Pri tejto príležitosti bojovníkom poďakoval a v následnom videoposolstve ofenzívu do priľahlej časti Ruska, ktorá sa začala v auguste 2024, označil za „jeden z najvýznamnejších úspechov Ukrajiny v tejto vojne“.
Hoci to nie je prvýkrát, keď ukrajinská hlava štátu ohýbala realitu v teréne, tento prípad si zaslúži špeciálnu pozornosť. Netýka sa totiž toho, čo Ukrajina robiť musí (brániť sa), ale toho, čo robiť chce (útočiť).
Na základe toho, čo dnes vieme, možno jednoznačne povedať, že Zelenskyj sa mýli. Vpád do Kurska nebol úspechom, ale fiaskom na entú. Platí to o samotnom nápade, ako aj o jeho následnej realizácii.
I.
Pokiaľ ide o nápad, hoci Ukrajina skutočné ciele vpádu do Ruska nikdy oficiálne nepomenovala, západní aj ukrajinskí experti (popri okrajových teóriách o dobytí Kurskej jadrovej elektrárne alebo o vytvorení nárazníkovej zóny) dlhodobo skloňovali tri.
Podľa jednej z interpretácií chcel Kyjev manévrom odlákať pozornosť od najviac vypätých častí frontu. To by však sedelo iba za predpokladu, že by bolo naťahovanie času v opotrebovávacej vojne v jeho prospech. Inými slovami, ak by mal rádovo vyššie personálne aj technické kapacity ako Moskva.
Druhý predpoklad hovorí o tom, že Zelenskyj túžil získať územný žetón pri mierových rokovaniach s Ruskom. To nedávalo zmysel. Aj keby Ukrajinci obsadili celú Kurskú oblasť s rozlohou asi 30-tisíc kilometrov štvorcových, šlo by len o zlomok ruského teritória, konkrétne o 0,17 percenta, a 5 percent rozlohy Ukrajiny. Pre porovnanie, Rusi kontrolujú asi 20 percent Ukrajiny.
Posledný variant opisoval predpoklad, že prenosom vojny na ruské územie chcela Ukrajina oslabiť kredibilitu politického a vojenského vedenia v Moskve a povzbudiť domáce obyvateľstvo. Človek pritom nemusí mať doktorát z psychológie, aby vedel, že hrozí presne opačný efekt.
II.
Zlá teória sa napokon obnažila v ešte horšej praxi.
Rusi, naopak, od úvodu tejto etapy začali na fronte postupovať najrýchlejšie od vypuknutia vojny a zmocnili sa miest ako Vuhledar, Selydove či Kurachove. Dnes ohrozujú Toreck, Pokrovsk či Lyman. Na Ukrajine sa pritom čoraz hlasnejšie hovorí o mohutnej ofenzíve Rusov do Sumskej, Charkovskej a Záporožskej oblasti.
Ukrajincom sa takisto v najlepšej fáze okupácie Kurska údajne podarilo kontrolovať iba 1400 kilometrov štvorcových územia, teda zhruba 0,008 percenta celkovej rozlohy Ruska. Opäť pripomíname, že Rusi obsadili asi 20 percent susednej krajiny.
Hoci presné personálne straty nepoznáme, faktom je, že Ukrajinci do bojov v Kurskej oblasti zapojili aj vojakov vycvičených podľa štandardov NATO a vyzbrojených modernou západnou technikou, vrátane špičkovej 47. samostatnej mechanizovanej brigády. Je pravdepodobné, že mŕtvi sa tu rátali skôr v tisícoch ako stovkách.
O stratách techniky však máme menej hmlistý obraz. Podľa nových dát vojenských pozorovateľov citovaných ukrajinskou tlačovou agentúrou UNIAN prišla Ukrajina v Kursku minimálne o 790 kusov techniky, viac než Rusko, ktorému vyradili 740 strojov.
Pokiaľ ide o dôveru Rusov voči prezidentovi Vladimirovi Putinovi, tá ostáva vysoká, aspoň podľa nezávislého Analytického centra Jurija Levadu. Hoci v auguste a septembri mierne poklesla na 85 a 84 percent, v priebehu nasledovných mesiacov sa vrátila na úroveň 87 až 88 percent.
Ak niekde nastala demoralizácia, platí to skôr o ukrajinských ozbrojených silách. Zdroje ako CNN alebo AFP počas dlhých mesiacov prinášali reportáže aj o tom, ako ukrajinskí vojaci v Kursku nespali tri dni, ako sú frustrovaní zo zbytočnej smrti kamarátov a ako vravia, že toto územie nepotrebujú. Podľa marcovej reportáže BBC zas pri ústupe opísali scény „ako z hororového filmu“.
III.
Zhrnuté a podčiarknuté: na ukrajinskom dobrodružstve za hranicami nie je úspešné vôbec nič a vieme to podrobne preukázať. Zelenského slová sú v podstate iba nutnou lžou.
Rovnako ako sú lžou mnohé ruské tvrdenia, s ktorými od začiatku vojny tamojší predstavitelia prichádzajú. Či už je reč o niektorých dôvodoch začiatku vojny, stratách v nej alebo údajnej snahe ju za každú cenu ukončiť.
Jednoducho, lož slúži obom stranám na ovládnutie verejnej mienky, ospravedlnenie vojny, kontrolu toku informácií alebo na zabezpečenie medzinárodnej reputácie.
Nie nadarmo sa vraví, že prvou obeťou vojny je pravda, lebo nikdy to nebolo a nebude inak.