Jozef Onačilla

Na otázky moderátora ohľadom nepriznania manželkinej nehnuteľnosti Robert Kaliňák uviedol, že na to má „právo podľa Ústavy, pretože sú to okolnosti vylučujúce protiprávnosť, ktoré som práve ja v tejto chvíli urobil, a mám právo chrániť svoju rodinu a súkromie tej rodiny“.

Kaliňák teda tvrdí, že jeho zjavné porušenie ústavného zákona v mene ochrany ústavného práva na súkromie jeho rodiny predstavuje okolnosť vylučujúcu protiprávnosť, a preto by za svoje konanie nemal byť postihnutý.

Následne, pri otázke moderátora Závodského, či si minister obrany myslí, že by orgány činné v trestnom konaní zohľadnili takúto výhovorku u nejakého zločinca, ktorý by sa obhajoval ochranou svojej rodiny pri svojom protiprávnom konaní, Kaliňák odpovedal, že „toto presne Ústava predpokladá“.

Minister obrany Kaliňák dokonca potvrdil teóriu Závodského, že ak si ľudia „myslia, že je niečo nesprávne, môžu sa postaviť za občiansku neposlušnosť“. Kaliňák teda tvrdí, že ak si verejnosť subjektívne vyhodnotí, že sa jej niektorá zo zákonných povinností nepáči, môže ju prestať rešpektovať s odkazom na uplatňovanie občianskej neposlušnosti.

Kaliňáková obhajoba nemá právny základ

Oba výroky Roberta Kaliňáka – o občianskej neposlušnosti, ako aj o okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť ako právne schodných možnostiach pri nepriznaní vily jeho manželky – sú právne nezmysly. Rovnako Ústava SR v žiadnom prípade nepredpokladá porušovanie zákona v prípade, ak si to niekto zdôvodní ochranou súkromia.

Okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu sú skutočne pojmom, ktorý pozná Trestný zákon. Medzi tieto okolnosti však patria krajná núdza, nutná obrana, oprávnené použitie zbrane, dovolené riziko, výkon práva a povinnosti, súhlas poškodeného a plnenie úlohy agenta.

Ani jeden z týchto inštitútov nemožno pri racionálnom zhodnotení danej situácie využiť spôsobom, akým to prezentuje Robert Kaliňák. Ak by sme prihliadali na jeho argumentáciu o akomsi ohrození jeho rodiny, teoreticky by prichádzali do úvahy inštitúty krajnej núdze alebo nutnej obrany.

V oboch prípadoch platí, že čin, ktorý by bol inak trestným činom, sa za trestný nepovažuje, ak ním niekto odvracia útok alebo nebezpečenstvo, ktoré priamo hrozí alebo trvá. Verejnosť sa s týmito pojmami najčastejšie stretáva v prípadoch, keď niekto fyzicky bráni seba alebo iného a spôsobí útočníkovi zranenie. Keďže išlo o obranu, nebude niesť právnu zodpovednosť za spôsobenú ujmu útočníkovi.

Žiadne ohrozenie Kaliňákovej rodiny reálne neexistuje

V žiadnom prípade však nemožno tieto okolnosti vylučujúce protiprávnosť vykladať tak, ako to naznačuje Robert Kaliňák – teda že jeho subjektívny pocit ohrozenia súkromia rodiny stačí na to, aby porušoval povinnosť danú ústavným zákonom priznávať majetok svojej manželky či detí.

Okrem neexistencie reálneho ohrozenia rodiny ministra obrany by daný útok na jeho rodinných príslušníkov musel byť priamo hroziaci či trvajúci, teda akútny. Nemôže ísť o akúsi abstraktnú rovinu, v ktorej by sa nejakým neznámym a ničím nepreukázaným spôsobom zasiahlo do súkromia Kaliňákovej rodiny, a to navyše zo strany neznámeho útočníka.

Okolnosti vylučujúce protiprávnosť sa vzťahujú na situácie, kde existuje reálna hrozba alebo zásah do práv jednotlivca. Zatajenie majetku však nie je nevyhnutné na odvrátenie väčšieho nebezpečenstva a neexistuje protiprávny útok, proti ktorému by sa muselo brániť. Naopak, zákon ukladá povinnosť majetok priznať.

V prípade Kaliňáka nie je jasné ani to, prečo by vila v Chorvátsku mala predstavovať zásah do súkromia jeho rodiny, zatiaľ čo priznané nehnuteľnosti na Slovensku, kde má verejnosť väčší prístup, toto nebezpečenstvo nepredstavujú. Túto skutočnosť Kaliňák nikdy nevysvetlil.

Nezverejnenie vily v majetkovom priznaní preto nemôže byť ospravedlnené okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť. Ak by bola takáto argumentácia akceptovaná, znamenalo by to de facto popretie povinnosti verejných činiteľov konať v súlade so zásadami transparentnosti a zodpovednosti.

Občianska neposlušnosť musí byť verejná, a nie utajená

Kaliňákovo druhé tvrdenie, že v tomto prípade vlastne iba uplatnil inštitút občianskej neposlušnosti, je rovnako právne nepriechodné.

Pojem občianska neposlušnosť právny poriadok priamo neobsahuje v žiadnej norme, no obvykle sa vysvetľuje ako úmyselné neuposlúchnutie zákona z dôvodov náboženských, morálnych alebo politických zásad. V niektorých prípadoch môže dôjsť k porušeniu zákona, ktorý je považovaný za nespravodlivý.

Tento pojem pritom nemožno stotožňovať s ústavným právom na odpor, ktoré je špecificky zakotvené v Ústave SR.

V Kaliňákovom prípade by však neobstálo ani využitie práva na odpor, ktoré možno použiť proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd, ak je zároveň znemožnená činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov.

Občianska neposlušnosť je podľa právnej teórie akt zjavný a verejný, nie je skrytý ani utajovaný, a má sa mu dostať čo najväčšej publicity, a to s cieľom vytvárať tlak na verejnú mienku a presvedčiť väčšinu o nevyhnutnosti a potrebe nápravy zákona alebo nariadenia, ktoré vyvolali tento akt občianskej neposlušnosti.

Občianska neposlušnosť tak predstavuje nelegálny, no akceptovaný prostriedok vyjadrenia nesúhlasu s konkrétnymi zákonmi alebo vládnou politikou, prípadne sa jej realizáciou poukazuje na závažné globálne problémy.

Skutočnosť, že ide o nelegálny prostriedok, už naznačuje nevhodnosť jeho použitia zo strany ústavného činiteľa. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že v prípade jej použitia by malo ísť o akt čo najväčšej publicity, ktorý nie je utajovaný – čo je presný opak toho, ako konal Kaliňák pri vile v Chorvátsku.

Nabádanie verejnosti na porušovanie zákona je nebezpečné

Kaliňák svojím utajovaním manželkinej nehnuteľnosti rozhodne nemôže tvrdiť, že tak konal s cieľom poukázať na závažné globálne problémy či nesprávne zákony, ako to predpokladá právna teória pri použití občianskej neposlušnosti.

Odkaz ministra obrany na použitie tohto práva v jeho prípade je teda mimoriadne chybný. Oveľa horšie je však Kaliňákovo nabádanie verejnosti na rovnako nezákonné konanie, ako je to v jeho prípade, s odkazom na občiansku neposlušnosť.

Ak by si iba priaznivci ministra obrany vzali jeho slová o občianskej neposlušnosti ako smerodajné, mali by sme tu tisíce jedincov, ktorí by porušovali rôzne zákony s bizarným odôvodnením, že vlastne ide o občiansku neposlušnosť, lebo im sa ten zákon nepáči a domnele ohrozuje ich ústavne práva.

Kaliňák by zrejme tento postup neschvaľoval, ak by sa podľa neho zariadili prívrženci opozície a porušovali by zákon v neprospech predstaviteľov vládnej moci.

Od vysokého politického predstaviteľa jednej z najsilnejších politických strán a dlhoročného ústavného činiteľa by verejnosť očakávala striktné dodržiavanie zákonov, a nie ich flagrantné porušovanie sprevádzané mimoriadne detinskou obhajobou, ktorá nemá žiadnu oporu v práve.

Absurdné a pre spoločnosť nebezpečné tvrdenia o akomsi dovolenom porušovaní zákona, len preto, že si to minister obrany sám vo svojej hlave tak vyhodnotil, nemôžu obstáť pred žiadnym orgánom posudzujúcim jeho prešľapy pri majetkovom oznámení.

Je skutočne zarážajúce, že inokedy zdatný rečník, podkutý právnymi vedomosťami, pri svojom pochybení skĺzava do roviny tvrdení, ktoré by bezpochyby stáli študenta práva miesto na fakulte pre neuspokojivé vedomosti z daného odboru.

Minister Kaliňák pritom sám hovorí, že ak pochybil, je ochotný niesť následky v podobe zaplatenia pokuty. Prečo to však nevie urobiť bez nezmyselného vytvárania teórií o oprávnenosti svojho konania, nie je známe.

V tomto prípade rozhodne nemožno skryť porušenie zákona zo strany ministra Kaliňáka za občiansku neposlušnosť alebo za okolnosť vylučujúcu protiprávnosť.

Jednoducho na to neexistuje jediný relevantný a právom podložený dôkaz.