Jozef Onačilla

Novinári z denníka Sme tým naznačovali, že podaný disciplinárny návrh voči sudkyni Záleskej má byť akousi „pomstou“ za to, že Záleská nerieši veci tak, ako si to niekto predstavuje.

Novinári ďalej uviedli, že v súčasnosti obžalovaný advokát Dávid Lindtner, ktorého trestnú vec dozoruje práve sudkyňa Záleská, by sa potreboval „zbaviť svojej protivnej obžaloby alebo ju aspoň prehodiť inému sudcovi“.

V tomto smere predstavitelia denníka Sme uvažujú, že s týmto problémom mu vláda nepomôže, ale pomôže Súdna rada, ktorej „predsedníčka Marcela Kosová má v hlave upratané už dávno, už na slávnej zabíjačke s Kočnerom mala“.

Novinári teda naznačovali akési napomáhanie Lindtnerovi zo strany Kosovej, pričom ju postavili do svetla osoby spriaznenej s Marianom Kočnerom – bez toho, aby to podložili jediným dôkazom.

Komentátori hovorili o šikane a nenávisti

Predsedníčka Kosová ďalej prečítala vyjadrenia novinárov Zuzany Kovačič Hanzelovej a Jakuba Fila na túto tému, ktorí v podcaste denníka Sme tvrdili, že „je na pováženie, že sudcovia v Súdnej rade sa zúčastňujú na týchto politických útokoch na sudcov ako je Záleská a Kliment“. Filo ďalej tvrdil, že zo strany rady ide o „malicherné malomeštiacke vyrovnávanie si účtov, kde sú akože zmietaní proste vlastnými nejakými egami, vzťahmi a nenávisťou“.

Jakub Filo tiež konštatoval, „že od prvého momentu to zaváňa tým, že cieľom je niekoho šikanovať a trestať, nie hľadať nejakú zmysluplnú spravodlivosť“ a že radu ovládla „pokrytecká klika, ktorá sa toho neštíti“.

Marcela Kosová poukázala na tieto ničím nepodložené a klamlivé tvrdenia novinárov denníka Sme s tým, že minimálne porušujú Etický kódex novinára, podľa ktorého musí byť novinár nestranný, nezaujatý, overovať si fakty a ponúkať objektívnu interpretáciu informácií bez skresľovania reality.

Kosová pripomína, že aj hodnotiace úsudky alebo komentáre musia vychádzať z dostatočného skutkového základu a nesmú byť zavádzajúce či založené len na „presvedčení“ novinára. Toto zhrnutie pritom nie je iba názor predsedníčky rady, ale ustálená judikatúra súdov pri tejto téme.

Nehovoriť pravdu mal aj Denník N

Podľa predsedníčky Kosovej nepíše pravdu ani Denník N tvrdením, že sa „Dávid Lindtner môže vrátiť do sudcovského talára“, hoci v tom čase sa už Lindtner vzdal funkcie sudcu a tá mu skončila niekoľko dní predtým, ako bol článok vydaný. Novinár z Denníka N si teda ani neoveril základné fakty a publikoval správu s klamlivým obsahom.

V kontexte dezinformácií Denníka N odkazuje Kosová na článok člena rady Martina Bezáka, ktorý podľa nej reagoval na zavádzanie a klamstvá v texte šéfredaktora Matúša Kostolného s názvom „Súdna rada nemôže umlčať Roberta Rotha“.

Marcela Kosová považuje – okrem iných – tieto vyjadrenia novinárov na jej osobu za „obyčajný útok, dehonestovanie, urážanie a znevažovanie“, pričom poukazuje hlavne na neznalosť právnej problematiky zo strany novinárov pri otázke, prečo spočiatku neinformovala verejnosť o podaní návrhu na disciplinárne stíhanie sudkyne Záleskej.

Právne kroky zo strany predsedníčky súdnej rady

Vzhľadom na prezentované dezinterpretácie, klamstvá či fabulácie novinárov ohlásila Marcela Kosová využitie právnych krokov na zamedzenie tomu, aby novinári ďalej útočili na Súdnu radu SR a „robili z nej žumpu“.

Kosová hovorí o „realizovaní právnych krokov“ s využitím regulačných mechanizmov v prípade etického správania sa novinárov, ako aj súdov, a to pri každom „hádzaní špiny“ bez toho, aby na to bol daný akýkoľvek skutkový základ.

V prípade využitia prostriedkov súdnej ochrany prichádza do úvahy žaloba na ochranu osobnosti, pri ktorej – ak sa novinár dopustí nepravdivého, neúplného alebo zavádzajúceho zverejnenia – sa poškodená osoba môže domáhať zdržania sa konania, verejného ospravedlnenia, ako aj náhrady majetkovej či nemajetkovej ujmy.

Skúsenosť s podobnou žalobou má podpredsedníčka Súdnej rady SR Aiše Pružinec Eren, ktorá vysúdila za hanlivé a nepravdivé výroky voči svojej osobe vysoké odškodné od poslanca Alojza Baránika zo strany SaS. Aj politik má, podobne ako novinár, rozšírené pole slobody prejavu, no v tomto prípade poslanec nedokázal svoje tvrdenia podložiť jediným dôkazom.

Práve nevyhnutnosť vychádzať z relevantného skutkového základu je kľúčová aj pri tvorbe názorových textov novinárov, inak by sloboda prejavu chránila vyslovené klamstvá a urážky, čo je z pohľadu právnej roviny neprípustné.

Ak by došlo zo strany novinára k výraznému zásahu do osobnosti iného tým, že by úmyselne šíril klamstvo, ktoré vážne poškodzuje česť, dôstojnosť alebo povesť danej osoby, mohla by byť vyvodená aj trestnoprávna zodpovednosť v zmysle skutkovej podstaty trestného činu ohovárania.

Okrem súdnych žalôb existujú aj regulačné nástroje na korekciu správania sa novinárov – ako napríklad Rada pre mediálne služby alebo Tlačovo-digitálna rada SR , ktoré riešia porušenia Etického kódexu novinára a môžu v závislosti od povahy previnenia pristúpiť k rôznym sankčným opatreniam.

Členka Rady Jelínková Dudzíková rovnako hovorí o dezinformáciách

Podobný názor na šírenie dezinformácií a nedostatok odbornosti pri uchopení právnych tém zo strany novinárov Denníka N a Sme má aj členka súdnej rady a sudkyňa Dana Jelínková Dudzíková. Podľa jej vyjadrenia tieto médiá „kontinuálne a systematicky idú po krku Súdnej rade SR od určitého obdobia, pretože nie sú spokojní s tým, kto sedí v rade“.

Ako príklad uvádza sudkyňa dezinformácie novinára Sme Petra Kováča, ktorý „absolútne dezinterpretoval“ rozhodovaciu činnosť rady vo vzťahu k nesúhlasu s trestným stíhaním sudkýň v kauze Búrka. Kováč podľa sudkyne písal, že rada zastavila stíhanie sudkýň, hoci na to nemá právomoc. Pri tomto článku bol následne pridaný komentár o tom, že takých ľudí „zastaví iba ďalší Cintula“.

Dana Jelínková Dudzíková pritom opisuje, že v súčasnosti berú novinári denníka Sme text Petra Kováča ako fakty, hoci ide o právne nezmysly, a na základe daného článku produkujú ďalšie dezinformácie. Podľa sudkyne tak „už rezignovali na to, čo je pravda“.

Novinári vidia v krokoch Kosovej útoky

Novinári z denníka Sme Jakub Filo a Zuzana Kovačič Hanzelová reagovali na tlačovú konferenciu Marcely Kosovej s tým, že z ich strany išlo o komentár a že vyjadreniam predsedníčky rady nerozumejú.

Filo následne dal vyjadrenia Kosovej do súvisu s tvrdeniami vládnych politikov, že „novinári prídu na rad“, a podľa neho je smutné, že si členovia súdnej rady „nedokážu ustrážiť svoje egá“ a neznesú kritiku.

Šéfredaktorka Sme Beáta Balogová rovnako hovorí o práci kolegov ako o kritike, ktorá je súčasťou práce novinára, a vyjadrenia Marcely Kosovej označila za „útoky na novinárov“, pričom Kosová mala podľa jej názoru podobne „útočiť aj v minulosti na Matúša Kostolného“.

Za pozornosť v tomto smere stojí výrok novinárky Jany Krescanko Dibákovej, podľa ktorej čakať na právoplatné rozhodnutie súdu o vine sudcu, ktorý sa prizná ku korupcii, je „nonsens“ a oni sa o ňom môžu „vyjadrovať ako o korupčníkovi aj bez súdneho rozhodnutia“.

Ak niečo vykresľuje šokujúcu neznalosť právnej problematiky pri tejto téme, ktorú sa novinárka Krescanko Dibáková snaží spracovať, tak je to práve toto tvrdenie. Nerešpektovanie prezumpcie neviny s odôvodnením, že „ide o kritiku“, je zásadným porušením minimálne Etického kódexu, ale Krescanko Dibáková zrejme nepotrebuje žiadne pravidlá ani základné vedomosti o téme, keď sa rozhodne niekoho kritizovať.

Beáta Balogová následne označila avizovanie právnych krokov zo strany Kosovej za „vyhrážanie sa, ktoré je cez čiaru, a zastrašovanie“ a nevie si predstaviť, za čo by Kosová žalovala jej kolegov.

Úpadok médií a ideologická slepota

Spomínané myšlienkové pochody, pri ktorých novinári obhajujú produkciu zjavných dezinformácií ako kritiku, a kde neexistuje nič, čo by sa nedalo skryť za magické slovné spojenie „kritický komentár“, sú ukážkou toho, v akom profesionálnom úpadku sa nachádza časť médií.

Od novinára sa, samozrejme, neočakáva, aby do hĺbky rozumel každej téme, ktorej sa venuje, ale mal by mať aspoň minimálne znalosti o problematike, ktorú sa rozhodne pokrývať. V prípade prezentovaných skutočností zo strany predsedníčky rady sa však skôr javí, že ideologické presvedčenie novinárov o „dobrej a zlej strane“ vyhralo nad povinnosťou objektívne informovať verejnosť.

Tento nebezpečný trend prerastajúci do sektárskeho správania trefne rozobral vo svojom článku kolega Matej Gašparovič a prípady dezinformácií dvoch denníkov do tohto rámca ukážkovo zapadajú. V tomto smere je potrebné poukázať na pomerne šokujúci trend, keď novinári bez patričného vzdelania chcú poučovať dlhoročných sudcov o tom, ako sa má alebo nemá vykladať právo.

Tradičné označenie novinárov „strážni psi demokracie“ v danom prípade neplatí, pretože na to spomínané osoby nemajú žiadne predpoklady a transformovali sa do „strážcov ideologickej čistoty“.

Prípadné právne kroky zo strany predsedníčky Kosovej nie sú žiadnym útokom na novinárov, ale naopak – môžu priniesť potrebné vyznačenie hraníc pre médiá. Ak by išlo o žaloby bez skutkového základu, mohlo by ísť skutočne o neprípustné obmedzovanie či zastrašovanie novinárov.

V tomto prípade to sú naopak novinári, ktorí nevedia podložiť svoje tvrdenia ničím okrem ideologického zdôvodnenia, že rada „koná nesprávne, lebo sa to im nepáči“. Právne či skutkové dôvody chýbajú rovnako, ako chýba objektivita či elementárne pochopenie právnych súvislostí. Vyjadrenia z úst novinárky Krescanko Dibákovej sú už len trpkým podčiarknutím celého problému.

Aj poslanec Alojz Baránik vykrikoval nezmysly, kým ho súdy za jeho nepravdivé výroky nepotrestali. Ani novinár nemôže šíriť čokoľvek bez toho, aby to mal skutkovo podložené. Jeho povinnosťou je informovať korektne a kritika musí mať základ v objektívnych faktoch. Iba tak možno hovoriť o prípustnej polemike.

V reakcii novinárov na Kosovej kritiku nepadol jediný skutkový argument o tom, prečo majú pravdu. Obmedzili sa iba na tvrdenia v rovine, že sa na nich útočí. Nič relevantné totiž vyprodukovať ani nemohli.

Marcela Kosová detailne vysvetlila, prečo podľa jej názoru dotknutí novinári prekročili prijateľné a zrejme aj zákonné hranice. Odpoveďou médií bolo už tradičné dehonestovanie osoby, no nie vysvetľovanie či argumentácia.

Z pohľadu týchto novinárov je totiž útokom všetko, čo spochybňuje ich kroky, a naopak, ich závery sú vždy jediné pravdivé a relevantné. Novodobí výrobcovia demokracie sa totiž nikdy nemýlia.

Absolútny nedostatok sebareflexie novinárov krytý ťarchou mohutného presvedčenia o vlastnej neomylnosti tak už teraz naznačuje, v koho prospech asi nasledujúce právne kroky Marcely Kosovej dopadnú.