„O tranzite plynu, keby sa bolo rokovalo tak, ako sa rokuje teraz so zapojením Európskej komisie, keby sme hľadali riešenie, kde od začiatku je jasné, že môže ísť o neruský plyn, tak sme naozaj mohli mať ušetrené toto obrovské napätie.“ Ide o slová Ivana Korčoka, ktoré vyslovil necelé dva týždne po vypršaní kľúčovej dohody.
Paradoxom je, že to, o čom Korčok aj slovenská opozícia hovorí, nebolo len na stole, ale plynári si s ukrajinským premiérom Denysom Šmyhaľom de facto potriasli rukami. Cez Ukrajinu mal tiecť nie azerbajdžanský, ale dokonca slovenský plyn. Teda aspoň na papieri.
„(Dňa) 14. novembra mi volal vicepremiér ukrajinskej vlády a povedal: ‚Pán premiér (Denys) Šmyhaľ súhlasí – založte dcéru, požiadajte o licencie, bude to slovenský tovar‘,“ povedal novinárom pred týždňom šéf Slovenského plynárenského priemyslu Vojtech Ferencz.
Robert Fico v tom hral nemalú rolu. Zachoval sa natoľko pragmaticky, kritik by povedal oportunisticky, že pred Šmyhaľom šiel proti vlastným názorom. Iste si mnohí pamätajú, ako na jar počas stretnutia s ukrajinským náprotivkom vyhlásil, že súhlasí so vstupom Ukrajiny do EÚ a vojnu označil v rozpore so svojimi predošlými vyjadreniami za nevyprovokovanú.
Proti dohode sa však postavil ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Ten v Bruseli 19. decembra vyhlásil, že tranzit ruského plynu sa „nebude predlžovať“, pričom zákaz sa bude vzťahovať na akýkoľvek tok plynu „pochádzajúci z Ruska“.
„Ukrajina nám dala zelenú. To, že prezident povedal, čo povedal, a ako rozhodol, rešpektujem. To bola tá ručná brzda,“ potvrdil priebeh rokovaní a Zelenského zásah šéf SPP.
Rozhodnutie ničí všetky strany. Okrem Rusov
Už pred ukončením tranzitu sa medzi plynármi hovorilo o tom, že konečný verdikt bude niesť politickú pečať, čo pre biznis nezvykne byť dobré. Od Zelenského vyhlásenia sa energetický trh v Európe začína znova rúcať.
Prvým priamym následkom rozhodnutia ukrajinského prezidenta bol cenový šok, ktorý prišiel pre zníženie ponuky plynu a zahatanie výhodnej a flexibilnej distribučnej cesty.
Druhým bolo to, že ukrajinské rúry, ložiská a stanice zrazu nechránil ruský obchodný záujem. Kyjev už skôr avizoval, že je energeticky sebestačný a plyn zo zahraničia nepotrebuje. Neprešiel mesiac a už to neplatí. Od nového roka sme totiž boli svedkami niekoľkých úspešných útokov na ukrajinskú plynovú infraštruktúru. Komodity je tam nedostatok a Kyjev dopytuje od západných spojencov obrovské množstvá, čo dvíha ceny na európskom trhu.
Tie preskočili 55 eur za megawatthodinu. Od Zelenského decembrovej návštevy Bruselu vzrástli viac ako o tretinu [pre úplnosť, k rastu prispievajú aj nižšie februárové teploty, pozn. red.] a sú natoľko vysoké, že Brusel uvažuje o ich zastropovaní. Európsky nekonkurencieschopný priemysel je totiž na pokraji kolapsu. Na porovnanie, plyn je v USA vyše štyrikrát lacnejší, keď megawatthodina stojí okolo 12 eur.
Pre európske firmy aj spotrebiteľov predstavuje zdraženie plynu obrovské náklady čítajúce miliardy eur. Ak totiž jedna megawatthodina plynu zdražie na rok o 15 eur, kontinent za dodávky (pri svojej ročnej spotrebe okolo 300 miliárd kubíkov) celkovo zaplatí o slušných 50 miliárd eur viac než predtým.
Vyhliadky na najbližšie mesiace sú pritom desivé. Stav zásobníkov je totiž o osem percentuálnych bodov nižší, než bol priemer k tomuto dátumu za posledných päť rokov. Plynári sa obávajú toho, že keď na jar a v lete začnú vo veľkom plniť zásobníky na ďalšiu zimu, cena vzrastie ešte viac.
Navyše, razantné zvýšenie cien v Európe pokrýva Moskve výpadok príjmov z predaja plynu, ktorý tiekol cez Ukrajinu. Ďalej totiž do Európy predáva komoditu cez plynovod Turkstream a lode naložené skvapalneným plynom posiela do belgických či francúzskych prístavov.
Keď sa choroba lieči analgetikami
Plynová divadelná komédia sa postupne prehupla do druhého dejstva.
Treba poukázať na dva paradoxy.
Prvým je ten, že Brusel ide ďalšími reguláciami liečiť následky zlého ukrajinského rozhodnutia, ktoré bolí celý starý kontinent. A na to zlé rozhodnutie Zelenskému ešte aj finančne prispieva. Namiesto toho, aby odstránil problém a diplomaticky zatlačil na Kyjev, aby umožnil „neruskému“ plynu opätovne tiecť do Európy. Bola by to úľava nielen pre Slovensko a členov EÚ, ale aj Ukrajinu.
Tu sa dostávame k druhému paradoxu. Kyjev dnes odoberá plyn, ktorého pôvod je ruský. A to cez Slovensko, ktorému ho mesiac dozadu odoprel prepravovať. A platí za neho o tretinu vyššie ceny.
Zároveň prišiel zhruba o 800 miliónov eur, ktoré mu Moskva platila za prepravu komodity. A tiež o ochranu svojej infraštruktúry.
Opätovné spustenie tranzitu nie je nereálne
Vzhľadom na to, aké škody stopka pre tranzit plynu cez Ukrajinu spôsobuje a ako komicky celá situácia pôsobí, by sa dalo očakávať, že nepotrvá dlho, kým tadiaľ plyn znova potečie.
Naznačujú to aj slová šéfa SPP, ktorý na stretnutí s novinármi zdôraznil, že firma v týchto dňoch zakladá dcérsku spoločnosť, ktorá chce kupovať ruský plyn na hraniciach. A Ukrajinu bude žiadať o povolenia na tranzit.
Z plynárenského odvetvia sa ozýva, že momentálne sa čaká najmä na rozmrazenie politických ľadov. A zrejme aj na to, kým bude ekonomická situácia v Európe natoľko vážna, že nebude iného riešenia.
Prvé lastovičky naznačujú, že ten čas nie je až tak ďaleko. O opätovnom sprevádzkovaní plynovodov sa už začína hovoriť aj na celoeurópskej úrovni. V Bruseli to navrhovali nemeckí či maďarskí predstavitelia ako súčasť potenciálnej dohody o ukončení vojny proti Ukrajine.
Takejto rýchlej otočke v uvažovaní sa nemožno čudovať. Udivuje však to, prečo sme vôbec museli byť svedkami takéhoto divadla a obrovskej neefektivity.
Tú na Slovensku pocítime o rok. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví totiž na základe priemernej trhovej ceny plynu od októbra do júna určuje, koľko budú domácnosti platiť za plyn v roku 2026. Ak by vláda od ďalšieho roka v rámci konsolidácie rušila energopomoc (ktorej pokračovanie bolo otázne už tento rok), domácnosti by sa mali pripraviť na zhruba dvojnásobný nárast účtov. Potom, keď sa bude hľadať vinník, sa treba vrátiť k Zelenského rozhodnutiu spred roka.
