideológií medzi mládež.

Ideologické zmeny priniesla Lucia Plávaková

Poláčiková kritizuje ideologické zmeny, ktoré prišli s nástupom Lucie Plavákovej. Tá presadzovala tvrdé kvóty pre ženy vo všetkých verejných funkciách. Tieto kvóty uplatňované v strane PS neskôr Plavákovej zabezpečili miesto na kandidátke v parlamentných voľbách v roku 2020.

Poslankyňa za PS Lucia Plaváková. Foto: Jakub Kotian/TASR

Diskusia v strane sa podľa Poláčikovej „postupne vyostrovala a dospela až do stavu, že bola na jej vkus vyslovene útočná“. Rovnako sa podľa nej atmosféra v strane zmenila do takej miery, že „akákoľvek otázka bola vnímaná ako prejav porušenia vnútrostraníckej diskusie“ a riadila sa heslom: ak nie si so mnou, si proti mne.

Iný názor bol v strane natoľko potlačovaný, že Poláčiková nemohla ani „lajknúť“ rodinnú fotografiu bývalej starostky bratislavského Starého Mesta, ktorá je jej kamarátkou, len preto, že bola v opozícii voči progresívnemu Matúšovi Vallovi. Poláčiková hovorí o PS ako o „strane na afekt, nie efekt“, kde chýbajú odborné riešenia a oponentov sa snažia prekričať.

Neprípustná kritika a presadzovanie rodinkárstva

Právnik Michal Dolňan tvrdí, že strana nemá demokratické princípy. Zároveň opisuje útočné správanie Lucie Plavákovej voči jeho osobe po tom, ako vyjadril nesúhlas s kvótami pre ženy. Po jeho výhradách ho strana následne vylúčila prostredníctvom e-mailu.

Podľa Dolňana sa strana odmietla vyjadriť k dôvodom jeho vylúčenia. Vyčítala mu len všeobecné floskuly a odôvodnenie obsahovalo veci vytrhnuté z kontextu či „absurdnosti, na aké v živote ešte nereagoval“.

Dolňan tiež hovorí, že vnútorná komunikácia sa okamžite stáva toxickou pri prejavení iného názoru. Takáto osoba je následne zosmiešňovaná alebo blokovaná.

Bývalá členka Oľga Krištofíková rovnako poukazuje na neprípustnosť akejkoľvek kritiky v strane, pričom spomína aj netransparentný výber kandidátov na kandidačnú listinu. Špecificky uvádza Veroniku Cifrovú Ostrihoňovú, ktorá sa podľa nej dostala na kandidátku do eurovolieb v roku 2024 len preto, že je manželkou známeho influencera.

Na snímke Veronika Cifrová Ostrihoňová. Foto: Jaroslav Novák/TASR

Strana podľa Krištofíkovej „uprednostňuje rodinu a kamarátov pred odborníkmi, panujú v nej socialistické spôsoby a nepripúšťa sa tam žiadna kritika“.

Denník N ako informačný kanál Progresívneho Slovenska

Ďalší zakladajúci člen PS a neskôr vylúčený Filip Vavrinčík hovorí o tom, že ho strana krivo obvinila z trestnej činnosti a následne mu pozastavila členstvo. Rozhodol sa svoje práva brániť súdnou cestou a dokonca si vymohol exekučné vymáhanie svojich nárokov voči PS. Vavrinčík vo vzťahu k svojej osobe hovorí o nedemokratickom zaobchádzaní a poukazuje aj na neodbornosť PS.

Podľa slov Vavrinčíka PS „prerástlo do sekty, v ktorej keď niečo predseda povie, všetci to len papagájujú“. Svoje pohoršenie vyjadril aj pri organizácii Mladí progresívci, ktorí sa postavili na stranu palestínskych teroristov pri útoku na Izrael s odôvodnením, že „chápu frustráciu Palestínčanov“.

Vladimír Kunst, ďalší vylúčený člen, hovorí o potláčaní kritiky smerom k predsedovi Michalovi Šimečkovi, no sám priznáva vlastné nevhodné správanie pod vplyvom alkoholu. Podľa jeho slov v strane koloval vtip o tom, že Denník N bol „informačný kanál strany“, odkiaľ sa strana dozvedela, čo má robiť.

Strane chýbali konkrétne riešenia

Molekulárny biológ Alexander Šipoš hovorí, že stranu nezaujímali témy sociálnej oblasti, nikto v strane nevedel, kto má akú oblasť na starosti, a strana PS nevedela predstaviť žiadne konkrétne kroky či opatrenia v odborných otázkach. Šipoš rovnako poukazuje na tvrdé presadzovanie jediného správneho názoru zo strany PS, a to až „na úrovni tribalizmu“.

Pre Šipoša bolo sklamaním aj to, ako sa strana správala k svojim členom v regiónoch. Podľa jeho slov sa tí, ktorí sedia v parlamente, od ostatných členov oddelili ako elitný klub. Strana podľa Šipoša nevedela dodržať, čo sľúbila, a namiesto toho ponúkala výhovorky.

Viacerí členovia tak hovoria o neslobodnej diskusii, toxickej atmosfére a o tom, že „po vyjadrení iného názoru na nejakú tému sa voči previnilcovi spustí spŕška negatívnych, až agresívnych reakcií“. Za touto atmosférou má podľa nich stáť „istá priebojná skupina žien, ktorá sa od určitého času v hnutí postupne začala presadzovať a tlačiť dopredu témy ako kvóty pre ženy a rodovo citlivý jazyk“.

Podľa bývalých členov strana PS nemá potuchy, čo konkrétne chce v jednotlivých oblastiach dosiahnuť, a odbornú neznalosť prekrýva všeobecnými a vágnymi vyjadreniami alebo dobre znejúcimi frázami bez reálneho obsahu.

Progresívne Slovensko odmietlo kritiku všeobecnou formuláciou

Na tieto tvrdenia reagovalo Progresívne Slovensko všeobecným vyhlásením, ktoré skutočne malo formu nič nehovoriacej floskuly, ako to opisovali jeho bývalí členovia. Predseda Michal Šimečka uviedol, že „ide o ľudí, ktorí odišli alebo boli vylúčení, a to asi najlepšie vypovedá o tom, čo hovoria“, a že strana má štandardnú vnútrostranícku organizáciu.

Ku konkrétnym alebo opakujúcim sa výhradám bývalých členov sa strana PS nijako špecificky nevyjadrila. Predseda Michal Šimečka konštatoval, že je normálne, že niektorí členovia časom zistia, že nie sú v súlade s hodnotami strany, no poprel nedemokratické praktiky vnútri PS.

Redaktor denníka Postoj Jakub Lipták, ktorý priniesol pohľady odídencov z PS, však v rozhovore uviedol, že sa stretol aj s mnohými členmi strany, ktorí mimo záznam potvrdili podobné negatívne skúsenosti, aké prezentovali odídení členovia PS, a ktorí sú radi, že sa tieto veci dostali na verejnosť.

Problém má predstavovať radikálna skupina žien

Lipták hovorí, že „dal hlas ľuďom, ktorých sa strana PS snažila umlčať“. Odídení členovia podľa neho neboli žiadni radikáli, ale naopak, umiernení liberáli, a je to skôr samotná strana, ktorá „sa už začala profilovať radikálne“.

Podľa Liptáka začalo byť PS „veľmi vyhranené a extrémne“ a týmto spôsobom začalo od seba odrádzať umiernených ľudí vrátane zakladajúcich členov. V rozhovore Lipták poukazuje na radikálnu skupinu žien vo vnútri strany, ktoré šikanóznymi správami útočili na každého s iným názorom. Jediný prípustný nesúhlas bol podľa neho iba ten, ktorý zdôrazňoval potrebu ešte radikálnejších riešení namiesto zjemňovania rétoriky.

Verejnosť mohla podľa Liptáka sledovať určité znaky „silného ideologického zmýšľania či až sektárstva“ na strane PS, no až teraz boli tieto skutočnosti potvrdené niekoľkými od seba nezávislými osobami, ktoré to „zažili z prvej ruky“.

Dané svedectvá tak „nabúravajú oficiálnu, verejne prezentovanú líniu strany“ o odbornej, modernej a liberálnej strane. Podľa bývalých či súčasných straníkov je Progresívne Slovensko silne, až radikálne ideologicky orientované zoskupenie podobné sekte, v ktorom sa nepripúšťa iný názor.

Samotný autor článku o pomeroch vo vnútri strany PS pritom hovorí, že vzhľadom na reálnu možnosť strany zostavovať vládu v najbližších voľbách by mali mať občania prehľad o tom, aké hodnoty v skutočnosti presadzuje najsilnejšia opozičná strana.

Právne mantinely fungovania politickej strany

Okrem informovania verejnosti sú dané informácie o strane PS relevantné aj z hľadiska samotného posudzovania prípustnosti pôsobenia politickej strany z pohľadu jej názorov či programu. Judikatúra súdov stanovila mantinely fungovania strany v európskom priestore, ktoré nemôže prekročiť pod hrozbou jej rozpustenia.

Tieto mantinely sa vzťahujú práve na radikálne politické zoskupenia, ktoré svojím programom alebo pôsobením chcú oslabovať demokraciu. V podmienkach Slovenskej republiky možno hovoriť o rozpustení politickej strany Slovenská pospolitosť – Národná strana zo strany Najvyššieho súdu SR rozsudkom pod sp. zn. 3 Sž 79/2005-54 zo dňa 1. 3. 2006.

Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku konštatoval, že strana svojimi stanovami a svojím programom viacnásobne porušovala ústavu a zákony, a to predovšetkým upieraním práv príslušníkom menšín, popieraním všeobecnosti a rovnosti volebného práva a ďalšími, zo „stavovského usporiadania“ vyplývajúcimi porušeniami základných práv a slobôd obyvateľov.

Judikatúra súdov vo svojej praxi vytvorila kritériá potrebné na rozpustenie politického subjektu, ak ohrozuje demokraciu. Ide o existenciu dostatočných dôkazov o tom, že riziko ohrozenia demokracie je dostatočne bezprostredné, a možnosť pričítať ako priťažujúcu okolnosť politickému subjektu konanie a prejavy jeho predstaviteľov.

Ak takéto konanie a prejavy pričítateľné politickej strane tvoria skutkový základ, ktorý dáva jasný obraz o modeli spoločnosti presadzovanom danou stranou, nezlučiteľný s ponímaním „demokratickej spoločnosti“, môže byť politický subjekt rozpustený.

Podobné návrhy na rozpustenie politickej strany ĽSNS preto odmietla Generálna prokuratúra SR, pretože ĽSNS narýchlo zmenila svoje stanovy tak, aby boli ústavne komfortné. Okrem toho GP analyzovala v tom čase aj kritériá ako veľkosť strany, rozkol v strane, koaličný potenciál, počet poslancov v Národnej rade Slovenskej republiky, takzvaný výtlak, a podobne. Vyhodnotila, že netreba podávať žalobu na rozpustenie strany.

Európska judikatúra stanovuje podobné hranice

Podobné kritériá pri posudzovaní rozpustenia politickej strany stanovil aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci Refah Partisi (Strana prosperity) a ostatní proti Turecku. Súd zdôraznil, že politická strana, ktorej program a činnosť sú v rozpore so zásadami demokracie, môže byť rozpustená, ak existuje bezprostredné ohrozenie demokratického systému.

ESĽP stanovil tri hlavné kritériá pre takéto opatrenie. Musí sa preukázať, že strana sleduje ciele nezlučiteľné s princípmi demokracie, plánuje dosiahnuť svoje ciele nedemokratickými prostriedkami a existuje reálna a bezprostredná hrozba pre demokratický poriadok.

Progresívne Slovensko určite nemá vo svojom programe nič oficiálne, čo by napĺňalo dané hrozby, a určite nemožno hovoriť o naplnení iných kritérií súdov, ktoré by poukazovali na extrémizmus strany.

Podstatné v danom prípade je však to, že podľa výpovedí množstva bývalých či súčasných straníkov má PS k radikálnemu modelu pomerne dobre našliapnuté.

Totalitné praktiky tvrdého presadzovania jediného správneho názoru a umlčiavanie oponentov, chýbajúca odbornosť či jasné štruktúry – to sú veci zhodne popisované ako výrazne prítomné elementy v Progresívnom Slovensku.

Politická strana navyše nesmie nikoho diskriminovať či urážať a už vôbec nie šikanovať iba preto, že má iný názor ako určitá radikálna skupina v strane. V prípade daného konania nedochádza k porušovaniu zákonných pravidiel na úrovni rozpustenia strany, no rozhodne ide o neprípustný zásah do práv jej členov.

Radikalizácia v strane nebola prítomná od začiatku

Bývalí členovia pritom rovnako zhodne spomínajú fakt, že daná radikalizácia nebola v strane prítomná od začiatku, ale nastala po agresívnom angažovaní sa „istej skupiny žien“ a pretrváva do súčasnosti.
Ako možno potom nazerať na presadzovanie demokracie zo strany politického subjektu, ktorý to nedovolí ani vlastným členom? A ktorý v prípade vybočenia zo správnej línie trestá previnilcov vyhodením či toxickým správaním?

Náznaky možno badať v jednom z prvých široko verejne diskutovaných návrhov na zmenu Trestného zákona z dielne Progresívneho Slovenska. V roku 2023 chcela strana zatvárať ľudí za to, že hanobia rodovú identitu – teda za skutočnosť, ak niekto osloví muža, ktorý sa cíti ako žena, mužským rodom.

Za týmto návrhom zákona stála Lucia Plaváková, poslankyňa a členka PS, na ktorú odkazovali viacerí nespokojní straníci.

Hoci je Lucia Plaváková právnička, tento návrh nemal s právnou realitou nič spoločné. Ukázal však, ako vyzerá pretavenie radikálnej ideológie politickej strany do praxe. Trestaní by boli všetci, ktorí by s danou ideológiou nesúhlasili alebo by jednoducho nemali potuchy o novodobých výstrelkoch v podobe „misgenderingu“.

Pri Plavákovej ešte stojí za pozornosť aj jej spochybňovanie základných faktov v rovnakej podobe, ako to urobila jej progresívna súputníčka Lucia Štasselová. Plaváková totiž opakovane presviedčala moderátorku Hanku Kostelníkovú v rozhovore o tom, že mimovládne organizácie na Slovensku nedostávajú pomoc zo strany kontroverznej organizácie USAID.

Hoci sú dáta o príspevkoch v prospech mimovládok verejne dostupné na oficiálnych stránkach vlády USA a o dotáciách Plavákovú opakovane ubezpečovala aj moderátorka, samotná Plaváková to popierala s pomerne absurdným vysvetlením, že si to nevie predstaviť a že nič také sa nedeje.

Aj takto vyzerá pretavenie radikálneho presvedčenia o jedinom správnom názore v praxi.