Dôvodom však žiaľ nie je to, že vytýčili cestu k mieru, ale to, že pomohli poupratovať informačný chaos, v ktorom pozorovatelia blúdili dlhé mesiace a ktorý ešte umocnili nádeje späté s návratom prezidenta Donalda Trumpa do úradu.
Výsledný a krištáľovo čistý obraz sa však dozaista nebude páčiť nikomu, kto dúfal v skoré ukončenie rachotu zbraní.
Po piatku sa totiž definitívne potvrdilo, že obe bojujúce strany nehodlajú ustúpiť z maximalistických požiadaviek a že rokujú len pro forma a nie pre to, aby našli aspoň čiastočne funkčný kompromis a zastavili zabíjanie.
Z toho, čo viacerými kanálmi preniklo na verejnosť, totiž vieme, že zatiaľ čo Kyjev žiada návrat okupovaných území, predstava Moskvy zahŕňa ešte väčší kus ukrajinskej zeme, vojenskú neutralitu, veľké odzbrojenie a napokon aj zmenu vlády, teda niečo, čo sa rovná (alebo takmer rovná) kapitulácii.
Za všetko hovorí skutočnosť, že jediným konkrétnym výsledkom prvých rokovaní po dlhých troch rokoch je chabá dohoda Ruska a Ukrajiny, že si navzájom vymenia po tisíc vojnových zajatcov.
Katastrofálny obsah stretnutia navyše podčiarkla katastrofálna forma. Rusi do Turecka vyslali delegáciu tretej kategórie, vysokí predstavitelia oboch strán sa vo štvrtok a v piatok viackrát infantilne urážali, rozhovory sa niekoľkokrát odkladali, napriek veľkej príbuznosti jazykov rokovania prebiehali cez tlmočníka a podľa BBC neprišlo ani len k vzájomnému podaniu rúk.
Obzvlášť ružovo to nevyzerá ani pri pohľade na aktuálny prístup rozhodujúcich tretích strán. EÚ a jej koalícia dezorientovaných (mylne označovaná prívlastkom „ochotných“) neprestala snívať o triumfálnom víťazstve Ukrajiny, USA šermujú novými clami a sankciami a Čína Rusku naďalej spoľahlivo kryje chrbát.
Zhrnuté a podčiarknuté, súčasný prístup všetkých zainteresovaných centier smeruje k tomu, že o ukončení vojny sa bude musieť rozhodnúť na fronte a nie za rokovacím stolom.
Ruský prezident Vladimir Putin v nedeľu uviedol, že jeho krajina má na dosiahnutie svojich cieľov „potrebné jednotky a prostriedky“ a agentúra Bloomberg neskôr napísala, že šéf Kremľa ide do pondelkového telefonátu s Trumpom s pocitom, že je v silnej pozícii.
A v tej sa skutočne aj nachádza, keďže všetky dôležité karty stále drží v rukách on.
Obrovský nepomer v ľudských zdrojoch, až päť ku jednej, a omnoho väčšia kapacita vojensko-priemyselného komplexu v porovnaní so súperom mu dáva v opotrebovávacej vojne a ďalšom posúvaní frontu značnú výhodu.
Neupadajúca osobná popularita a v podstate stabilná životná úroveň Rusov mu zas ponúka - pre realizáciu svojich zámerov (nech už je ich konkrétna podoba akákoľvek) - dostatok času a pokoja smerom od domáceho publika.
A napokon, Západ už voči nemu vyčerpal všetky prostriedky, ako situáciu zvrátiť, samozrejme, s výnimkou tých, ktoré znamenajú priame zapojenie do bojov a tým pádom vznik plnohodnotnej tretej svetovej vojny.
Hlavnou otázkou sa preto naozaj nezdá byť to, či Ukrajina vydrží, ale dokedy. Jej vojenské, sociálne, ekonomické a demografické problémy spojenci donekonečna hasiť nemôžu.
Okno rozumných príležitostí bolo počas mierových rozhovorov v Istanbule naozaj otvorené, no nie minulý týždeň, ale pred vyše tromi rokmi.
A zdá sa, že z jej perspektívy bolo prvé a zároveň posledné.
