Dobrú „reklamu“ filmu predtým priniesla aj protagonistka hlavnej hrdinky herečka Rachel Zegler, ktorá pôvodné spracovanie detskej kultovej rozprávky ostentatívne dourážala. Každý divák, ktorý by sa na nové spracovanie tešil a chcel naň vziať svoje deti, mal byť z neho preventívne zdesený.
Konzumentom nového filmu mala byť podľa plánov zrejme iná divácka vzorka než zadubenci kŕmiaci sa zaostalými tradičnými rozprávkovými schémami, v ktorých žena čaká na záchranu muža a očariť ho dokáže už svojou čistou nevinnosťou a krásou.
Háčik je v tom, že podobní „zadubenci“ sú to jediné publikum, ktoré má o podobné filmy záujem. Opačná bublina, ktorá chce vidieť Janu Eyrovú v bagandžiach na bojisku alebo sebavedomú novodobú sufražetku na námestiach hystericky ziapajúcu za práva na potrat, zrejme nechodí do kina na niečo tak klasické ako Snehulienka.
Takíto ľudia budú skôr vyhľadávať iné pokrokové filmy, ako je povedzme oscarové dielo Emilia Pérez o mafiánskom bosovi, ktorý sa nechal preoperovať na ženu.
Woke filmy orientované na diverzitu na všetky spôsoby skrátka nezarábajú, čo tento trh uvrhlo do existenčnej úzkosti. Nemenovaný producent to pre americké médiá pomenoval takto: „Filmy si musia kontrolovať kritériá: koľko menšín, žien, zdravotne postihnutých a podobne musia mať zastúpené.“ Klasické filmy a niekdajšie trháky ako Krstný otec alebo Casablanca by dnes ani nemohli vyjsť.
Samozrejme, keď bojujete za lepší svet, nehľadíte predsa na peniaze. Ak je ambíciou prevychovávať svet a upriamovať ho na neduhy diskriminácie či popierania ľudských práv, finančné ukazovatele by logicky mali byť až na druhom mieste (ako by povedal správny bojovník za kadejaké práva).
Lenže financie v Hollywoode nie sú druhoradé. Obzvlášť nie v prípadoch remakov veľkých príbehov, pri ktorých sa očakáva, že z nového spracovania sa automaticky stane kasový trhák. A za normálnych okolností (normálnom spracovaní) by sa aj stal. Veď preto sa na nové spracovania diel ako Snehulienka či Ben Hur hľadí ako na istotu.
Finančný kolaps novej Snehulienky však ostro kontrastuje s osudom iného filmu, ktorý pôvodne vlastnila spoločnosť Disney, no rozhodla sa ho nepustiť do sveta. Ide o film Zvuk slobody (Sound of Freedom) v hlavnej úlohe s Jimom Caviezelom (známy ako Ježiš z Gibsonovho Umučenia Krista), ktorý predminulý rok zarobil mnohonásobok svojho rozpočtu.
Film kresťanského filmového štúdia, najnovšie známeho napríklad moderným seriálovým spracovaním príbehu Ježiša Krista a apoštolov s názvom Chosen (Vyvolený), pôvodne nechcela uviesť ani jeho vlastná materská firma a veľké distribučné spoločnosti ho odmietli s argumentom, že film nezarobí peniaze, keďže nikto vraj nebude chcieť pozerať film o obchodovaní s deťmi.
Snímka rozpráva skutočný príbeh amerického agenta Tima Ballarda, ktorý v Mexiku a Južnej Amerike rozkrýval pašerácke siete obchodujúce s deťmi, aby ich následne ponúkali sexuálnym predátorom. Poviete si, silná téma, ak chcete upozorňovať na zásadné porušovania ľudských práv – ale údajne nie je príťažlivá pre filmárske plátno. A nezapadá do ideologickej schémy boja za nové ľudské práva, kde idú deti bokom.
Film pôvodne nakrútila spoločnosť 20th Century Fox, ktorú Disney odkúpila, no už natočený film odmietla pustiť do sveta. Až po intenzívnej snahe tvorcov filmu sa podarilo dielo od Disney odkúpiť a vďaka verejným zbierkam ho dostať do kín.
Na rozdiel od Snehulienky a podobných hlúpostí mal Caviezelov film pozitívne hodnotenia od divákov a prevalcoval aj americké kiná. Pôvodný predpoklad, že filmárske spracovanie novodobého otrokárstva, ktoré sa týka miliónov detí a týka sa aj USA, nebude komerčne úspešné, sa nenaplnil.
Disney ho odmietlo ako popolušku, no stal sa z neho kasový trhák, ktorý v čase distribúcie prekonal aj nové progresivistické spracovanie Indiana Jonesa, ktorý mal 20-násobne vyšší rozpočet.
A to aj napriek tomu, že film bol nielen filmovým priemyslom, ale aj celebritami a veľkými médiami – ktorí pritom nikdy nevymeškajú šancu demonštrovať svoju morálnu nadradenosť a boj proti diskriminácii – doslova ignorovaný.
Film, naopak, zaujal svojím vlastným, silným a uveriteľným príbehom. Spoločnosť Disney, ktorá sa pri svojich kreslených dielach veľmi orientuje práve na detského diváka, sa nechcela špiniť filmom o utrpení detí unesených sexuálnymi predátormi.
Cieľom tvorcov bolo pritom dostať do povedomia problém s pašeráctvom detí.
Ak je tento celebritný biznis ochotný bojovať za práva žien – napríklad stieraním kadejakých prapodivných stereotypov o všehosexuáloch a transmenšinách –, ale zároveň odmieta umeleckú reflexiu témy strašidelného pašovania miliónov detí na sexuálne účely, je zrejmé, že v tomto ich boji za ľudské práva bude čosi vážne prehnité.
Ide o nablýskaný dvojaký meter, keď sa osvietené hollywoodske štúdiá snažia tváriť, že bojujú za lepší svet, pritom ale zároveň ignorujú mnohé dôležité témy, ktoré im nezapadajú do ideologickej vízie.
Film sa, naopak, stretol s odporom. Bolo ľahké ho odvrhnúť ako propagáciu nebezpečného hnutia QAnon, a to len preto, že jedna z ich konšpirácií hovorí o tom, že časť mocnej organizovanej americkej biznisovo-mediálnej oligarchie je do obchodovania s deťmi zapletená, a preto sa snaží tlmiť odhaľovanie podobných sietí.
Lenže film Zvuk slobody nič také netvrdil. Aj keby konšpirácia o snahe amerických elít, ktoré majú svoje prsty aj vo filmovom biznise, bola nepravdivá, faktom je, že pravdivé je to, čo film zobrazuje.
Napokon, práca špeciálneho agenta, ktorý v Južnej Amerike odhalil a rozbil pašerácke siete a zachránil vyše sto detí spod hroziaceho sexuálneho otroctva, viedla americký Kongres k tomu, aby prijali opatrenia pre lepšiu medzinárodnú spoluprácu pri potieraní tohto zločinu.
Môže azda niekto spochybňovať, že takáto činnosť je záslužná? Aj keby bol príbeh do veľkej miery prehnaný (ako to napokon Hollywood často aj robí a nemusí to byť so zlým zámerom)?
O obchodovaní s ľuďmi vrátane detí hovoria aj výstražné správy OSN. Ide o výnosný a rýchlo sa rozvíjajúci biznis. USA pritom patria medzi hlavné ciele pašerákov s deťmi.
Ak ale veľké distribučné kanály podobný film ignorujú napriek tomu, že preukázateľne upozorňuje na vážny problém a zároveň je film aj komerčne úspešný, prirodzene sa vynára konšpirácia, o čo progresívnym elitám ide a prečo je pre nich podobná téma taká nepríjemná.
