Celé je to tragický a nesmierne smutný príbeh veľkého slovanského národa. Ukrajina sa mohla vyhnúť vojne, keby dokázala nájsť koexistenciu s ruskými menšinami a s Ruskom. Najskôr to znamenalo len ústupky a v podstate európske menšinové štandardy voči Rusom na východe ukrajinského štátu. Neskôr bola cenou za urovnanie krízy dohoda na odstúpení Krymu, ktorý Rusi anektovali porušením medzinárodného práva. Ešte neskôr dohoda na zmene hraníc vo východnom Donbase a tiež rezignovanie na členstvo Ukrajiny v NATO.

Dnes už pre ukončenie vojny nič z toho nestačí. Rusi žiadajú podstatne väčšie územie a sú ochotní za to viesť dlhodobú krvavú vojnu. Brutalita Ruska môže prekvapiť hocikoho, ale nie Ukrajincov. Putinovi kritici opustili Rusko, Putinov režim je stabilný, Kremeľ vojnu označuje za existenčnú.

Ukrajinskému prezidentovi Zelenskému ešte pred rokom bývalý izraelský premiér Naftali Bennett navrhoval ústupovú stratégiu, aby sa Ukrajina vzdala časti svojich požiadaviek, nespoliehala sa na Západ a pokúsila sa byť ako Izrael, ktorý sa o vlastnú bezpečnosť dokáže postarať sám.

Bennett bol neúspešný, rokovania Ukrajiny s Ruskom boli zablokované a výsledkom raz môže byť, že Ukrajinci nebudú pripomínať Izrael, ale veľkú Palestínu. Militarizovanú spoločnosť, ktorá cíti krivdu, frustráciu a hnev, a vedie dlhodobú partizánsku vojnu.

Nasledujúce tri príbehy ukazujú, prečo k tomu spejeme.

Prečo neuspel izraelský premiér

Bolo to 14. marca presne pred rokom, keď sa začali doteraz najnádejnejšie mierové rozhovory medzi Ruskom a Ukrajinou. Začali sa ako videokonferencia, pokračovali na priamom stretnutí, pozitívnu rolu zohralo Turecko, aj vtedajší izraelský premiér Naftali Bennett. Ten v tom čase navštívil aj Moskvu, rokoval s Američanmi, Nemcami aj Francúzmi. Prezident Zelenskyj jeho prístup ocenil výrokom, že ďalšie kolo rokovaní sa podľa neho malo konať v Jeruzaleme.

Na stole bol 15-bodový plán, úplná dohoda sa síce nedosiahla, ale obidve strany hovorili o pokroku, Zelenskyj pred ďalším kolom rokovaní hovoril, že témou bude možná neutralita Ukrajiny.

Nakoniec sa všetko skončilo neúspešne. Američania to zablokovali, naznačil v dnes už známom rozhovore bývalý premiér Izraela Naftali Bennett.

Na mier odvtedy chýba všetko: ochota jednej aj druhej strany, existencia vyjednávača, ktorý má dôveru obidvoch strán.

Bývalý izraelský premiér Naftali Bennett pritom s Putinom pomerne úspešne rokoval. V marci 2022 absolvoval sériu telefonátov aj návštevu v Kremli. Premiér Izraela to robil kvôli tomu, aby sa jeho štát vyhol tlaku na vybratie si strany, o všetkom informoval západných lídrov a konal s nimi v zhode.

Bennett mal dôveru u Putina, čo nazval „zriedkavou komoditou“. Myslí si, že Amerika nevedela, ako rokovať s Putinom a nevie to doteraz. Premiér Izraela konal na popud prezidenta Zelenského, o všetkom informoval Američanov, za kľúčových v Európe považuje stále Nemcov, najagresívnejšie proti Putinovi boli nastavení Briti (mimochodom, Poliakov nespomenul).

Putin Bennettovi povedal, že Rusi nebudú chcieť odstrániť ani zabiť Zelenského (čo bola obava na začiatku vojny), a budú ochotní ustúpiť aj v otázke demilitarizácie Ukrajiny. Bennett to považoval za úspech, pričom aj Zelenskému sa podľa neho uľavilo: „dve hodiny po tom, ako som to Zelenskému povedal, vyšiel pred bunker a nahral selfie, kde hovorí, že sa nebojí“.

Veľký ústupok ponúkol aj Zelenskyj, Ukrajina sa mala vzdať ambície byť členom NATO.

Zelenskyj však žiadal bezpečnostné garancie od veľmocí – ochotu Ameriky a Francúzska a ďalších veľkých štátov vstúpiť do vojny proti Rusku, ak by Rusko porušilo uzavretú mierovú dohodu. Išlo by fakticky o obdobu článku 5 zmluvy NATO.

Nikto zo Západu to nebol ochotný urobiť, Bennett Zelenského uvažovanie označil za nerozumné. Volodymyr, Američania nikdy nepošlú vojakov na obranu Ukrajiny proti Rusku, mal mu povedať.

Za nerozumný považoval aj prístup Putina, ktorý žiadal veľké teritoriálne ústupky na Donbase v prospech Ruska. „Obidvaja chceli niečo, čo nemajú,“ povedal Bennett.

Inak ale Putina aj Zelenského označil zhodne za pragmatických politikov a tieto ústupky nazval „kognitívnym prelomom“.

Zvyšok, ako vieme, sú už dejiny. Z mierovej misie Naftali Bennetta nič nebolo, zablokovali ju Američania a Briti.

Podľa Bennetta to nebolo správne, ale či to bola chyba, nechce definitívne povedať. Berie ohľad na to, čo táto vojna spôsobí inde vo svete, najmä v otázke Taiwanu a možnej vojny Ameriky a Číny, respektíve v otázke Iránu, ktorá je pre Izrael kľúčová.

Prečo Američania zastavili Bennetta a možné rokovanie o mieri?

Na to existuje viacero odpovedí, jednu z nich nedávno pripomenul pápež František, keď povedal, že vojnu na Ukrajine poháňajú imperiálne záujmy viacerých mocností, nielen ruskej. Druhá sa môže týkať priamej požiadavky Ukrajiny voči Amerike, aby garantovala jej bezpečnosť, čo Američania odmietajú.

Existuje však aj oficiálna americká verzia. Oplatí sa ju poznať.

Posledný Trumpov veľvyslanec

Johna Sullivana vymenoval za veľvyslanca v Moskve ešte Donald Trump. Prezident Biden ho po nastúpení do Bieleho domu požiadal, aby ešte zostal veľvyslancom v Rusku, vo funkcii skončil v septembri 2022. S Putinom sa stretol pri mnohých príležitostiach, naposledy počas samitu s Bidenom v Ženeve v júni 2021. Predtým pracoval ako námestník ministra zahraničných vecí, viedol rokovania s viacerými svetovými lídrami.  Nedávno poskytol rozhovor britskému ľavicovému týždenníku New Statesman.

„Nepozrel som sa mu do duše – ale jeho oči sú jasné," povedal na adresu Putina, aby pripomenul starší výrok prezidenta Busha. (Ten tvrdil, že sa Putinovi pozrel do očí a dokázal "vycítiť jeho dušu"). "Bol to inteligentný a efektívny hovorca ruskej vlády. A je racionálny. O tom nepochybujem. (...) Keď som ho videl naposledy, vyzeral veľmi zdravo (...), vždy hovoril jemným hlasom. (...) Ovláda seba a to, čo prezentuje, má zmysel pre humor."

Stojí za pripomienku, že bývalý americký veľvyslanec mal tieto dojmy v čase, keď americké médiá písali o Putinovi presný opak: Putin vraj bol chorý, špekulovalo sa o jeho rakovine, jeho správanie bolo označované ako iracionálne, preto rokovania s ním nemali mať zmysel.

Sullivana zarazili Putinove „imperialistické ambície", ktoré zastávajú ruskí nacionalisti, ale jeho ciele sú iné, ako sa bežne píše: „Myslím si, že je mylné považovať ho za niekoho, kto sa snaží obnoviť Sovietsky zväz," povedal. „[Jeho imperializmus] predchádza Sovietskemu zväzu; ide o zhromažďovanie ruského ľudu." Odvolával sa na pojem, ktorý prvýkrát sformulovali vodcovia z 15. storočia, a to "zhromaždenie ruských krajín".

Ak to povieme v zrozumiteľnej reči, "Putinov imperializmus" sa týka ruských menšín za hranicami Ruska. Vyplývajú z toho pomerne vážne konzekvencie, v zásade dvojakého druhu. Po prvé, "Putinov imperializmus" nie je hrozbou pre krajiny, kde ruské menšiny nežijú, a po druhé, rešpekt k ruským menšinám je základom dobrých vzťahov medzi štátmi, kde takéto menšiny žijú, a Ruskom. Na Slovensku by sme tomu mali rozumieť, bol to základ slovenskej politiky za posledných 30 rokov (narúšal ho iba Mečiar, Slota a Káčer).

Poďme k meritu. Je podľa Sullivana Putin ochotný rokovať? „Teraz? V žiadnom prípade."

Vysvetlil to nasledovne: „Nevidel som žiadny náznak, jemný ani iný, že by sa ruská vláda odchýlila od cieľov svojej 'špeciálnej vojenskej operácie'. (...) Vzhľadom na to, čo do toho Putin, jeho vláda a jeho krajina investovali, predstava, že by od toho odišiel bez dosiahnutia týchto cieľov, aj keď by získali nejaký kus Donbasu, nie je realistická."

Američania, skrátka, už rokovaniam s Putinom nedávajú šancu. A keď sa o ne niekto pokúsil, zablokovali ho. Pre Ukrajinu to v tejto podobe znamená koniec šance na nejakú podobu kompromisu s Ruskom. Kolektívny Západ to odmieta.

Z vyššie povedaného vyplýva, že podmienkou zmeny amerického postoja je zmena v Bielom dome. V posledných týždňoch pritom už došlo k výraznému posunu vnútri Ameriky, čas sa začal odpočítavať od Bidenovej návštevy v Kyjeve. Zmena je viditeľná a vieme ju pomenovať. V zásade platí, že ak bude zvolený za prezidenta republikán, zmení sa politika Ameriky k Ukrajine.

Možnosti sú dve, buď to bude Trump, alebo De Santis.

Ako Trump mení americkú verejnú mienku

Trump, ktorý má najväčšiu podporu medzi republikánmi, hovorí, že koniec vojny by nastal za 24 hodín. De Santis, ktorý je dvojkou medzi kandidátmi na republikánsku nomináciu, hovorí to isté mäkším jazykom. Americkým národným záujmom podľa neho nie je zapájanie sa do územného konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou. Je to značne cynické, keďže príčinou vojny bolo angažovanie sa Američanov a krajín NATO na Ukrajine (heslo Nuland), ale taká je americká politika.

Trump - tak ako pred voľbami v roku 2016 - opäť ide nielen proti establišmenu vo Washingtone, ale aj proti establišmentu vo svojej strane. A darí sa mu meniť verejnú mienku aj výroky De Santisa. Medzi republikánmi sa postupne mení názor na vojnu, nedávny prieskum ukázal, že podpora pre jej ďalšie financovanie (zbrane, finančná pomoc) klesá medzi republikánmi pomerne dramaticky: sankcie proti Rusku podporuje 75 percent demokratov a 60 percent republikánov, prijímanie utečencov z Ukrajiny podporuje 73 percent demokratov a 42 percent republikánov, dodávanie zbraní Ukrajincom podporuje 63 percent demokratov a už len 39 percent republikánov, financovanie Ukrajiny podporuje 59 percent demokratov a len 21 percent republikánov. Nosenie ukrajinskej vlajočky, ako píše Edward Luce vo Financial Times, sa v Amerike postupne stáva „symbolom woke culture“.

Ak sa republikánske čísla postupne rozšíria aj medzi demokratmi, vznikne z toho tlak na Bidena, aby zmenil politiku voči vojne. Do volieb môže ísť aj on ako „kandidát mieru“, takýchto obratov sme zažili už v americkej politike viacero. Ak sa nezmenia, Ukrajina bude vo voľbách polarizovať voličov a miera tejto polarizácie rozhodne o tom, či sa línia zahraničnej politiky bude alebo nebude meniť. Ak sa dovtedy nerozhodne na bojisku, rozhodnú ďalšie americké voľby.

Zatiaľ čo vďaka Trumpovi vidieť zmenu nálad v Amerike, inde na Západe prebiehajú opačné trendy. V niektorých krajinách odpor nie je žiadny (Británia, Poľsko), inde odpor ulice nemá reprezentanta (Nemecko, Česko), prípadne vzniká tlak na izoláciu politika, ktorý má opačný názor na vojnu (Slovensko).

Čo z toho vyplýva pre Ukrajinu

Ukrajina po roku vojny čelí dvom zlým scenárom. Nedostatok zbraní a financií ju robí odkázanou na Západ, najmä Ameriku. Nedostatok mužov je dlhodobo neriešiteľný problém. Ak nebude mať kto bojovať, je po vojne. V ukrajinskej armáde, ako povedal v najnovšom podcaste War On the Rocks Mike Kofman, ktorý sa vrátil z Bachmutu, dochádza k vnútornej zmene. Vojakov, ktorí mali výcvik a školenie NATO v priebehu posledných piatich-šiestich rokov, nahrádzajú vojaci so „sovietskym prístupom“ k vojne. Staršie kádre ukrajinskej armády spred roku 2014, keď sa na Ukrajine začali angažovať Američania, Kanaďania a ďalší vojenskí poradcovia zo štátov NATO. Medzi týmito dvoma entitami dochádza k zrážke, hovorí Kofman, Ukrajina teda nečelí iba problému s nedostatkom vojakov, ale ide aj o to, akých vojakov bude mať. Istú nádej vkladá Kofman do troch útvarov, ktoré sa momentálne školia v Británii, ale očakávaná ofenzíva v ich podaní bude zrejme vyzerať podobne ako tá ruská – zvýšenie dôrazu na vybraných úsekoch frontu. Ukrajinci sú lepší v obrane, povedal tento vojenský expert.

Padla navyše najväčšia prednosť Ukrajiny, vďaka ktorej vedela urobiť úspešnú ofenzívu v druhej polovici minulého roka. Rusi mali vtedy na fronte nedostatok mužov, to už po mobilizácii neplatí. Na rozdiel od Ukrajincov môžu ešte ďalej masívne mobilizovať. Rusko má väčšiu armádu aj väčšie zásoby zbraní, nové zbrane dokáže vyrábať, sankcie obchádzať (Larry Summers: Obchod všetkých s Ruskom susediacich štátov s Amerikou sa minulý rok prudko zvýšil), ani argument s nižšou morálkou v boji sa už dlhšie neobjavuje, čisto vojenská perspektíva preto nahráva Rusku.  

Bennettova mierová misia potvrdila nielen casus belli, príčinu vojny, ale aj to, aké sú ruské vojenské ciele. Nie je nimi ovládnutie celej Ukrajiny, ako sa často v médiách tvrdí, ani útok na ďalšie štáty. Ani na jedno Rusi nemajú silu ani ambície.

Bennettov príspevok bol ešte dôležitejší v inej veci. Ponúkol realistickú perspektívu pre Ukrajinu, ako sa dostať z pasce, keď žiadna veľmoc s ňou nebude ochotná urobiť bezpečnostnú zmluvu, ani poslať svojich vojakov do vojny s Ruskom, aby si Ukrajina uchránila vlastnú suverenitu.

Rusi vojnu vedú kvôli postaveniu svojej menšiny a obavám, že z Ukrajiny by sa stal americký spojenec, ktorý by sa časom stal členom NATO. Dôsledkom toho by Rusi stratili doterajšiu kontrolu nad Čiernym morom.

Aby tento cieľ dosiahli, chcú si pričleniť Donbas, kde žili pred vojnou Rusi, už im nestačí jeho časť (ako to bolo pred vojnou), ale celý. A urobiť si také zázemie na ľavobrežnej Ukrajine, aby bol zabezpečený Krym a prístup k Čiernemu moru. Na Ukrajinu, ako to nazval Christopher Cadlwell, sa pozerajú ako na klientsky štát Ameriky. To je to „zhromažďovanie ruského ľudu“, o ktorom hovorí aj Sullivan, a súčasne vytlačenie veľmocenského rivala (USA) z hry.

Dá sa očakávať, že Ukrajinci podobné teritoriálne straty nikdy neprijmú. Vojna ich stála obrovské obete, v rozhodovaní má príliš silné slovo armáda a vojenské myslenie. Optimisti dlhodobo navodzujú predstavu, že z toho vyplýva, že Ukrajina sa nevzdá, kým vojnu nevyhrá.

Môže to však dopadnúť aj inak a na konci príbehu bude vyčerpaná a na celý svet nahnevaná zničená Ukrajina.

Bennett Ukrajincom navrhol, aby sa nespoliehali na západných spojencov a ich garancie, pretože ich nikdy nedostanú. Do vojny s Ruskom sa nechce ísť nikomu.

Ponúkol im niečo, čo nazval izraelský scenár, to znamená vojensky silnú krajinu, ktorá sa spolieha iba na seba a svoje sily. S Rusmi by sa podľa neho mali dohodnúť na počtoch a rozmere svojej armády – koľko vojakov, lietadiel a podobnej výzbroje Ukrajina bude mať.

To by však znamenalo dve veci, že Ukrajina nebude demilitarizovaná. Nebude síce ani členom NATO, ani nezíska podobné záväzky na bilaterálnej úrovni, ale bude sa vedieť sama brániť. Bola by silno vyzbrojená a - podobne ako Izrael - pripravená v každom momente na ďalšiu vojnu.

Aby to mohlo fungovať, nesie to v sebe jeden nepríjemný predpoklad. Vzdať sa súčasných očakávaní, ktoré dlhodobo podporuje aj kolektívny Západ. To sa nedá nadiktovať zvonku, také rozhodnutie musia prijať Ukrajinci sami, ale Západ by nemal podporovať falošné očakávania. Príkladov poznáme viac, bol toho schopný De Gaulle voči Francúzskemu Alžírsku či Koštunica voči Kosovu, s jadrovými zbraňami susediacim štátom dokáže fungovať Južná Kórea, atď.

Ak by Ukrajina súčasnú vojnu nevyhrala a neobnovila suverenitu na svojom území vrátane Krymu, tak výrazne narastie šanca, že neprijme takéto podmienky, odmietne sa vzdať práva na odvetu a povedie „nekonečnú vojnu“. Nenapodobí Írsko, keď sa kvôli vlastnej existencii vzdalo Severného Írska (pričom Íri sa okrem toho stali neutrálnymi), ani Izrael, ktorý sa síce nie formálne, ale reálne dokázal vzdať časti svojho územia, aby dokázal zabezpečiť svoju bezpečnosť, ale dopadne ako Palestína.

Obavy len narastú, ak si uvedomíme – ako na to nedávno neverejne upozornil aj slovenský expert, – že militarizovaná spoločnosť, kde neexistujú opozičné strany ani opozičné médiá, navyše je významne koncentrovaná moc, nemôže byť demokratická.

Nikto si to neželá a určite to nikto neželá Ukrajincom, ale dejiny nás učia, že po vojne sa zlo nekončí.

Ak to dopadne zle alebo ešte horšie, otázkou, ktorú si raz budeme musieť položiť nanovo, bude, kto tu bol naozaj proukrajinský. A kto nesie zodpovednosť za to, že sa to skončilo horšie, ako sa to skončiť mohlo.

Poznámka po zverejnení textu: Pôvodne som s odkazom na názor Ľuboša Kubína napísal, že Ukrajinci nedokázali vybudovať moderný národný štát s rešpektom k menšinám, čím vyprovokovali na svojom území občiansku vojnu, ktorá prerástla do vojny s Ruskom. Išlo o nepresné parafrázovanie slov Ľuboša Kubína, text bol preto dodatočne upravený, že to viedlo k vyprovokovaniu občianskej vojny. Zodpovednosť za vyprovokovanie občianskej vojny nebola iba na strane ukrajinskej vlády a nacionalistických kruhov. Za chybu sa Ľubošovi Kubínovi aj čitateľom ospravedlňujem.