Jozef Onačilla

Advokát Lindtner hovorí o potrebe rovnakého metra

David Lindtner zároveň zastupuje Daniela Bombica v jeho trestnom konaní a na argumente širokej slobody prejavu postavil aj jeho obhajobu.

Pri obhajobe Bombica sa Lindtner odvolával aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Savva Terentyev proti Rusku, v ktorom súd zaradil výrok o „verejnom upaľovaní nečestných policajtov na námestí“ pod ochranu slobody prejavu, keďže išlo podľa názoru súdu o sarkastický a hyperbolický výrok, ktorý nepredstavoval reálnu hrozbu.

Prečo teda advokátovi prekážal politický prejav Juraja Šeligu natoľko, že podal trestné oznámenie, vysvetlil Lindtner najmenej v dvoch rozhovoroch, v ktorých zároveň prezentoval mediálnu obhajobu Bombica.

V relácii Diskusia na palete Lindtner verejne poďakoval Jurajovi Šeligovi za jeho výroky, pretože podľa neho „otvárajú priestor na diskusiu o hraniciach slobody prejavu a najmä o rovnosti pred zákonom“.

V tomto kontexte poukázal na Bombicov výrok o nabádaní ľudí na „vypálenie parlamentu“, ktorý vyšetrovateľ klasifikoval ako trestný čin podnecovania, s čím advokát nesúhlasí. Porovnal ho s výrokom Juraja Šeligu s podobným obsahom, za ktorý je stíhaný Bombic, a preto sa rozhodol podať trestné oznámenie.

Trestné oznámenie bez podozrenia na trestnú činnosť

Advokát ďalej uviedol, že trestným oznámením sa „opýtal orgánov činných v trestnom konaní, ako sa pozerajú na rovnaké, ba dokonca závažnejšie podozrenie z trestnej činnosti, keďže pán Bombic na rozdiel od Juraja Šeligu nie je verejným činiteľom. A preto je dobré sa opýtať, ako na to orgány činné v trestnom konaní reagujú“.

Po tom, ako prokuratúra zrušila obvinenie Juraja Šeligu, Lindtner konštatoval, že „námestníčka okresného prokurátora v Galante sa zrejme inšpirovala našou dlhoročnou snahou posunúť slobodu prejavu na vyššiu civilizačnú úroveň, a teda sa v rozhodnutí, ktorým zrušila obvinenie pána Šeligu z podnecovania, buď inšpirovala, alebo sa úplne stotožnila s našou právnou argumentáciou, že ide o politický výrok chránený slobodou prejavu“.

Lindtner teda tvrdí, že podaním trestného oznámenia na Šeligu chcel dosiahnuť buď rovnaké trestné stíhanie ako v prípade Bombica, alebo aby bolo Bombicovi, naopak, obvinenie zrušené rovnako, ako to prokuratúra urobila v prípade Šeligu. Podľa neho nemôže byť Bombic stíhaný za konanie, ktoré je pri politických predstaviteľoch alebo iných osobách tolerované a legitimizované.

Advokát ďalej dodal, že „sa možno úplne stotožniť s pani prokurátorkou z Galanty, ktorá konštatuje, že v prípade pána Šeligu išlo o prejav politického charakteru, chránený právom na slobodu slova. Tento argument je fantastický – len inak formulovaný argument, než aký používame my.“

Lindtner tak naznačuje, že od začiatku nepovažoval Šeligov výrok za trestný, no trestné oznámenie podal s cieľom využiť výsledok v prospech svojho klienta Daniela Bombica.

Na predstaviteľov opozície podávajú množstvo trestných oznámení

Podobnú rétoriku prezentoval aj v relácii Teraz takto s Ankou Žitnou, v ktorej uviedol, že „podávajú množstvo trestných oznámení na predstaviteľov politickej opozície za podobné politické prejavy a polícia ich v 99 percentách prípadov odmieta.“

Advokát aj týmto krokom hovorí o potrebe „rovnakého metra pre všetkých“ a rovnako o potrebe zistenia hraníc nenávistných prejavov. Podľa Lindtnera sú hranice takýchto prejavov pri „nabádaní k násiliu“.

Aj v tomto prípade teda David Lindtner hovorí o podávaní „množstva“ trestných oznámení len preto, aby dosiahol akési „nastavenie hraníc“.

To je však v priamom rozpore s právnym názorom, ktorý Lindtner a jeho klient prezentujú, keď hovoria o potrebe voľnejšieho výkladu slobody prejavu a o tolerancii aj extrémnejších názorov či politických výrokov.

Účelové trestné oznámenie ako trestný čin

Za určitých okolností možno navyše pri takomto podávaní účelových trestných oznámení hovoriť aj o prekročení hraníc trestného práva.

Hoci je v podmienkach Slovenskej republiky bežné podávať trestné oznámenia za čokoľvek a na kohokoľvek, účel tohto inštitútu spočíva v tom, že oznamovateľ je skutočne presvedčený o páchaní trestnej činnosti.

V prípade podaného trestného oznámenia zo strany Davida Lindtnera však bolo – aj podľa jeho vlastných slov – od začiatku zrejmé, že ako obhajca slobody prejavu nevníma podobné výroky ako trestné. Na tomto predsa postavil obhajobu Daniela Bombica. Sám pritom uviedol, že rozhodnutie prokuratúry zrušiť obvinenie Šeligovi potvrdzuje jeho právny názor.

V takom prípade teda nemožno hovoriť o situácii, v ktorej bol Lindtner presvedčený, že Šeliga pácha trestnú činnosť. Naopak, vedel, že Šeliga nekoná protiprávne, no napriek tomu ho obvinil z trestnej činnosti.

V prípade nepravdivého obvinenia inej osoby s cieľom vyvolať jej trestné stíhanie už možno hovoriť o naplnení skutkovej podstaty trestného činu krivého obvinenia. Nemožno totiž len tak obviňovať niekoho z činnosti, o ktorej oznamovateľ sám tvrdí, že nie je podľa jeho názoru trestná.

Výroky Bombica a Šeligu nie sú rovnaké

Aj argument o potrebe rovnakého prístupu orgánov činných v trestnom konaní pri totožných skutkoch je sporný z pohľadu skutkových okolností oboch prípadov.

Juraj Šeliga bol obvinený z podnecovania, no svojím výrokom nenabádal na páchanie trestného činu. Vyslovil názor, že ak sa udeje určitá udalosť (amnestia pre Kočnera), verejnosť na to zareaguje násilím (zbúranie paláca). To však nie je to isté ako výzva na trestný čin v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podnecovania.

Za podnecovanie sa v zmysle Trestného zákona považuje každý prejav, ktorý je spôsobilý vyvolať u iných osôb náladu alebo vzbudiť rozhodnutie spáchať trestný čin, alebo neplniť dôležitú povinnosť uloženú podľa zákona.

Daniel Bombic sa vo svojom výroku o „podpálení Prezidentského paláca“, ktorý jeho advokát označil za metaforu a emotívny výbuch, prihováral ľuďom v kontexte vakcinácie a uviedol: „Pochopte, ak zomriete, už nič nevyriešite. Ak vám zomrie člen rodiny, už je neskoro, tak choďte do ulíc, vypáľte parlament, generálny štrajk, čokoľvek.“

Bombic teda na rozdiel od Juraja Šeligu svoju výzvu ničím nepodmienil a nešlo ani o upozornenie na možnú reakciu nahnevaných ľudí. Bombic výslovne nabádal na „vypálenie parlamentu, kým nebude neskoro“, čo predstavuje priamu výzvu na násilie.

Podpálenie Prezidentského paláca ako emotívny výbuch

V tomto kontexte je preto prekvapujúce, že advokát, ktorý podľa vlastných slov vidí hranicu nenávistných prejavov práve pri nabádaní na násilie, v prípade Daniela Bombica hovorí o „emotívnom výbuchu“. Ako obhajca má síce povinnosť konať v prospech svojho klienta, no jeho argumenty by minimálne vo verejnom priestore nemali byť protichodné.

Rovnako by advokát nemal podávať trestné oznámenie na osoby, o ktorých podľa vlastného vyjadrenia vie, že ich konanie nie je trestné, ale ide len o výrok v rámci slobody prejavu. A to ani v prípade, že by dané trestné oznámenie mohlo pomôcť mediálnej obhajobe jeho klienta.

Logika, s ktorou David Lindtner operoval, sa dá pochopiť: ak nepotrestajú Šeligu, nemali by trestať ani Bombica. Problém však spočíva v tom, že ich skutky sú odlišné – minimálne pokiaľ ide o výroky týkajúce sa Prezidentského paláca. Rovnaký problém predstavuje aj fakt, že takto nastavená mediálna obhajoba slúži len na oslovenie verejnosti.

Z pohľadu trestného stíhania Daniela Bombica nemá stíhanie či nestíhanie Juraja Šeligu žiaden význam. Ak by bol Šeliga ďalej trestne stíhaný, len by sa tým posilnila dôvodnosť obvinenia Bombica. Rozhodnutie prokuratúry o zrušení vzneseného obvinenia voči Jurajovi Šeligovi, naopak, nemá žiaden právny význam na Bombicovo konanie. Jeho význam spočíva výlučne v presviedčaní verejnosti o údajnom dvojakom metri.

Súd v prípade Daniela Bombica nie je nijako viazaný rozhodnutím prokuratúry v inom prípade a za odlišných skutkových okolností, a preto by ním advokát Lindtner nemohol argumentovať v prospech svojho klienta.

Napriek tomu sa advokát Lindtner účelovým trestným oznámením pokúsil poukázať na rozdielny prístup orgánov činných v trestnom konaní – hoci v skutočnosti žiadny takýto rozdiel neexistuje.

Argument o nastavení hraníc nenávistných prejavov nesedí, lebo aj prípadné stíhanie Juraja Šeligu by neznamenalo žiaden významný precedens, ktorý by sa začal široko uplatňovať v súdnych konaniach. Nesedí ani motivácia oznamovateľa, ktorý sám vopred avizoval, že podobné výroky nie sú trestné.

Z uvedeného potom vyplýva iba jediná možnosť. A to snaha poukazovať na domnelú krivdu iba pred verejnosťou, ktorá nebude rozumieť podstatným rozdielom v oboch konaniach. Bude to však stačiť na jej ďalšiu polarizáciu presviedčaním, že krivda sa stala.