Novodobé „zachraňovanie“ demokracie asi najjasnejšie pomenoval poľský premiér Donald Tusk, ktorý túto čudnú disciplínu označil pojmom „bojujúca demokracia“.
Niežeby demokracia nemohla byť ohrozená, ale ak ju treba zachraňovať pred jej vlastnými suverénmi, teda voličmi, nevyhnutne musia zablikať kontrolky.
Nesprávne vychovaný volič je podľa tejto optiky tým, ktorý demokraciu ohrozuje – a dnes ich je vraj čoraz viac. O to drsnejšie metódy sa teda musia používať, vravia ochrancovia demokracie, ktorí sú skôr jej hrobármi. Takouto diagnostikou sa operácia možno podarí, ale pacient pri nej zomrie.
Možno by bola dôležitejšia otázka, prečo vlastne rastie počet oných údajne ohrozujúcich prvkov, teda voličov, ktorí chcú aktuálny establishment ohroziť.
Tak či onak, demokracia, podľa Tuska, musí vytasiť zbrane a zatrúbiť do boja. Proti komu? Proti tým, ktorí jemu podobných môžu poraziť vo voľbách.
Keď sú ľudia donútení urobiť niečo, čo by inak neurobili
Každý predsa tuší, že ak by malo dôjsť k ohrozeniu demokracie, nebude to na spôsob nacistickej totality, ale skôr nadmerným používaním prostriedkov, ktoré v mene akéhosi akútneho verejného záujmu donútia ľudí k tomu, aby urobili niečo, čo by nikdy neurobili zo svojej slobodnej vôle. Tak riziko pomenovala rusko-americká spisovateľka Ayn Rand vo svojej eseji už v roku 1962.
Príznaky sa dajú rozpoznať. Jedným z príkladov sú širšie okolnosti aj v prípade Marine Le Penovej.
Líderka Národného zhromaždenia a jej strana sa mali dopustiť machinácií pri narábaní s bruselskými finančnými prostriedkami pre svojich poslancov. Tí z európskych zdrojov financovali svoju domácu prevádzku.
To, že strana porušila zákon, je fakt. Rovnako platný ako to, že podobných prehreškov sa len v posledných rokoch dopustilo najmenej sto iných europoslancov, dokonca aj Macronov aktuálny premiér. Nikoho z nich neodsúdili.
Využívanie prostriedkov pre poslancov EÚ na svoju domácu agendu je bežnou súčasťou politickej prevádzky. Stačí sa len pozrieť na to, ako používajú získané zdroje z Bruselu aj naši domáci poslanci. Dlhodobo sa to tolerovalo ako samozrejmosť, ktorá mala svoje rácio. Nie je na tom nič čudné, veď predsa všetko, čo má Brusel, slúži jednotlivým krajinám. Európa nie je nič iné ako zväzok európskych národov, a preto aj politika európskych politikov sa musí realizovať nielen Bruseli, ale aj doma.
Napriek tomu zákon rigorózne dopadol len na Le Penovú a nie na tých ostatných. Líderka francúzskych suverenistov okrem elektronického náramku (na dva roky) dostala aj iný, oveľa závažnejší obojok: na päť rokov nemôže kandidovať vo voľbách.
Rozhodnutie francúzskych sudcov sa ponesie ako mrak nad celou Európou, kde sa už dlhšiu dobu spája s inými, menšími tmavými obláčikmi, aby spolu vytvorili jeden temný celok.
V Rumunsku nedávno došlo k zrušeniu volieb, v ktorých vyhral „nesprávny“ kandidát. Udialo sa tak práve v čase, keď Rumunom dochádza trpezlivosť s aroganciou európskej politiky. Nie je nič čudné na tom, že zrušený kandidát Călin Georgescu – až do oných volieb takmer neznámy kandidát - sa stáva jedným z najpopulárnejších rumunských politikov.
Voľby boli zrušené na základe hoaxov tajných služieb o akýchsi Rusoch, ktorí do kampane zasiahli nebývalou aktivitou na sociálnych sieťach. „Rus za bránami!“ sa zrejme stane novodobou hrozbou, ktorou môžete onálepkovať každého nepriateľa, a tak ho zrušiť bez ohľadu na to, či má s Rusmi niečo spoločné. Napokon, aj v Rumunsku neskôr vysvitlo, že manipulatívnu kampaň financoval nie Putin, ale miestna proeurópska strana, ktorá chcela oslabiť hlavného protikandidáta.
Georgescovi však od momentu zrušenia volieb preferencie skôr stúpajú a ukazujú, akým monštruóznym vývojom medzičasom prešli procesy vo vnútorných temnotách Európskej únie. Kedysi, po krachu európskej ústavy a hlasovaní o Lisabonskej zmluve, ktorú Holanďania a Francúzi na prvú tiež odmietli, sa zrodilo známe príslovie: „Voľby sa budú opakovať dovtedy, kým voliči nerozhodnú správne.“ Tak aj bolo. Francúzi aj Holanďania si voľby zopakovali, kým nerozhodli „správne“.
Dnes by sme mohli so zveličením vytvoriť nové porekadlové pravidlo. Georgescua budú rušiť dovtedy, kým jedného dňa nebude schopný suverénne vyhrať voľby, a keď sa už jeho popularita nebude dať ignorovať. Je predsa zrejmé, že si ju nezískal tým, že by hádam bol politicky príťažlivý kandidát. Svojím hranatým programom a hrubým vystupovaním je v istom zmysle naozaj rizikom pre všetkých.
Rumunská verejnosť si do neho skôr projektuje svoj hnev na aroganciu západnej liberálnej politiky. Aspoň môžeme mať jasno v tom, kto skutočne stvoril Georgescua.
Bývalý eurokomisír Thierry Breton povedal, že v tom mal prsty Západ: „Urobili sme to v Rumunsku a ak bude treba, urobíme to aj v Nemecku.“ Skeptici v tom oprávnene videli riziko. Breton vraj uvádzal recept, ako by bolo možné zrušiť voľby v Nemecku, ak by si voliči v neprimerane významnej miere dovolili voliť AfD.
Áno, rôzni „factcheckeri“ to označovali ako hoax, pretože Breton mal hovoriť o zákone o digitálnych službách, nie o zrušení volieb. Sčasti im môžeme dať za pravdu, lenže v takom prípade nám chýba dodatočné vysvetlenie nových odhalení v Rumunsku.
Najmä tých, že voľby na sociálnych sieťach v prospech Georgescua v skutočnosti manipulovala miestna proeurópska strana, ktorá chcela uškodiť inému favorizovanému protikandidátovi a následne sa jej situácia vymkla spod kontroly.
Videné touto optikou, Breton vlastne recept na zrušenie volieb uviedol, ale v rafinovanejšej podobe.
Stačí, ak by tradičné strany v Nemecku ako zásah pod cudzou vlajkou z úzadia zafinancovali masívnu digitálnu kampaň v prospech AfD. Nemecké tajné služby už viackrát dokázali, že sú schopné zneužiť svoje postavenie proti politikom ohrozujúcim establishment. Ľahko by aj toto označili za ruský vplyv. AfD by v tom bola síce nevinne (podobne ako Georgescu v Rumunsku), voľby by však vzhľadom na „bretonovské“ pravidlá museli byť zrušené.
EÚ ako žalár národov
Keď Georgescuova hviezda naďalej rástla, pred pár týždňami došlo aj k zákazu jeho práva kandidovať v nasledujúcich voľbách. Zdôvodnili to napríklad aj tým, že Georgescu je proti účasti Rumunska v EÚ, pričom svoje členstvo má krajina ukotvené v ústave.
Nesúhlasíte s členstvom v EÚ? Budete zrušený z politickej súťaže. Podobné nápady teda nesmú byť súčasťou politickej ponuky. EÚ má byť žalár národov a ani ústavná väčšina či referendum nesmie s jej príslušnosťou hazardovať.
Ak sa podobné nezmysly budú akceptovať, môže to viesť k nedozerným dôsledkom, ktoré sa raz obrátia proti svojim autorom. Ak by sme akceptovali princíp zrušenia kandidáta pre to, že vo svojom programe má čosi, čo protirečí aktuálnej ústave, u nás by sme potom museli z volieb vylúčiť napríklad aj Progresívne Slovensko. Aj oni predsa fakticky bojujú proti ústavnému zákonu o manželstve muža a ženy.
Podobný spôsob myslenia je vážne mylný. Nie je na tom nič objavné, ale treba to opakovať. Európa nie je Rusko, aby záchranárskej rote podobné pokusy o očividné zrušenie demokracie a jej nahradenie riadenou formou autoritárskej vlády prešli.
Aj to je jeden z dôvodov, prečo na Západe proti takémuto mysleniu rastie čoraz väčší odpor. Európa je citlivá na autoritárske maniere elít a na ich pokusy o podvrátenie demokratických procesov.
Etablovaná moc politického hlavného prúdu namiesto rešpektu k vlastným voličom radšej útočí na tieto odstredivé tendencie, a tým ich posilňuje. Ak to bude pokračovať – a tých príkladov je už naozaj veľa a ďalej sa množia –, bude len otázkou času, kedy sa žalár národov rozpadne.
Presne to čaká aj Úniu, keď bude potierať slobodu a tlačiť na kritikov nedemokratickými metódami.