Zelenskyj preto navrhol USA, že si bude jej ďalšiu podporu kupovať. A ponúkol Trumpovi zvyšky z toho, čo v zdevastovanej Ukrajine ešte má nejakú cenu. Dohodu o mineráloch a ťažobných licenciách.
Trump návrh prijal a Zelenského pritlačil k múru. Ten síce prvotný prepálený návrh Trumpa (nerastné bohatstvo za 500 miliárd eur) odmietol, to však bola zrejme len vyjednávacia taktika, kde sa neprijateľný pôvodný návrh dohody postupne obrusuje do prijateľnejšej podoby. Taktické boli teda zrejme aj Trumpove výroky o Zelenskom ako diktátorovi spolu s nepriamymi vyhrážkami, že Zelenského ako prezidenta bez mandátu „vymení“.
Zelenskyj dosiahol posun a napokon pristal na dohodu novú, podľa ktorej bude Trump za licencie na ukrajinské minerály a nerastné bohatstvo naďalej podporovať Ukrajinu. Veľkosť toho, čo si USA z Ukrajiny vezmú, ešte síce nie je známa, ale nepôjde o žiadne drobné.
Medzitým sa Trump dohaduje s Putinom, ako ukončiť vojnu za obojstranne výhodných podmienok. Pod slovom „obojstranne“ myslíme, pravdaže, Rusko a USA.
Základné geopolitické parametre sú teda zrejmé: Rusom Trump prenechá východné územie Ukrajiny a ten západný zvyšok bude protektorátom USA, z ktorého sa vyžmýkajú aj tie posledné cennosti, ktoré zo zničenej krajiny zostanú. A pravdaže, aby sme nezabudli: Zelenskyj dostane ochranu. A nielen pred Rusmi.
Nerastné bohatstvo pod patronátom Ameriky sa má tiež použiť na nakŕmenie investičných fondov, z ktorých sa bude financovať obnova Ukrajiny po vojne. Zelenskyj oproti pôvodnej dohode teda urobil aspoň niečo v záujme svojej krajiny. Dostane dokonca aj niečo ako „bezpečnostné garancie“, z ktorých sa Trump pôvodne snažil vyzuť. Po novom už ich možno poskytne, pretože budú chrániť americké ťažobné spoločnosti na Ukrajine. A popri tom budú chrániť aj tú Ukrajinu.
Všetci zúčastnení si vlastne pokryjú svoj záujem. Ak nerátame ukrajinský ľud. Ale s ním vlastne nikto aj tak nikdy nerátal. Ani vtedy, keď proti jeho vôli George Bush ťahal Ukrajinu do NATO s plným vedomím, že to môže skončiť katastrofou. Nerátalo sa s ním ani vtedy, keď sa bývalá Janukovyčova volebná väčšina presunula od svojho zdrhnutého lídra ku kampaňovému mierotvorcovi Zelenskému a dala mu v roku 2019 mandát na mierové vyriešenie konfliktu na Donbase.
Po voľbách s vôľou ukrajinského ľudu už nerátal ani Zelenskyj. Prednejšie mu bolo slúžiť záujmom amerických pánov a miestnych nacionalistických politických skupín, ktorí si rozhodne nepredstavovali Ukrajinu ako územie, kde bude pokračovať mierové spolužitie s Ruskom.
Trumpa Zelenského ponuka, aby ho výmenou za nerastné suroviny ešte nejakú dobu udržal nad vodou (Zelenského, nie nevyhnutne Ukrajinu), prirodzene zaujala. Na Zelenského pritlačil, podľa Economistu a západných médií na neho Trump dokonca vraj nakričal. Medzitým zrejme došlo k posunom a koncom tohto týždňa má dôjsť k definitívnemu podpisu novej dohody s USA.
Trump a USA na zelenej lúke
Iste, Trump nie je zodpovedný za politiku jeho predchodcov. Vecné bremeno s názvom Ukrajina mu pristálo na stole po mentálne a charakterovo prispatých predchodcoch, ktorí doviedli Ukrajinu na pokraj krachu, a musel sa s ním vyrovnať.
A vyrovnáva sa s tým tak, ako sľúbil svojim voličom v kampani, po ktorej od nich dostal silný mandát: ako obchodník, ktorý sleduje záujem USA a ktorý prisahal na záujmy USA a nie na moralistické záujmy progresívcov a globalistov.
Lenže niesť zodpovednosť za svojich politických predchodcov neznamená, že by nemal niesť zodpovednosť za svoju krajinu, ktorú politicky zastupuje, a za tragickú márnivosť jej geopolitiky, ktorá si dnes na Ukrajine vyberá svoju daň.
Podobný prístup bolo badať aj na prejave jeho viceprezidenta JD Vancea v Mníchove. Bol to, samozrejme, pekný prejav a pre Európu bol tento úder do nosa požehnaným budíčkom. No zaznelo v ňom aj niekoľko falošných póz, ktoré nám už vtedy mali naznačiť, ako na nás nová washingtonská nomenklatúra bude hľadieť.
Vance v ňom Európu kritizoval napríklad aj za bezprecedentný krok v Rumunsku, kde došlo k zrušeniu zrejme úplne legálnych a legitímnych prezidentských volieb. Lenže čo má s týmto Európa? K zrušeniu volieb predsa došlo bezprostredne potom, ako sa predtrumpovská americká administratíva Rumunsku vyhrážala za to, že si dovolili nechať si zvoliť niekoho, kto sa im nepáči, a miestna sudcovsko-politická nomenklatúra z toho mala evidentne v gatiach. Ústavný súd, ktorý pár dní predtým voľby potvrdil ako legálne, krátko po vyhrážkach z Washingtonu o bližšie nešpecifikovaných dôsledkoch voľby radšej zrušil.
Túto zodpovednosť USA Vance vôbec nespomenul.
Je v poriadku, ak sa Trump s Vanceom vyhraňujú voči politike svojich predchodcov. Lenže oni sa správajú, akoby boli lídrami nejakej novej krajiny, ktorá vznikla 20. januára 2025 na zelenej lúke a nenesú žiadnu zodpovednosť za jej nedávnu minulosť.
Ešte aj slúžiacim spolupáchateľom tejto politiky potom do Európy prídu nakydať, že je to len ich chyba, že sa nechali takto odplašiť. Akoby zrazu USA nemali nič spoločné a nijako sa nepodieľali na tej tragickej politike vo východne Európe.
Rusi sa dnes tešia, že s Trumpom sa dá rokovať. Veď aby nie. Trump vychádza z reálpolitiky a nikdy nebol fašizoidným zástancom konečného riešenia „ukrajinskej otázky“ formou bojujte do posledného muža „za záchranu Európy“. To je dnes reálny dôsledok politiky našich údajne proukrajinských elít a mediálnych trollov, pričom práve Trump ukazuje, ako ľahko je začať údajne nemožné rokovania.
Lenže Washington bol ešte dovčera krstným otcom tejto mafie. Snaha Trumpa nechať sa vyplatiť zvyškami Ukrajiny pôsobí cynicky. Pre USA ide predsa o zmarenú hlúpu investíciu, pri ktorej Ukrajina pre jej politiku trpela nepomerne viac.
A čo náš domáci záujem?
V tejto súvislosti sa patrí spomenúť nedávny článok Andreja Dudu pre Financial Times. Státisíce ukrajinských vojakov sa po vojne vrátia do domova, ktorý nenájdu. Ich obce budú zničené. Nebudú mať prácu ani perspektívu, zato ľahký prístup k zbraniam, budú cítiť hnev na Západ a pod vplyvom psychických dôsledkov vojny typických pre ľudí zvyknutých na násilie sa pridajú k organizovanému zločinu. Ten sa preleje do Európy.
Presne na podobné nevyhnutné dôsledky zbytočnej vojny, ku ktorým spejeme neschopnosťou rokovať, už dva roky upozorňuje denník Štandard.
Veď preto nás rôzne trollie farmy šíriace propagandu označovali za „konšpirátorov“. Dnes, keď sa ukázalo, že tieto varovania boli prorocké, takéto texty píše vojnový jastrab Duda.
Zostáva otázka pre cynika, ktorý si hovorí moralista: aký je v tomto vlastne slovenský záujem? Pevná dohoda USA a Ruska na rozdelení „sfér vplyvu a zvyškov“ Ukrajiny, kde máme garanciu, že sa Rus už nepohne za Dneper? Alebo zdevastovaná západná Ukrajina, ako nová Palestína na našich hraniciach so stovkami tisícov bezprizorných vojakov, ktorá by sa bez podpory USA nevyhnutne čoskoro vrátila na obežnú dráhu Ruska?
Prvá možnosť je pre nás nepochybne lepšia. Ak sa Trump dohodne so Zelenským aj s Putinom, Rusko dostane svoju časť Ukrajiny a USA ten väčší zvyšok. Garancie, o ktoré dlhodobo prosí Zelenskyj, budú vlastne vo forme protektorátu, ktorý si Rusko nedovolí prekročiť. Pretože USA bude operovať priamo na Ukrajine.
Tejto dohode napokon jedného dňa zatlieskajú aj naši domáci washingtonskí trollovia. Veď Ukrajina bude mať ochranu USA. A USA budú mať Ukrajinu. A Ukrajinci budú mať nič. Budú robiť pre americké ťažobné spoločnosti.
A analógiu s paktom Molotov-Ribbentrop naši trollovia radšej nepoužijú. To by si predsa museli priznať, že sú to oni, kto jej tri roky čistil chodník.
