USA spravili to, čo robia vždy. A naši atlantisti sú v šoku

Trumpova vláda zastavila vojenskú a čiastočne aj spravodajskú pomoc Ukrajine. Smerujeme teda k tomu, pred čím mnohí z nás varovali – Ukrajina bola použitá ako baranidlo proti Rusku a na konci bude ponechaná napospas svojmu osudu. Ako raz povedal Henry Kissinger: „Byť nepriateľom Ameriky môže byť nebezpečné, ale byť priateľom Ameriky je fatálne.“

Hlasy ktoré upozorňovali, že ide o zástupnú vojnu USA a Ruska, ktorú vyprovokovalo rozširovanie NATO a že najlepšou voľbou pre Ukrajinu je neutralita, boli však onálepkované ako proruské, provojnové či dezinformačné. Mimovládnymi aktivistami, ktorých štedro podporovala bývala Bidenova vláda, a tiež oddanými atlantistami v politike.

Dianie ostatných týždňov však ľuďom, ako John Mearsheimer, Jeffrey Sachs, Richard Sakwa, a tiež viacerým autorom Štandardu, dalo za pravdu. Americký prezident Donald Trump dnes rozširovanie NATO otvorene označuje za príčinu vojny. Jeho šéf diplomacie Marco Rubio ako aj niekdajší britský ministerský predseda Boris Johnson zase priznávajú, že táto vojna je zástupná. A požiadavka po neutralite Ukrajiny (teda odmietnutie jej členstva v NATO) sa podľa slov ministra obrany USA Peta Hegsetha stáva oficiálnou politikou Bieleho domu.

Udalosti nabrali rýchly spád po hádke Trumpa, JD Vancea a Zelenského, ktorú svet sledoval v priamom prenose. Atlantisti na Slovensku a inde po Európe sú v šoku. Stačí sa pozrieť, ako sa opúšťajú pod statusmi americkej ambasády v Bratislave, ktorá ohlasuje mierovú politiku Donalda Trumpa. Bývalý predseda Zahraničného výboru NR SR František Šebej píše o „dvoch skazených jedincoch“, ktorí v oválnej pracovni „šikanovali vojnového hrdinu, prezidenta krajiny, ktorú napadol fašistický nepriateľ...“. 

Exminister zahraničia a zakladateľ Globsecu Rastislav Káčer zase hovorí o megahanbe a megakatastrofe. „Dá sa aj mlčať a nie prehlbovať túto hanbu. Rana je za vyše 30 rokov najväčšia hanba US diplomacie v tomto úrade,“ konštatuje. Ďalší bývalý muž Globsecu a člen Demokratov Tomáš Meravý zas varuje, že Rusko „chcelo vždy iba územnú expanziu“ a americkú politiku prirovnáva k „pádu rímskej ríše“.

Človeku ich je aj ľúto. Sú to ľudia, ktorí uverili vlastnej propagande – že USA sú benevolentnou mocnosťou, ktorá chráni svojich spojencov a správa sa k nim s rešpektom. Táto predstava je však podobne ahistorická ako téza o mierumilovnosti medzinárodného komunizmu.

A čo ste čakali?

Ako Američania nechali v štichu svojich spojencov v Afganistane a Vietname je všeobecne známe. Menej sa už vie o tom, že Veľká Británia, ktorá je dnes považovaná za tradičného spojenca Washingtonu, bola v 20. storočí Američanmi kontinuálne ponižovaná a oslabovaná. Ako v nedávnom texte upozornil anglický autor Peter Hitchens, minister zahraničia USA Charles Evans Hughes na konci prvej svetovej vojny nakričal na britského veľvyslanca Aucklanda Geddesa slovami, že Británia má byť odteraz vďačná, lebo keby USA nevstúpili do vojny, v Amerike by nebolo počuť Angličanov, ale nemeckého cisára.

Nasledovalo vydieranie Washingtonu, na základe ktorého muselo Spojené kráľovstvo obmedziť veľkosť svojej flotily. Rokovania medzi americkými a britskými admirálmi boli tak napäté, že takmer došlo k bitkám. Koniec Británie ako svetovej mocnosti bol spečatený počas Suezskej krízy v roku 1956, keď sa Londýn dostal pod tlak Spojených štátov. Americký admirál Arleigh Burke vtedy so šéfom diplomacie Johnom Fosterom Dullesom vážne diskutoval o možnosti strieľať na britské lode.

Európania si zase pamätajú nie tak dávne slová „F*ck the EU“ (J*bať EÚ) americkej diplomatky Victorie Nulandovej. V rozhovore s bývalým veľvyslancom USA na Ukrajine Geoffreyom Pyattom sa takto vyjadrila, keď hovorila o skladaní ukrajinskej vlády po Majdane. V rovnakom čase sa podobne vulgárne prejavil vtedajší aj súčasný poľský minister zahraničia Radoslaw Sikorski, keď označil americko-poľské spojenectvo za „bezcenné“ a „škodlivé“. Poliaci podľa Sikorského Američanov „vyf*jčili“, aby na oplátku dostali falošný pocit bezpečia.

K hádke v Oválnej pracovni

Brutálnu tvár americkej zahraničnej politiky sme videli pri stretnutí Trumpa a Zelenského. Trumpovi možno ohľadom tohto stretnutia mnoho vytknúť. Zelenského napríklad ponížil už pri príchode do Bieleho domu, keď mu povedal, že prišiel pekne vystrojený (all dressed up).

Trump však nie je hlavným, resp. jediným zloduchom príbehu. Konfliktu predchádzalo 40 minút, počas ktorých napätie eskaloval Zelenskyj. Trump hovoril o tom, že Ukrajinci bojovali hrdinsky, že po podpísaní dohody o vzácnych nerastoch budú Washington a Kyjev viac previazaní, čo zvýši bezpečnosť Ukrajiny a tiež vyhlásil, že USA budú Ukrajine ďalej posielať zbrane. Dodal však, že by ich už nemalo byť veľa, keďže mierovú dohodu s Ruskom chce podpísať čo najskôr. Trump pritom prešiel mlčaním maximalistické a nerealistické požiadavky ukrajinského prezidenta, aby Rusi po vojne zaplatili reparácie na obnovu Ukrajiny alebo aby USA dali Ukrajine bezpečnostné záruky.

Konflikt sa začal až po tom, keď Zelenskyj pred novinármi zaútočil na viceprezidenta JD Vancea, ktorý hovoril o potrebe rokovať. „O akej diplomacii hovoríš JD,“ pustil sa Zelenskyj do amerického viceprezidenta, na čo Vance reagoval, že je neúctivé takéto veci riešiť pred americkými médiami.

Trump hovoril len pravdu, keď ukrajinskému prezidentovi povedal, že má slabé karty, jeho armáda stráca mužov, a musí rokovať. Viackrát som upozornil, že vyhliadky Kyjeva v opotrebovávacej vojne sú žalostné, pričom Ukrajinci majú zrejme výrazne väčšie straty než Rusi. Mimochodom, aj šéf ukrajinskej vojenskej rozviedky Kyrylo Budanov sa v januári nechal počuť, že ak sa do leta nezačnú rokovania, existencia Ukrajiny je ohrozená.

 

Trump má pravdu, Zelenskyj sa zahráva s treťou svetovou vojnou

Trump mal tiež pravdu, keď Zelenského varoval, že sa zahráva s treťou svetovou vojnou. O vtiahnutie Američanov do konfliktu sa Zelenskyj snažil od začiatku. Z pohľadu Kyjeva, ktorý sa chce ubrániť, šlo o pochopiteľnú snahu. Nie však z pohľadu Američanov, ktorým jadrová vojna s Ruskom za Ukrajinu jednoducho nestojí.

Kyjev by zrejme eventuálne opustila aj iná americká vláda, Trump však kurz zahraničnej politiky otočil rýchlosťou, ktorá všetkých prekvapila. Mohol si to dovoliť, pretože je anomáliou. Nebol súčasťou straníckeho establišmentu, nikdy nemal vyhrať voľby (ale vyhral), nie je za vojnu zodpovedný, ale zdedil ju. Dokáže tiež voličom vysvetliť, že odteraz sa treba sústrediť na iné priority – južnú hranicu a Pacifik.

Trumpovu zahraničnú politiku môžeme kritizovať za mnohé – megalomanské snahy o teritoriálnu expanziu v Severnej Amerike či návrhy na etnickú čistku Gazy – ak však svet odvráti od jadrovej katastrofy, patrí mu vďaka.

Skutočná vina pri rusko-ukrajinskej vojne padá na tých, ktorí nás do tejto katastrofy doviedli. Na Kremeľ, ktorý vojnu začal napriek tomu, že do poslednej chvíle plány na inváziu popieral. A tiež na západné elity. Tie, ktoré drzo hlásali, že NATO sa môže rozširovať, kam chce bez toho, aby do toho mohli hovoriť jeho susedia. Parafrázujúc Jeffreyho Sachsa, toto nebola ani detinská geopolitka, toto bolo nerozmýšľať vôbec.

Dnes, naopak, vidíme, že namiesto rozšírenia o Ukrajinu hrozí NATO porážka a možno aj rozpad. Otvorene už o tom hovoria napríklad víťaz nemeckých volieb Friedrich Merz, ako aj druhý muž Ameriky Elon Musk.

Znova sa preto ukazuje, že uveriť vlastnej propagande je nebezpečné. A keď sa to skombinuje s drzosťou, môže to byť fatálne. A tiež, že pýcha predchádza pád.