Stereotyp talianskej pohody, keď káva s cigaretou vyriešia aj ten najväčší problém, sa dá aplikovať aj na taliansku ekonomiku. Tá je dlhé roky kandidátom na rozbušku, ktorá položí eurosystém.
Vezmime si len „kúsok“, ktorý talianski politici vyparatili začiatkom tejto dekády. V rokoch 2019 až 2021 bol premiérom Guiseppe Conte a ten mal ako ministra pre parlamentné vzťahy akéhosi Riccarda Fraccaru, ktorý bol fanúšikom modernej monetárnej teórie. Tá hovorí, že verejný dlh nie je problém, pokiaľ vie štát tlačiť peniaze. A pokiaľ vie, mal by to v záujme rastu aj robiť.
Lenže Taliansko nevie tlačiť peniaze. Preto Fraccaro s Contim vymysleli Superbonus. Taliansky štát sľúbil, že majiteľom domov preplatí 110 percent nákladov na ich renováciu. Čítate správne – kto opravil, zarobil. Ale nie priamo. Preplácanie opráv malo formu odpočtu z daní. Hlavnou inováciou bolo, že tieto odpočty sa mohli voľne prenášať medzi daňovníkmi a v čase. Odpočítať si to mohol majiteľ, stavbár alebo hocijaká tretia osoba, ktorej ich majiteľ predal – napríklad banka. Vznikla tak vlastne paralelná mena.
Úspech to bol fenomenálny, samozrejme, na taliansky spôsob. Pôvodný rozpočet 35 miliárd eur narástol na 160 miliárd eur. Hoci sa od spustenia v roku 2021 už dvakrát zmenila vláda, schému pribrzdili (zo 110 percent na 65 percent nákladov) až teraz v roku 2025. Spokojní boli všetci – majitelia domov, stavbári, zelení, pamiatkari, regióny či banky. Spokojný bol aj Brusel, keďže náklady tejto politiky sa poskrývali v budúcom nižšom výbere daní, a nie vo zvýšení súčasného dlhu.
