Stabilitu vládnej koalície a hlasovanie za vládne zákony sa predseda vlády Robert Fico rozhodol zabezpečiť tým, že predložil návrh na menovanie Rudolfa Huliaka za ministra cestovného ruchu a športu SR.
Takýto krok síce zrejme zabezpečí vláde tesnú väčšinu v parlamente, no bude veľmi tesne na hrane, ak nie rovno za hranou zákonnosti v zmysle korupčného dohadzovania „flekov“ pre poslancov výmenou za ich poslušnosť a hlasovanie.
Fico v minulosti varoval pred kupčením s hlasmi
Bol to pritom práve Robert Fico, ktorý v minulosti avizoval nasadenie spravodajských služieb v prípade, ak by sa preukázalo kupčenie s hlasmi poslancov okolo Rudolfa Huliaka. Urobil tak potom, čo títo traja poslanci odmietali vystupovať ako nominanti SNS a začali presadzovať vlastný, nezávislý politický subjekt.
Premiér tak naznačoval, že za týmto vzdorom poslancov môže byť ich snaha vymôcť si lepšie mocenské pozície výmenou za benefity. Zdá sa, že teraz už presne ten istý scenár vôbec nie je problém.
Rudolf Huliak bol už pri zostavovaní vlády ako nominant SNS navrhovaný za ministra životného prostredia, čo však pomerne nezákonne zmarila prezidentka Zuzana Čaputová.
Podľa jej názoru by vymenovaním Rudolfa Huliaka bol chod ministerstva životného prostredia pod jeho vedením ohrozený.
Prezidentkin hovorca jej dôvody vysvetlil tým, že Huliak svojimi vyjadreniami dlhodobo „neguje platnú environmentálnu politiku tohto štátu a medzinárodné záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná“.
Uvedená nominácia však dávala zmysel, pretože Rudolf Huliak sa dlhodobo venuje vidieku a lesu, pričom toto ministerstvo má priamy súvis s jeho profesiou, znalosťami a skúsenosťami. Okrem toho strana SNS získala v rámci koaličnej dohody ministerstvo životného prostredia ako svoj rezort.
Nominácia Huliaka na tento post nebola teda z hľadiska jeho odbornosti ani vopred danej koaličnej zmluvy nijako problematická v rámci právnych mantinelov.
Huliak nemá kvalifikačné predpoklady
Naproti tomu pri hľadaní racionálnych dôvodov, ktoré by kvalifikovali Rudolfa Huliaka na post ministra cestovného ruchu a športu, by sa zrejme zapotil nejeden dlhoročný politický analytik. Nie je známe, že by Huliak mal odborne čokoľvek spoločné so športom alebo cestovným ruchom a to isté platí aj o jeho predchádzajúcom profesijnom živote.
Rovnako nie je známe, že by Huliak pôsobil v danej oblasti alebo nejakým iným spôsobom vystupoval v tejto sfére tak, aby nezaujatý pozorovateľ mohol objektívne vyhlásiť, že má kvalifikačné predpoklady na vedenie tohto rezortu.
Je nesporné, že budúci minister nemusí byť ten najlepší v danom odbore a dokonca ani zákon priamo nekladie odborné požiadavky, ktoré treba splniť. V právnom štáte však možno nepriamo odvodiť od iných noriem potrebu dosahovania kľúčových parametrov u kandidáta na to, aby bol u neho realistický predpoklad na zvládnutie riadenia rezortu.
Rezort výmenou za poslušnosť
Je celkom očividné, že si Huliak rezort „vydupal“ pre svoj politický kapitál a nedostatok vládnych poslancov, pričom predseda vlády Robert Fico mu ho pridelil, aby si zabezpečil jeho lojalitu. A to je z hľadiska práva problém.
V minulosti videl problém v samostatnom rokovaní s Huliakovcami aj Úrad vlády SR, ktorý vydal stanovisko, podľa ktorého sa musia Huliakovci vrátiť do klubu SNS, inak by rokovania s nimi mohli zakladať podozrenie z trestnej činnosti. Toto je rovnako dôležitý moment, keďže z hľadiska koaličnej zmluvy Huliakovci ako samostatný subjekt neexistujú.
Korupcia, aj tá politická, totiž nemusí prebiehať iba vo forme odovzdávania finančných úplatkov výmenou za špecifické hlasovanie. Trestným činom je aj to, ak niekto sľúbi alebo poskytne poslancovi nejaké zvýhodnenie jeho postavenia alebo jemu blízkym osobám za to, že bude hlasovať podľa predstáv toho, kto túto výhodu ponúka.
Ako napríklad nové ministerstvo, na riadenie ktorého daný poslanec nemá žiadnu kvalifikáciu, výmenou za jeho kladné hlasovanie s vládnou mocou.
Najvyšší súd ČR riešil totožný prípad
Podobné praktiky pritom odsúdil Najvyšší súd Českej republiky pod spisovou značkou 8 Tdo 336/2024. V tomto prípade český predseda vlády ponúkal funkcie v štátnych spoločnostiach s majetkovou účasťou štátu poslancom za to, že budú hlasovať za vládny návrh zákona.
Súd tu urobil hrubú čiaru medzi politickou dohodou a politickou korupciou, keď povedal, že išlo o dohodu, ktorej cieľom bolo dosiahnuť neoprávnené osobné výhody. Rozhodujúcim prvkom bolo to, že poslanci by sa na dané pozície nikdy nedostali pre svoje kvalifikačné predpoklady, keďže na dané pozície jednoducho nemali.
Najvyšší súd ČR rovnako konštatoval, že takéto konanie presahuje rámec politických dohôd, pretože funkcie boli ponúknuté ako výhoda, na ktorú by poslanci bez politickej dohody nemali právny nárok.
Dané konanie môže byť kvalifikované ako korupčné, ak dochádza k sľubovaniu neodôvodnených výhod výmenou za hlasovanie. Súd zároveň zdôraznil, že aj neformálne dohody mimo parlamentnej pôdy, ak majú za cieľ zabezpečenie výhod, môžu byť považované za korupčné konanie.
Podstatou nedôvodnej výhody bola jej právna bezdôvodnosť – teda skutočnosť, že ju v tomto prípade mal poslanec získať bez skutočného nároku.
Za neposlušnosťou je práve snaha získať viac
Rudolf Huliak začal svoju rebéliu práve preto, že sa mu málilo to, čo mal. A podľa jeho vlastných slov Andrej Danko nedodržal dohody, ktoré si stanovili na začiatku. Po prekazení ministerskej nominácie Huliaka zo strany prezidentky Čaputovej sa následne nedialo nič, čím by strana SNS naplnila ambície starostu z Očovej.
Huliak preto odišiel z klubu SNS a svojím odmietavým postojom k vláde si odrazu vymohol celkom nové ministerstvo. Skutočný nárok na tento post neexistoval, pretože Huliak nespĺňa kvalifikáciu na jeho riadenie. Na ministerstvo by nemal ani politický nárok. Toto ministerstvo totiž pôvodne patrilo SNS, no po dohode ho prevzala strana Smer.
Jediným kvalifikačným kritériom, prečo vlastne Huliak dostane dané ministerstvo, je skutočnosť, že inak by nehlasoval s vládou za jej zákony. O tomto fakte svedčí opäť to, že pôvodne patrila daná pozícia SNS a Huliak nebol nijakým spôsobom navrhovaný za ministra či inak s týmto ministerstvom spájaný. Ani jeho bývalá strana teda nevidela v osobe Rudofla Huliaka dostatočný potenciál na ministra.
Učebnicový príklad kupovania hlasov
Rudolf Huliak teda dostal post, ktorý mu politicky nepatril a na ktorý nemal nárok, iba preto, aby hlasoval tak, ako si želá premiér Fico. A že ministerský post bude pre Huliaka jednoznačne výhodou po jeho doterajšom poslaneckom zaradení asi netreba ani zdôrazňovať. A zrazu sa jeho najlepšie vedomie a svedomie otočí tak, že bude hlasovať za vládne zákony.
To je učebnicový príklad politickej korupcie tak, ako ju popisuje Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí.
Je až prekvapivé, s akou jednoduchosťou sa dajú posunúť malicherné hlúposti ako právny poriadok či zákonné pravidlá do úzadia, keď je potrebné zabezpečiť kontinuitu vládnutia prostredníctvom ambícií vzdorovitých poslancov.
Zrazu už nikto nehovorí o nasadení spravodajských služieb alebo iných opatrení a niekdajší bojovníci s korupciou sa už tvária, že je to v poriadku. Ako keby bolo v poriadku, že ak zlyhajú politické počty, tak sa jednoducho ponúknu finančné alebo funkčné benefity na „dokúpenie“ potrebných poslancov a hlasovanie bude zabezpečené.
Takéto okaté kupovanie si poslušnosti tu nebolo od hanebnej nominácie Martina Klusa do Európskeho dvora audítorov a jeho následnej, mimoriadne trápnej prezentácie svojich vedomostí v tejto oblasti výmenou za jeho údajnú podporu bývalej dočasne poverenej vlády.
Z celého prípadu je pomerne očividné, koľko stojí hlas kľúčového poslanca pri vládnej stabilite a že o nejakom vedomí alebo svedomí poslancov tu môžu snívať iba tí, ktorí politiku vidia prvýkrát.
Je úplne zrejmé, že Huliak dostal tento ministerský benefit, na ktorý rozhodne nemal nárok, iba preto, lebo si s ním vláda nevedela poradiť. A tak si ho proste kúpili. Otázne je, čo robia kompetentné orgány.