Z múky, vody a viery: sestry z Prešova vyrábajú hostie už viac než sto rokov

Stroje dýchajú históriou

V súčasnosti vo výrobni pracuje dvanásť žien, štyri z nich sú rehoľné sestry a zvyšné sú takzvané laičky. Kedysi ich bolo 30.

Gravírovanie na strojoch naznačuje, že dýchajú históriou, niektoré pochádzajú z roku 1930. Napriek odpracovaným rokom stále fungujú ako hodinky a nepovšimnuté ostávajú práve tie, ktoré sú novšie. Každý stroj sa skladá z oproti sebe nastavených kovových platní, ktoré po nahriatí a stlačení upečú z cesta okrúhlu „oplátku“. Vzory na nej sú liturgické.

Cesto na hostie sa od tradičných vianočných oplátok líši tým, že sa skladá iba z múky a vody, teda neobsahuje žiadne aditíva ako vaječný žĺtok či cukor. Zloženie vyplýva z Kódexu kanonického práva, ktorý určuje, že hostia má pozostávať iba z pšeničnej (lepkovej) múky a vody, inak by sa nemohla nazývať hostiou.

V uplynulých rokoch vyvstáva diskusia o hostii pre katolíkov alergických na lepok. Kým v minulosti tento problém riešili aj prijatím vína namiesto hostie, dnes už výrobne pracujú s myšlienkou nízkolepkovej hostie.

Od „oplátok“ k zasvätenému životu

Sestra Klarissa pracuje v prešovskej výrobni od roku 2019. Jej prvý kontakt s pečením tohto symbolu Kristovho tela bol však už v roku 1992. V tom čase totiž vstúpila do kláštora v dedine Báč (okres Dunajská Streda).

„Mala som asi pätnásť rokov, keď som prvýkrát prišla k sestrám do Báču a videla som výrobu hostií. Páčil sa mi aj spôsob života sestier a to bol tiež jeden z podnetov, prečo som sa rozhodla pre zasvätený život,“ spomína si s tým, že najvýraznejším podnetom, ktorý určil jej životný smer, bola aj komunita sestier v jej rodnom Zemplíne.

„Venovali sa nám mladým veľmi intenzívne. Konečné rozhodnutie prišlo po maturite a v jeseni som už išla do Báču. Bolo nás vtedy veľa, do kláštora naraz vstúpilo i desať mladých žien,“ hovorí s úsmevom a dopĺňa, že jej vtedajšie predstavy o kláštornom živote boli celkom nereálne.

Myslela si, že sa tam budú len modliť a nevychádzať von. „Prax však ukázala, že aj za kláštornými múrmi žijú ľudia, ktorí aj riadne pracujú. Sestry pracujú v rôznych oblastiach, v školstve, zdravotníctve či sociálnej oblasti. Snažíme sa byť tam, kde nás potrebujú. Ja s mojou ekonomickou školou môžem pomôcť aj pri výrobe hostií,“ upresňuje.

Eucharistia je podstatou svätej omše

Prešovská výrobňa kedysi produkovala hostie pre celú krajinu, ale ako vysvetľuje sestra Klarissa, dnešná doba je otvorená podnikateľom a na trh sa dostali hostie zo zahraničia, prevažne z Poľska.

„Kňazi chcú lacnejšie hostie. Ale my sme nákladovo veľmi nízko. Žijeme od výplaty do výplaty. Motiváciou je však služba cirkvi. Vnímame, že aj keď je počet v objednávkach nižší, stále je tu niekto, kto potrebuje našu službu,“ dodáva.

Tendencia dopytu klesá a rehoľná sestra si myslí, že to nie je len konkurenciou. „Vnímam v kostoloch, že ľudí je čoraz menej, presnejšie povedané, je menej kresťanov sviatostne žijúcich,“ hovorí a dopĺňa, že je mnoho ľudí, ktorí do kostola síce prídu, no k svätému prijímaniu už nepristúpia. „Zabúdame na podstatu svätej omše a tou je Eucharistia,“ konštatuje.

Neobyčajný zážitok

Sestra Klarissa sa snaží pristupovať ku svätému prijímaniu denne. Aj po rokoch je to pre ňu vždy vzácna chvíľa. Pri pozdvihovaní si uvedomuje, že to už nie je tá obyčajná hostia, s ktorou sa denne stretáva pri výrobe.

"Je to už NIEKTO, kto berie všetko, čo som do nej vložila. Niekedy sa stane, že keď kňaz láme hostiu, mikrofón prenesie zvuk lámania a vtedy si uvedomím, že všetko ‚spečené v hostii‘ sa zlomilo a nastáva nový život,“ opisuje metaforicky.

Mnoho ľudí po prijatí hostie očakáva príval úľavy či nekonečného pokoja. Sestra Klarissa vysvetľuje, že ide skôr o placebo efekt a celý akt by mal byť najmä o viere.

„Cítim, že som prijala Telo Ježiša a verím, že mi pomôže. A to, či to bude hneď po svätom prijímaní, alebo o mesiac, alebo o rok, je už na ňom... Neviem si však predstaviť, že by som nešla k svätému prijímaniu, je to pre mňa sila. Čo ale neznamená, že vyjdem z kostola a svet je gombička. Problémy tu sú, ale nesú sa mi ľahšie,“ vyznáva sa zo svojich pocitov.  

Po pandémii ochorenia COVID-19, keď kňaz z hygienických dôvodov kládol hostiu nie do úst, ale do rúk veriacim, sa tento trend stal zaužívaným a funguje dodnes. Sestra Klarissa v tom vidí pozitíva, pretože si každý môže zvoliť spôsob, aký mu viac vyhovuje.

Na samotnej sviatosti to neuberá. „V zahraničí to bolo zaužívané už dávno, no u nás s tým veľa ľudí má stále problém,“ povedala postrehy z vlastných skúseností. Je totiž jedna z akolytov v prešovskej farnosti.

Akolyta je mimoriadny rozdávateľ svätého prijímania. Ako objasňuje rehoľná sestra, na túto pozíciu nemusí človek spĺňať zvláštne kritériá. Mal by však viesť kresťanský život a musí disponovať dekrétom od biskupa, o ktorý žiada miestny farár.

V reholi sa aktuálne modlia za Ukrajinu, ale aj za Rusko

Rehoľný život je predovšetkým o službe cirkvi, nezištnej pomoci ľuďom a o nikdy nekončiacom modlení. Modlitba prináša svoje ovocie a dodáva nádej. Sestry z Congregatio Jesu sa momentálne najviac modlia za Ukrajinu a Rusko.

Na Ukrajine majú komunitu sestier, ktoré žijú v Kyjeve, Užhorode a Serednom. Sestry v Užhorode a Serednom vnímajú následky vojny v tom, že cez ich mestá stále migrujú ľudia smerom na západ. Sestry v Kyjeve vraj žijú zo dňa na deň.

„Vypli si aplikácie, ktoré im oznamujú, že bude útok. Povedali, že by sa nevyspali, žili v nepretržitom strachu. Modlíme sa však aj za ruský národ. Trpia aj oni. Jedna vec sú rozhodnutia politické, druhá vec je samotný národ – takisto tam ženy strácajú svojich mužov a deti svojich otcov,“ smutne konštatuje rehoľná sestra s presvedčením, že vojna nič nevyrieši.

Čo sa týka slovenského národa, modlia sa za zlepšenie celkového spoločenského rozpoloženia. „Sledujeme zhromaždenia, mítingy, protesty, vzbury. Ľudia veľmi trpia, prehlbuje sa priepasť medzi bohatými a chudobnými. Východoslovenská dolina je hladová, platy sú nízke, ceny vysoké, zúfalstvo naberá na sile čoraz viac. Modlíme sa veľa k Duchu Svätému, aby riadil kroky mocných,“ prezradila sestra Klarissa s nádejou. 

Žime podľa svedomia a pravdivo. Nič nepokazíme

Slávime Veľkú noc, najväčší kresťanský sviatok, a kostoly sú plné veriacich. V apríli výrobňa musela pridať, čo ich však teší.

Keď sa uplynulý týždeň s kolegyňami rozchádzali, sestra Klarissa všetkým popriala, aby svetlo, ktoré Kristus prináša svojím zmŕtvychvstaním, presvietilo každý jeden kút ich srdca.

„Keď budeme žiť podľa svojho svedomia a pravdivo, myslím si, že nič nepokazíme. Dôverujúc v Krista a jeho pomoc dokážeme zmeniť mnoho. Začať treba od seba a keď zmeníme svoje postoje my, možno budeme povzbudením pre druhých. Sme v Jubilejnom roku Pútnikov nádeje. Prajem teda všetkým odvahu, aby sme aj v dnešnej situácii nestrácali nádej. Kristus nás nenechá samých,“ uzatvára.