V prvom rade, na základe toho, čo v súčasnosti vieme, stále nie je jasné, či k spoločným rozhovorom na najvyššej úrovni vôbec príde.
Šéf Zelenského kancelárie Andrij Jermak, uviedol, že „Rusko musí najprv súhlasiť s 30-dňovým prímerím a potom bude čas riešiť ďalšie otázky vrátane rozhovorov v Istanbule“. Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničia Marija Zacharovová zas priniesla opačný odkaz: „Najprv rokovania o základných príčinách a potom môžeme hovoriť o prímerí.“
Podľa zvyčajne dobre informovaného portálu Axios však Zelenskyj na podmienke realizácie prímeria trvať nebude a do Turecka príde.
Tak či onak, existuje len malá šanca na to, že rokovanie, aj keď by bolo bezprecedentné, prinesie rozťatie gordického uzla.
V prvom rade, hrozba novými sankciami, ktorou na pozadí možného stretnutia šermuje takzvaná koalícia ochotných, môže byť morálne správna, ale dlhodobo sa ukazuje ako impotentná a na Rusov majú ultimáta skôr opačný efekt.
Čo je však hlavné, požiadavky oboch aktérov stále ostávajú absolútne nezlučiteľné, pričom je reč najmä o (de)okupácii Krymu a štyroch oblastí na východe Ukrajiny, hoci pri ostatných témach je kompromis viac-menej predstaviteľný.
Sledujúc tiež situáciu na bojisku, obe strany momentálne nemajú dôvod urýchlene skončiť, keďže sa nečrtá výraznejší prielom pri obsadzovaní územia alebo, naopak, pri jeho oslobodzovaní. Front takmer opäť zamrzol.
Skôr ako reálnej možnosti ukončiť vojnu sme preto svedkami prázdnej manifestácie dobrej vôle pred zvyškom sveta a pokračovania v otravnom naťahovaní času.
Autor tohto komentára by sa veľmi rád mýlil, ale vytlačenie mierovej zmluvy sa nezdá byť témou týchto dní.
Vojna bude pokračovať.
