Islamabád, hlavné mesto Pakistanu, prezentuje ambície režimu prostredníctvom veľkolepej modernej architektúry. Tieto honosné budovy však nedokážu zakryť hlbokú chudobu, ktorá sužuje bežných Pakistancov.

Ekonomická nerovnosť je očividná. Nákup pokročilých čínskych vojenských technológií vrátane stíhačiek J-10C hrdo oznamujú generáli v nablýskaných uniformách. O niekoľko ulíc ďalej sa trhoviská hemžia nespokojnými občanmi, ktorí bojujú s prudkou infláciou a nedostatkom potravín. Tento výrazný protiklad vystihuje hospodársku dilemu Pakistanu.

Hospodárske výsledky Pakistanu zrkadlia výsledky trvalo neúspešného študenta. Od roku 1950 prešiel Pakistan viac ako 25 záchrannými programami Medzinárodného menového fondu (MMF) – počtom aj rozsahom prijatej pomoci ho prekonala iba Argentína. Nedávna dohoda o pohotovostnom úvere (Stand-By Arrangement – SBA) na roky 2023 až 2024, ktorá poskytla pôžičku vo výške tri miliardy amerických dolárov na odvrátenie bankrotu, bola nahradená rozšíreným úverovým programom (Extended Fund Facility – EFF), ktorý potrvá do roku 2027 a ponúka ďalších sedem miliárd amerických dolárov pod podmienkou realizácie štrukturálnych reforiem.

Pakistanská hospodárska stagnácia je však oveľa hlbšie zakorenená. Ani tieto opakované záchranné balíky nezvrátili úpadok krajiny. Začiatkom 70. rokov minulého storočia boli priemerné príjmy v Pakistane vyššie ako na Srí Lanke a o viac ako 60 percent prevyšovali príjmy v Bangladéši a Indii. V súčasnosti je priemerný príjem Srí Lanky dvojnásobný oproti Pakistanu, pričom výrazne zaostáva za Bangladéšom a Indiou.