Únia na vojenských steroidoch? Nafúknuté svaly jej príliš nepomôžu

Vyznať sa v tom, ako sú momentálne rozložené figúrky na geopolitickej šachovnici, je obzvlášť náročné. Udalosti a vyjadrenia sa menia zo dňa na deň. Jasným príkladom je Zelenského rétorická otočka – po piatkovej hádke s americkým prezidentom, počas ktorej nepripúšťal žiadne kompromisy s Ruskom, o štyri dni napísal, že chce pod Trumpovým „silným vedením“ pracovať „na dosiahnutí trvalého mieru“.

Situácia sa momentálne profiluje tak, že európske krajiny zvýšia svoju podporu Ukrajiny, aby nekľakla v najbližších mesiacoch a mala aspoň aký-taký priestor na vyjednávanie. Briti napríklad oznámili pomoc presahujúcu dve miliardy eur.

Dlhodobo to však nebude stačiť. Európa nemá potrebné kapacity, aby americkú pomoc plnohodnotne nahradila.

Veľká diera vzniká na poli protivzdušnej obrany, no ako kľúčové sa môže ukázať zastavenie poskytovania spravodajských informácií o polohe ruských cieľov. Nie je pritom jasné, či sa tok údajov zastavil kompletne, alebo Kyjev stratil iba prístup k informáciám o cieľoch za svojimi hranicami.

Keďže Rusko v ostatných mesiacoch na fronte postupovalo aj napriek americkej pomoci Ukrajine, ťažko čakať, že sa situácia zmení. Bude skôr horšia.

Vysokopostavený predstaviteľ ukrajinskej rozviedky nedávno uviedol, že americké vojenské zásoby sa vyčerpajú do „dvoch alebo troch mesiacov“ a potom to bude veľmi ťažké: „Nebude to úplný kolaps, ale budeme nútení stiahnuť sa z oblastí rýchlejšie.“

Európski predstavitelia si to evidentne uvedomujú. Aj preto sa tento týždeň hovorilo o tom, že na Ukrajine by mohlo aspoň na jeden mesiac zavládnuť prímerie. Návrh sa dal nakoniec zo stola preč. S odôvodnením, že by to poskytlo Rusku čas na prezbrojenie.

To však potrebuje aj Ukrajina. Príčinou je tak skôr to, že „elity“ nechcú, aby sa o budúcnosti Európy rozhodovalo za ich chrbtom. Snažia sa napínať svaly, aby dostali seba aj Ukrajinu do silnejšej pozície. Slovami šéfky eurokomisie von der Leyenovej, spraviť z nej „oceľového dikobraza“.

Zároveň však myslia vopred na to, čo bude po uzavretí mierovej dohody. Trump totiž dáva od Ukrajiny ruky preč. Nechce sa priamo zaručiť za jej bezpečnosť. Implicitné záruky však ponúka prostredníctvom dohody o nerastných surovinách, ktorá by znamenala, že Spojené štáty budú mať na mieri v krajine ekonomické záujmy.

To, že tieto záujmy budú naozaj silné, ukazuje napríklad Trumpova snaha o získanie Grónska, ktoré je, podobne ako Ukrajina, bohaté na kritické suroviny potrebné pri výrobe najvyspelejších technológií.

Momentálne je tak na európskom stole otázka, či krajiny starého kontinentu dokážu garantovať Ukrajine bezpečnosť. Skloňuje sa najmä vyslanie vojakov z „koalície ochotných“ štátov, ktorí by tam slúžili ako mierové sily.

Na to však treba výrazne zvýšiť úroveň európskych armád. Nielen čo sa týka počtu príslušníkov, ale najmä množstva a kvality technického vybavenia, munície a spravodajských systémov.

Na pôde Bruselu sa preto otvorila otázka zvýšenia výdavkov na obranu, na čo dlhodobo tlačil aj Donald Trump. Šéfka Komisie tento týždeň predstavila päťbodový plán na prezbrojenie Európy, na ktorý chce mobilizovať takmer 800 miliárd eur.

Jednak má umožniť okamžitú vojenskú podporu Ukrajiny a v druhom slede uvoľniť rozpočtové pravidlá pre členské štáty. Sedliackou rečou, ak sa budú nadmerne zadlžovať pre posilnenie obrany, Brusel nad nimi privrie oči a nebude ich postihovať.

Viaceré významné členské štáty Únie však majú už teraz problém s vysokým dlhom. Ten taliansky, francúzsky či španielsky presahuje 100 percent HDP, pričom kľúčová hranica stanovená v Maastrichte je na úrovni 60 percent.

Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Rumunsko či Slovensko a zopár ďalších tiež majú problém dodržať rozpočtové pravidlo, ktoré hovorí, že ročný schodok verejných financií by nemal prekročiť tri percentá.

Neuplatňovanie nápravného mechanizmu pri výdavkoch na obranu tak vytvára otázky ohľadom finančnej stability celej Európy.

Hoci ešte Nemci nemajú vyskladanú novú vládu, jej pravdepodobní predstavitelia už ohlásili, slovami novín Financial Times, „najväčší hospodársky stimul od pádu Berlínskeho múru“. V prípade výdavkov na obranu by mal umožniť neobmedzené požičiavanie. Ekonómovia preto očakávajú nárast úrovne nemeckého dlhu zo 63 na 84 percent HDP.

Časť ekonomickej obce je však nadšená – plán podľa nich nakopne obranný priemysel a vzkriesi najväčšiu európsku ekonomiku.

Odhliadnuc od finančnej stability však možno polemizovať o tom, či ide o dobrý nápad, liať peniaze do ťažkého zbrojného priemyslu v Európe (mimochodom, kde je teraz ten argument ekonómov, že ruský rast je bublinou, keďže sa vyrábajú tanky namiesto podstatnejších statkov zvyšujúcich životnú úroveň?).

Otázka je jednoduchá – bude Európa schopná vyrábať zbrane efektívne (tak, aby sa jej neoplatilo nakupovať v zahraničí)? Spomeňme tie často omieľané prekážky. Na kontinente je plyn (najmä pre sankcie) násobne drahší ako v Spojených štátoch, s čím súvisí vysoká cena elektriny. Palivá sú rovnakou pesničkou. Jóbovou ranou pre priemysel je aj emisná politika Bruselu. A pracovná sila v Európe už dávno nie je lacná. A ak áno (migranti), tak spravidla nie je dosť kvalifikovaná.

Aj keby všetky tieto prekážky Európa zvládla a dokázala poskytnúť Ukrajine záruky, z amerického vazalstva sa aj tak nevymaní. Spojené štáty by Európe museli naďalej vojensky kryť chrbát. Aspoň na jej území, keď nie priamo na Ukrajine.

Sám britský premiér uznal, že hoci Európa „musí vykonať ťažkú prácu“, „úsilie musí mať silnú podporu USA“. Napriek európskej snahe o ukážku sily tak bude podobu mieru určovať najmä Donald Trump.