Stereotyp talianskej pohody, keď káva s cigaretou vyriešia aj ten najväčší problém, sa dá aplikovať aj na taliansku ekonomiku. Tá je dlhé roky kandidátom na rozbušku, ktorá položí eurosystém.
Vezmime si len „kúsok“, ktorý talianski politici vyparatili začiatkom tejto dekády. V rokoch 2019 až 2021 bol premiérom Guiseppe Conte a ten mal ako ministra pre parlamentné vzťahy akéhosi Riccarda Fraccaru, ktorý bol fanúšikom modernej monetárnej teórie. Tá hovorí, že verejný dlh nie je problém, pokiaľ vie štát tlačiť peniaze. A pokiaľ vie, mal by to v záujme rastu aj robiť.
Lenže Taliansko nevie tlačiť peniaze. Preto Fraccaro s Contim vymysleli Superbonus. Taliansky štát sľúbil, že majiteľom domov preplatí 110 percent nákladov na ich renováciu. Čítate správne – kto opravil, zarobil. Ale nie priamo. Preplácanie opráv malo formu odpočtu z daní. Hlavnou inováciou bolo, že tieto odpočty sa mohli voľne prenášať medzi daňovníkmi a v čase. Odpočítať si to mohol majiteľ, stavbár alebo hocijaká tretia osoba, ktorej ich majiteľ predal – napríklad banka. Vznikla tak vlastne paralelná mena.
Úspech to bol fenomenálny, samozrejme, na taliansky spôsob. Pôvodný rozpočet 35 miliárd eur narástol na 160 miliárd eur. Hoci sa od spustenia v roku 2021 už dvakrát zmenila vláda, schému pribrzdili (zo 110 percent na 65 percent nákladov) až teraz v roku 2025. Spokojní boli všetci – majitelia domov, stavbári, zelení, pamiatkari, regióny či banky. Spokojný bol aj Brusel, keďže náklady tejto politiky sa poskrývali v budúcom nižšom výbere daní, a nie vo zvýšení súčasného dlhu.
Klebetné jazyky hovoria, že nejedna renovácia zostala len na papieri. Oficiálne sa zrenovovalo ani nie 500-tisíc budov, takže priemerný náklad renovácie vychádza na 320-tisíc eur na dom. Útvar hodnoty pre peniaze by z takejto politiky utrpel smrteľný šok.
V Taliansku si z toho ale veľkú hlavu nerobia. Covidové obdobie prežili vcelku so solídnym rastom, rozpočtový deficit je síce nepríjemných 3,4 percenta, no najmä vďaka nákladom na dlh. Ako jediná krajina v G7 totiž Taliansko zvládlo rozpočtový rok 2024 s primárnym prebytkom. Ak by nemalo dlh, jeho štátny rozpočet by bol v prebytku.
Lenže Taliansko má obrovský dlh. V polovici apríla však od agentúry S&P získalo zlepšenie ratingu na BBB+, čo ho posúva ďalej od hranice špekulatívneho pásma. Pri colnej panike začiatkom apríla úroky na dlhopisoch síce vyleteli na 4 percentá, ale veľmi rýchlo sa upokojili. S výnosom 3,6 percenta sú len tesne nad úrovňou slovenských dlhopisov a iba 1 percentuálny bod od nemeckých. Riziko bankrotu vyjadrené cenou CDS je len okolo 0,6 až 0,7 percenta v nasledujúcich piatich rokoch. To je trikrát menej ako v októbri roku 2022.
Niekto by mohol tvrdiť, že za toto úspešné balansovanie na hrane nemôže šikovnosť talianskych politikov, ale tolerantný strýko s menom ECB. Neustále odrážanie sa talianskych úrokov od pásma 4 percent smerom nadol napovedá, že Európska centrálna banka - v prípade Talianska - občas potiahne za stabilizačný motúz s názvom Transmission Protection Instrument a nakúpi jeho dlhopisy.
Premiérka Giorgia Meloniová je stále veľmi populárna. Nielen doma – do jej nadštandardných vzťahov s Donaldom Trumpom mnohí vkladajú nádej, že vybavia rozumnejšie nastavenie amerických ciel na európske produkty. Možno teda povedať, že Taliansko sa nachádza v pozícii štátu eurozóny „too big to fail“, ktorá mu umožňuje jeho zrelaxovaný ekonomický model.
