Paradoxne práve v deň, keď nemecká CDU ohlásila úspech dohody na koalícii so socialistami z SPD, domáci prieskum zvestoval, že nacionalistická antiestablishmentová AfD sa historicky prvýkrát umiestnila na prvom mieste volebných preferencii. Získala 25 percent, pričom jej konkurent, únia CDU, sa prepadla na 24 percent.
V nedávnych voľbách pritom Únia získala 29 percent. Je zrejmé, že časť jej voličov sa krátko po voľbách odkláňa smerom k alternatíve.
Odpor zo strany voličov a prepad CDU nie je prekvapivý. Silnou predvolebnou témou bola otázka migrácie a zelenej politiky, pričom CDU – v minulosti hlavný hýbateľ týchto pokútnych agend – síce otočil a hlasy získaval na prísľube otočenia kormidlom smerom k racionálnejšej politike, no pritom systematicky odmietol spoluprácu s AfD, teda jedinou stranou, s ktorou by svoju zásadnú agendu mohli realizovať.
Naopak, do koalície vstupujú so socialistami, pre ktorých sú podobné patologické politické agendy od migrácie, cez dúhové témy až po deštruktívnu „klimatickú“ politiku vlajkovými témami.
Podobnosť s Georgescuom v Rumunsku nie je náhodná. Čím viac bol tento outsider odstrkovaný establishmentom, tým viac sa stal pre Rumunov reprezentantom ich odporu voči arogancii elít. Tento fenomén sa šíri Európou a pri pohľade na širší obraz naberá až hrozivé podoby.
AfD dlhodobo vedie kampaň proti politike, ktorá v Nemecku viedla nielen k nekontrolovanej migrácii, ale aj k pocitu ohrozenia vo vlastnej krajine. Prípady, keď sa vraždenia dopustil arabský terorista, ktorý predtým liečil psychicky chorých pacientov v nemeckých nemocniciach, Nemecko vystrašili dostatočne na to, aby si uvedomili, aké neblahé a možno až neliečiteľné dôsledky malo desaťročie extrémistickej migračnej politiky a masívnych dezinformačných kampaní zo strany hlavných médií, ktorým verejnosť dlho podliehala.
Lenže nemecká politika je dlhodobo v pasci. Keďže spolupráca s AfD sa považuje za príklon k fašizmu, CDU spoluprácu s nimi dlhodobo odmieta. Problém pritom nie je v tom, či AfD je alebo nie je problematická strana (v mnohých ohľadoch naozaj je). Háčik je v tom, že práve odsunutím jej agendy na vedľajšiu koľaj získava čoraz väčšiu podporu verejnosti. Skrátka, touto cestou sa posilňujú čoraz závažnejšie formy odporu voči establishmentu.
To nie je prekvapenie, je to skoro rovnako ľahké ako zrátať dve a dve. Hrozivé na tom však je, s akou ľahkosťou európske elity podporujú podobné trendy bez toho, aby im dokázali racionálne čeliť.
Ten systém zašiel tak ďaleko, že CDU pritom ani nemá kam ustúpiť. Vďaka systematickému vymývaniu mozgov zo strany konšpiračných médií hlavného prúdu množstvo ich voličov uverilo, že AfD sú fašisti a majú k nim inštinktívny odpor. Friedrich Merz si preto nemôže dovoliť paktovať s AfD, a ak sa o to niektorí regionálni lídri Únie platonicky pokúsia, do ulíc vybehne demonštrovať radikálna ľavica a formou vandalských verejných útokov politikom jasne vysvetlí, ako sa má v 21. storočí správať správny „demokrat“.
Ide o jednoduchú cestu, ako zabrániť spoločenskej väčšine, aby svoje postoje dostala k moci.
V dôsledku protipožiarneho múru voči AfD, ktorý si vypestovali miestni politici, je v Nemecku vlastne nemožné, aby sa k moci dostala vláda väčšiny. Tá je totiž pri najvážnejších témach, ako je migrácia alebo klimatická politika, rozdelená práve medzi CDU a AfD. Jej opozíciou sú socialistické strany (SPD, BSW, ľavica) a Strana zelených.
Podobný proces sa ako cez kopirák udial nedávno v Rakúsku, kde toxická FPÖ dokonca vyhrala voľby, no k moci sa nedostane. Aj tam voliči reagovali preferenčným rastom tejto strany.
V Nemecku, Rakúsku, Belgicku, Rumunsku či Francúzsku teda tieto procesy vedú k tomu, že čím viac sa nejaká strana označuje za fašistickú, tým viac ľudí ju volí. Je to trochu čudné. Ak, samozrejme, nechceme označovať polovicu európskej populácie za fašistickú. To by sa hádam muselo prejaviť aj omnoho širšie ako len vo voľbách.
Ešte je tu však aj ďalšia možnosť: ak vás médiá so zjavne autoritárskymi a nedemokratickými sklonmi, pestujúce zvrátené neopohanské ideológie, označia za fašistu len preto, že ich kritizujete, potom sa zo slova fašista stáva symbol odporu a nádeje. A až tam by sme azda zájsť nechceli.
Európska únia sa stáva symbolom autoritárstva
V mnohých európskych krajinách nadobudla detinská hra na „záchranu demokracie“ absurdné rozmery. Vo Francúzsku sa nedávno ľavici nepodarilo presadiť zákon o dôchodkoch, pretože odmietli hlasovať za návrh Le Penovej. Ten síce kopíroval ich požiadavky, ale odmietli ho, pretože vraj nechceli hlasovať s „fašistami“. Návrh, ktorý mal väčšinu, teda nepresadili.
CDU nedávno stiahla svoj rozumný návrh o zrušení zákazu spaľovacích motorov potom, ako vysvitlo, že za zákon bude hlasovať aj AfD. Radšej správny návrh ani len nepredložiť, aby sme sa nespojili s nebezpečným zlom.
Osobitnou kategóriou je Brusel. V dôsledku rôznych antidemokratických mechanizmov, ktoré definujú formovanie moci v Európskej únii, je tiež najmenej v tomto desaťročí vylúčené, aby Únia začala reprezentovať záujmy svojich občanov.
Po posledných eurovoľbách bola na najbližších päť rokov opäť potvrdená ako predsedníčka Eurokomisie Ursula von der Leyenová a jej vláda autokratov, ktorá akúkoľvek politiku, ktorá protirečí jej nápadom, označuje za ohrozenie demokracie, a sľubuje, že voči podobným fašistom zakročí. Boj proti dezinformáciám – pod ktorými myslí Brusel okrem iného aj oponentúru voči svojej extrémistickej politike - označila za najvážnejšiu hrozbu a zakliala sa, že Brusel prijme ďalšie opatrenia na ich potlačenie z verejného priestoru.
Ak sa pritom z posledných eurovolieb dá odčítať vôľa Európanov, tak ňou bol skôr veľký odpor voči jej zelenej, environmentálnej a energetickej politike. Ak sa politicky skrachovaná osoba môže stať opätovnou predsedníčkou Európskej komisie, rozhodne sa nedá hovoriť o funkčnosti demokratického procesu.
Tento autoritársky mocenský mechanizmus podľa všetkého spôsobí, že odpor voči jej politike – už dnes veľký a zúfalo bezmocný – bude rásť do radikalizmu. Taký je v politike zákon bezmocnosti. Až keď tento radikalizmus dosiahne kritickú úroveň, bude možná zmena. Je však otázne, či v takej podobe, do akej bruselské elity doženú dotyčný radikalizmus, môže únia prežiť.
Dôsledky autoritárskej politiky v demokratickej Európe môžu byť vážne. Európski občania sú si vedomí svojich práv a citlivo reagujú na pokusy o tyraniu.
Stará demokracia je zrušená a nová nie je na obzore
Politické režimy končia tam, kde nedokážu realizovať svoju základnú úlohu, a tou je formovanie moci. Ako dlho môže demokracia vydržať stav, v ktorom sa názor väčšiny na kľúčové politické otázky bude považovať za fašizmus?
Ak médiá a elity v mnohých krajinách zakážu dohodu dvoch strán, ktoré majú vo viacerých rozumných témach nadpolovičnú väčšinu (ako je to v Nemecku) – a takto blokovať základný prejav demokracie - politický režim tak nedokáže realizovať a plniť úlohu základnej demokratickej prevádzky.
Ako dlho sa budeme tváriť, že ide o demokraciu? A ako rýchlo sa spoločenskej väčšine slovo demokracia stane synonymom autoritárstva?
Súčasný systém je skrátka schopný kedykoľvek vyradiť spoločenskú väčšinu z rozhodovacieho procesu. Je len otázkou času, kedy spoločenská väčšina stratí dôveru v demokraciu, v ktorej je väčšina fakticky obratá o volebné právo, respektíve priznáva sa jej iba vtedy, keď rozhoduje „správne“.
Fakticky sa nám tak priamo pred očami menia pravidlá politickej súťaže. Súčasné elity, ktoré sa boja, že budú prevalcované vôľou ľudu, klasické pravidlá zrušili, ale bez toho, že by ich dokázali nahradiť niečím novým. Výsledkom je paralýza, chaos, a to môže viesť len k posilňovaniu nedôvery v demokraciu.
Ako dlho bude odolávať politický režim demokracie, keď jeho ochrancovia zruinujú všetky základy, na ktorých je vybudovaný?