Možno aj preto, že sám už cítim tok rokov na svojich pleciach. Jednou z otázok je, čoho sa respondenti najviac boja. Keď to človek spriemeruje, tak najväčší strach majú ľudia z toho, že ostanú nevládni a odkázaní na druhých.
Druhým najväčším strachom je samota. Nie osviežujúca samota, v ktorej človek naberá silu do ďalších zápasov. Desivá je samota, ktorá je koreňom osamelosti. Taká samota je i tragická. Ako ľudia intuitívne tušíme, že takáto samota je niečo ako rozsudok smrti.
Ako naložiť so samotou
O samote inšpiratívne uvažuje nemecký benediktín Anselm Grün. Píše, že samota je vždy bolestnou skúsenosťou. „Je však jasné, že táto téma naberá v staršom veku na dôležitosti, keď už v dome nie sú deti, keď dlhoroční priatelia už zomreli, alebo sa odsťahovali niekam ďaleko…“
Benediktín ďalej píše, že sme smutní a rozladení, lebo sa o nás už nikto nezaujíma, nikto nás neobdivuje, nikto nás nepochváli. „Keď je nám z toho smutno, dotýkame sa svojej duše, kde spočívajú nové životné možnosti a nové schopnosti. Ten, kto neprecíti smútok z vlastnej samoty, ten buď narieka, alebo obviňuje iných, že ho nechávajú osamoteného. Zostáva stáť pred svojou bolesťou a utápa sa v sebaľútosti.“
