Znamenal výbuch v Sudži koniec jednej éry?

Koncom minulého týždňa došlo v Rusku, neďaleko od ukrajinských hraníc, k incidentu, ktorý sa čiastočne týka aj Slovenska. V noci zo štvrtka na piatok vybuchla plynová prečerpávacia stanica v meste Sudža. Následný požiar zachytili viaceré videá kolujúce po sociálnych sieťach. Explózia podľa Rusov zariadenie „značne“ poškodila.

Otázku, kto mal z toho väčší prospech a ktorá strana stála za útokom, nechajme chvíľu bokom. Podstatné je, čo to znamená pre Slovensko a jeho budúcu energetickú bezpečnosť.

Táto meracia stanica bola totiž dlhé roky kľúčovým tranzitným bodom, ktorým tiekol ruský plyn cez Ukrajinu až na Slovensko a ďalej do Európy. Od roku 2022, keď Ukrajina pre vojnu stopla trasu cez meraciu stanicu Sochranovka, bola až do konca minulého roka jediným funkčným tranzitným bodom.

Od 1. januára, keď sa Ukrajina rozhodla nepredĺžiť s ruskou stranou (Gazpromom) zmluvu o preprave plynu k európskym odberateľom (odmietla aj uzavrieť nový kontrakt), však stanica v Sudži nebola v prevádzke. Prečo teda výbuch v Sudži ešte stále ovplyvňuje trhy s plynom (ceny krátko nato vystrelili nahor) aj slovenskú budúcnosť?

Koniec éry plynu z východu?

Napriek tomu, že od januára cez Ukrajinu na Slovensko neprichádza ani kubík plynu, na úrovni biznisu je všetko otvorené.

Slovenský plynárenský priemysel už pred časom avizoval, že chce existujúcu ukrajinskú infraštruktúru naďalej využívať. Plán znie jasne – založiť dcérsku firmu, ktorá sa stane vlastníkom zazmluvneného plynu od Gazpromu ešte v Rusku (zrejme v jednej z tranzitných prečerpávacích staníc) a Kyjev požiada o licencie na prepravu oficiálne slovenského plynu.

Tento plán sa teraz zdá byť ohrozený a na stole je otázka, či výbuch nebol definitívnou bodkou za rusko-ukrajinsko-slovenskou spoluprácou, vďaka ktorej k nám z východu pri nízkych prepravných nákladoch tiekol lacný plyn. Na jeho ďalšom tranzite zarábala najmä slovenská „pološtátna“ firma Eustream.

Slovenskí plynári však komunikujú, že výbuch zďaleka nepredstavuje taký veľký problém, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

„Nemáme informácie o tom čo presne sa stalo v Sudži. V každom prípade táto situácia nepredstavuje ohrozenie nášho zámeru zakladania dcérskej spoločnosti.“

Ide o slová hovorcu SPP Ondreja Šebestu, ktorý pre Štandard takisto uviedol, že „napriek komplikovanej situácii v Sudži, plyn je možné previezť cez ukrajinské územie z viacerých smerov“.

Dodajme, že Ukrajina je plynovodnými rúrami spojená nielen s Ruskom (Sudža, Sochranovka), ale napríklad aj s Bieloruskom.

Šebesta zároveň zopakoval predošlé avízo o činnosti plánovanej dcéry: „Na Ukrajine si bude táto spoločnosť objednávať prepravnú kapacitu od ukrajinského prevádzkovateľa prepravnej siete ako obchodník s plynom. To znamená, že ak bude vôľa obnoviť tranzit plynu cez Ukrajinu, chceme byť pripravení zohrať dôležitú úlohu.“

Hoci sa zatiaľ zdá byť cesta zahataná, čoho dôkazom nie je len radikálne Zelenského odmietanie predĺženia starej alebo uzavretia novej tranzitnej zmluvy, ale aj záväzok Bruselu zbaviť sa ruského plynu do roku 2027, existujú viaceré indície, že roztopenie politických ľadov nemusí byť až také vzdialené.

Čo sa týka tranzitu cez Ukrajinu, naznačuje to samotný fakt, že tamojšie širšie politické spektrum sa pôvodne chcelo na jeho pokračovaní dohodnúť.

Pripomeňme nedávne slová šéfa SPP Vojtecha Ferencza: „14. novembra mi volal vicepremiér ukrajinskej vlády a povedal: ‚Pán premiér (Denys) Šmyhaľ súhlasí – založte dcéru, požiadajte o licencie, bude to slovenský tovar‘.“

Obnoveniu tranzitu nahráva taktiež fakt, že by šlo o probiznisové rozhodnutie opierajúce sa o chladnú logiku.

Kyjev totiž Zelenského rozhodnutím stratil takmer miliardu eur, ktorú inkasoval za tranzit od Rusov. A Európanom zase prudko zdražel plyn ako následok šoku na trhu, čo neskôr podporil chladný február aj vysoký dopyt Ukrajincov po plyne.

Hoci predtým Ukrajinci avizovali, že sú energeticky sebestační, neprítomnosť ruského plynu v ich rúrach znamenala vystavenie sa útokom na energetickú infraštruktúru. Aj na tú plynovodnú. Začiatkom februára sa preto musel spustiť reverzný tok zo Slovenska na Ukrajinu (skončil 7. marca).

K nám pritom v tom čase tiekol plyn iba z Maďarska. Jeho pôvod bol ruský (cez južnú trasu Turkstream). Ukrajinci tak s vysokou pravdepodobnosťou odoberali ruskú komoditu [povedal to napríklad obchodný riaditeľ SPP, pozn. red.]. Prepravovali ju cez Slovensko a platili za ňu o desiatky percent vyššie ceny. Čo dodať, Kocúrkovo.

Hoci cenový šok na európskom trhu s plynom postupne ustáva (vrátili sa na úroveň z jesene minulého roka), mimoriadne nízky stav zásobníkov po tejto zime vyvoláva obavy, čo nastane, keď začne letná sezóna, počas ktorej sa ich budú snažiť všetci naplniť.

Ruský plyn v Európe – končiaca kapitola?

Hoci sa o ukončení pôsobenia ruského plynu v Európe veľa hovorí, treba zdôrazniť, že na starý kontinent napriek ukrajinskej stopke prichádza táto komodita aj inými trasami. A v čoraz väčšom množstve.

Francúzsko, Belgicko či Španielsko a ďalšie európske krajiny vlani nakúpili od Ruska rekordné množstvo LNG, teda plynu v skvapalnenej podobe. Hoci sa údaje z rôznych výskumných spoločností (CREA, Rystad Energy) mierne odlišujú, v roku 2023 bol dovoz na úrovni okolo 15 miliónov ton, zatiaľ čo vlani importované objemy presiahli 17 miliónov ton.

Naratívu o konci ruského plynu v Európe odporuje ešte jeden fakt. O plyne (ako aj rušení sankcií) sa hovorí ako o možnej vyjednávacej karte. Opätovné spustenie tokov by mohlo byť súčasťou mierových dohôd. V svetových médiách sa o tom píše najmä v súvislosti s plynovodmi Nordstream.